Transhammer: Ako hra pomáha LGBTI+ ľuďom objavovať svoju identitu

Autorky: Nina a Mia / FOTO: Nina

Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2023.

V ponurej temnote ďalekej budúcnosti existuje iba vojna. Napriek všetkému však v univerze zvanom Warhammer nachádzajú LGBTI+ ľudia útočisko.

Warhammer je vojnová hra, v ktorej hráči zostavujú armády z figúrok. Tie pritom musia zložiť a namaľovať, aby ich potom postavili na bojisko s vymodelovaným terénom. Nie je to však len o hraní či modelovaní, ľudia Warhammeru prepadli aj pre príbehy v ňom či možnosť vymýšľať si svoje vlastné. Primárne jestvujú dve odnože, jedna je zasadená do 30. a 40. milénia v budúcnosti, druhá je zas zameraná na fantasy.

Hoci na Slovensku ide skôr o okrajový koníček, má svojich fanúšikov, a to aj medzi LGBTI+ ľuďmi. Dve trans ženy rozprávajú, ako sa k nemu dostali a čo pre nich znamená v rámci sebaprijatia.

MIA

Warhammeru ako koníčku (modely a hranie) sa nevenujem až tak dlho, aktívne viac ako rok. No s kamarátmi sa hrávame Dungeons & Dragons už zhruba päť rokov a vďaka tomu som sa k Warhammeru dostala.

Hľadali sme totiž modely do hry a narazili sme na zopár, ktoré sa nám veľmi páčili. Keď sme hľadali, čo sú zač, zistili sme, že sú z čohosi, čo sa volá Warhammer. Ako veľký nerd som samozrejme hneď musela zistiť, čo je Warhammer zač. Zistila som, že tých Warhammerov je viac.

Pamätám si, že keď som prvýkrát našla Warhammer 40000 (WH40k), tak som celú noc nespala. Čítala som a pozerala videá, absolútne ma to vtiahlo do sveta, ktorý mi hneď vyrazil dych.

Pamätám si, ako som si čítala o Astronomicane, majáku v inej dimenzii zvanej warp, vďaka ktorej ľudia cestujú po vesmíre rýchlejšie ako svetlo. Maják sa poháňa tak, že každý deň sa obetuje tisíc ľudí Cisárovi Ľudstva. Ten pritom nehybne umiera na svojom zlatom tróne v paláci na najvyššom vrchu Terry (Zem). Potom mi prišla na um otázka, prečo tento nehybný umierajúci kus muža považuje jeho impérium za všemohúceho boha?

Vtedy som objavila ságu Horovo kacírstvo (Horus Heresy), ktorá dejovo predchádza WH40k, a hneď som tomuto Warhammeru prepadla ešte viac.

Kúpila som si prvé tri knižky ságy a prečítala som ich asi za dva či tri dni. Nedokázala som prestať, Warhammer ma chytil a nepustil, omnoho silnejšie ako čokoľvek predtým. Deň čo deň som si čítala viac a viac a pomaly som si kupovala aj ostatné knižky. Netrvalo dlho, kým som si našla svojich obľúbencov.

Medzi nimi bol jeden z cisárových geneticky vytvorených synov Night Haunter, viac známy pod menom Konrad Curze, a jeho frakcia Pánov noci.

Samotný Night Haunter sa mi páči z niekoľkých dôvodov, no väčšina z nich súvisí s tým, že v ňom vidím kúsok seba. Stále veril v to, že nič nemá zmysel, že jeho osud aj osud ostatných už je dávno spečatený a že sa nedá odvrátiť. Mal totiž temné vízie budúcnosti. Nezáležalo teda na tom, ako sa dostane k cieľom. Ako trans človek sa viem stotožniť s jeho večným „misnameovaním“. Nie je to „deadnameovanie“, keďže to meno nikdy nemal. Sám sebe hovoril Night Haunter, toto meno mu dali ľudia na jeho domovskej planéte. Prijal ho za svoje, keď sa po prvýkrát stretol s otcom, ktorý ho nazval Konrad Curze. Odpovedal mu však, že to nie je jeho meno.

Mojou druhou obľúbenou frakciou sú Nekroni, ktorí sú vlastne sci-fi verzia nemŕtvych. Hoci sú to roboti, neboli nimi vždy. Kedysi to boli živé bytosti z mäsa a kostí, no ich bohovia ich podviedli a „darovali“ im nesmrteľnosť tým, že zničili a pohltili ich duše, pričom ich vedomie uzavreli do tiel stvorených zo žijúceho kovu. Hoci sú nesmrteľní a všemocní, nie sú to oni, nie sú to ich telá, nemajú svoje duše a sú nútení žiť svoj život s večným pocitom, že im niečo chýba.

U niektorých Nekronov to vedie k stavu, ktorý nazývajú Dysphorakh. Ide o psychický odtlačok na mysliach z ich minulosti, keď ešte mali ich telá. Áno, tá spojitosť s dysfóriou nie je práve dvakrát nenápadná. Toto ich vedie k šialenstvu, k sebapoškodzovaniu a nenávisti voči samým sebe. Často ich dotlačí až tak ďaleko, že zabíjajú živé rasy, stiahnu ich z kože a oblečú si ju, nech zastavia túto psychickú bolesť z toho, že nie sú tým, kým reálne sú. Dysphokarh je jasná dysfória, a teda niečo, s čím sa väčšina trans ľudí dokáže stotožniť.

WH40k má veľa queer postáv, aj hlavných, nielen takto v pozadí a náznakoch. V jednom nekronskom príbehu sa vyskytne priamo trans postava faraónky istej dynastie. Postava sa opýta, či to nebol faraón, no rýchlo ju opravia, veľmi rýchlo to príjme a už sa k tomu nikdy nevráti. To by bolo pre veľa ľudí ideálne, bohužiaľ, v realite to takto veľmi nefunguje. Aspoň sa k tomu môžeme utiekať vo fiktívnych príbehoch.

Z ďalších spomeniem frakciu Adeptus Mechanicus, ktorá vôbec nerieši rod. V jednej z knižiek o tejto frakcii vystupuje nebinárna hlavná postava, ktorá používa „neopronouns“. V podstate platí, že čím vyššie v ich radoch niekto je, tým ťažšie rozpoznať ich pohlavie a tým menej to aj oni riešia.

Alebo taký Slaanesh, boh/bohyňa nadbytku, potešenia a hedonizmu je raz nazývaný/á mužským, inokedy ženským rodom. Záleží, kto o ňom/nej/nich hovorí, no zároveň všetky sú správne. Je Slaanesh intersex? Genderfluid? Bigender? Koho to trápi! Slaanesh je cool a trans ľudia sa s ním dokážu stotožniť.

Vo Warhammeri je celkom veľa queer reprezentácie. Veď aj vesmírni mariňáci, ktorých si väčšina pri tomto koníčku predstaví, sú asexuálni. A keď už nič iné, tak je zábavné sledovať pravicovo orientovaných kamarátov, ako sa im rúca svet, lebo si myslia, že „Warhammer has gone woke“. Nie, kamarát, on aj vždy bol „woke“, len ty si nácek.

NINA

Pred zhruba dva a štvrť rokom o mne vedel úzky okruh kamarátov, ktorých by som možno spočítala na jednej ruke. Vonku som bola raz na pár minút, aj to som držala v ruke kľučku dverí niekoľko minút, kým som otvorila dvere. Vyhýbala som sa komentovaniu čohokoľvek, čo by na mňa mohlo upozorniť, že som trans.

Teraz, ak zarátam instagramové sledovateľstvo, o mne vie pár sto ľudí, kľučku nezvieram, chodím otvorene do práce, komentujem veľa vecí. Za tento posun vďačím v nemalej miere práve Warhammeru a komunite ľudí, ktorú som okolo neho našla.

Hoci som o Warhammeri vedela zhruba od prelomu milénií, naplno ma zaujal až pred zhruba štyrmi rokmi. Chcela som namaľovať figúrky do jednej spoločenskej hry a hľadala som návod, ako na to. Zhodou okolností mi v návode odporučili značku farieb, ktorá patrí spoločnosti vyrábajúcej figúrky z Warhammeru. Keď som ich v jednom obchode u nás našla, hneď vedľa týchto figúrok, dostali sa mi do hlavy a nedalo sa odolať.

Keď sa povie Warhammer, niekto si predstaví vojnovú hru, niekto príbehy, no pre mňa je to v prvom rade maľovanie figúrok. Pre mňa je to ako lukostreľba či turistika, skrátka aktivita, pri ktorej sa dokážem uvoľniť, sústrediť na jeden bod, pričom všetko ostatné ide na chvíľu bokom, nech je to akokoľvek nepríjemné. Nejeden raz mi maľovanie figúrok pomohlo prečkať veľmi zlé obdobia, naposledy v lete 2022, keď som nemala ďaleko k tomu, aby som temné myšlienky uskutočnila.

Na začiatku roku 2021, teda zhruba v čase, keď som už viac nevedela potláčať samu seba, som si založila Instagram. V rovnakom čase som počula nápad Lenky Královej založiť si účet na sociálnej sieti a vystupovať tam v preferovanom rode. Pôvodná myšlienka bola mať ho ako vizuálny denníček, no čoskoro sa tam začali objavovať len moje namaľované figúrky s opisom vnútorného rozpoloženia, ako mi maľovanie pomáhalo pri zvládaní depresií a podobne. A tak ma začali ľudia sledovať, komentovať moje figúrky.

Na jar toho roku som na Instagram zavesila svojku. Nikto ma ako ženu dovtedy nevidel. Neviem, či z fotky niekto rozpoznal, že som trans, no nikto mi nič nepovedal. Ľudia reagovali len na popis k môjmu prežívaniu, nič iné. Takéto boli nasledujúce mesiace. Zavesila som fotku figúrky, ľudia komentovali, ja som komentovala ich výtvory, vznikali internetové kamarátstva s ľuďmi z Kanady, Austrálie, Francúzska a tak ďalej. Všetci ma brali ako človeka. Na jeseň prišiel coming out s druhou svojkou a opäť boli reakcie veľmi pozitívne. Núka sa mi však doplniť, že takmer vždy, keď na Instagrame napíšem čosi o svojej identite, jeden či dvaja ľudia ma prestanú sledovať. Našťastie, nič odporné mi do správ nechodí.

Každopádne, zakaždým, keď o sebe otvorene píšem – ako som začala chodiť von, ako som sa odvážila ísť von cez deň, potom medzi ľudí a tak ďalej – prichádzajú veľmi povzbudivé reakcie od ľudí, čo ma primárne začali sledovať pre moje figúrky. Uvedomujem si, že na sociálnych sieťach je to celkom zázrak.

Popri tomto sa diala ešte jedna vec. Mám neuveriteľne nízke sebavedomie. Možno to znie divne vzhľadom na to, že sa odvážim chodiť otvorene von či do práce, ale je to tak. Nech by ste mi povedali čokoľvek pekné, vždy by som našla spôsob, ako to odmietnuť. Ale keď ľudia chválili moje figúrky, akosi táto moja supernegatívna schopnosť začala strácať silu. Uvedomila som si totiž, že ľudia z druhého konca sveta si našli čas, aby mi povedali čosi pekné, a mne jednoducho došli (ne)logické argumenty, ktoré by dokázali vyvrátiť, prečo to spravili. Navyše, hoci som sa na začiatku veľa porovnávala s ostatnými, dokázala som to zastaviť a naopak, naučila som sa oceniť, lebo vidím, kam som sa posunula ako maliarka a čo dokážem. Vidieť totiž viac ako sto figúrok, ktoré ste nielen zložili, ale aj namaľovali, ako tvoria ucelenú armádu, je nádherný pocit satisfakcie. Obzvlášť, keď si po rokoch podceňovania dokážete sami povedať, že toto ste zvládli a žiaden hlas vo vás to nespochybní.