Autorka: Ambrosia Bajtek / Ilustrácia: Viktória Szabóová
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2023.
Nie všetky deti sa v rozprávkach vedia nájsť. Hoci poznáme stovky príbehov o princoch a princeznách, máloktoré z nich opisujú detstvo či dospievanie a problémy ľudí s odlišnou sexuálnou orientáciou alebo rodovou identitou. Rozprávka na pokračovanie s názvom Mločina bude predsudky búrať – opisuje život v rybníku, ktorý sa síce riadi jasnými pravidlami, ale čoskoro sa to zmení. Napísala ju transrodová autorka Ambrosia Bajtek. Prečítajte si ôsmu časť, prvých sedem sme publikovali v predchádzajúcich číslach.
Lži lekna
Kým sa na severe práve schyľovalo k veľkému stretnutiu Hriva s otcom, v rovnakom čase v južných vodách Mločiny prepadala Sala znovu sebaľútosti a spochybňovania svojej existencie. Dnes podvečer ju na okraji jazera zastihla skupinka podgurážených mlokov, ktorí ju vykričali za defektnú a nebezpečnú pre spoločenstvo Mločiny. Návaly ľutovania vyústili do otázok namierených na matku: prečo ju vôbec priviedla na svet, v ktorom tak veľmi trpela? V takýchto prípadoch jej myseľ zatemnili výčitky a nekonečné vyratúvania zažitej krivdy, mysliac pritom len na seba.
„Ani jedna z nás za to nemôže a namiesto toho, aby sme stáli pri sebe a podržali sa navzájom, obviňujeme sa tu a zraňujeme. Naozaj vieš, ako mi pridať na bolesti, dokážeš ju prehĺbiť ešte viac?“ spýtala sa jej mama so slzami v očiach. „Dokážem, iba teraz som začala,“ odpovedala jej rovnako zaslzená Sala. Vo svojej bolesti neraz vedela byť ukrutná voči tým, ktorí jej boli najbližší. „Ako môžeš čo i len vysloviť niečo také? Že prečo si sa vôbec narodila? Týmto ubližuješ nielen mne, ale aj tvojmu nebohému otcovi. Narodila si sa, lebo sme ťa chceli, aj napriek všetkému, aj napriek tomu, že sme boli proti spojeniu mloka a salamandry. Lebo vieš, salamandry rodia svoje malé namiesto toho, aby ich dostávali od Prameňa života ako ostatné mloky. Nie je s tebou nič zlé. Nič, za čo by si sa mala hanbiť a schovávať sa… Dovoľ mi pripomenúť ti stvorenie nášho sveta.“
„Mami prestaň, už som to počula miliónkrát,“ odvetila Sala podráždene.
„Tak si to teraz vypočuješ ešte raz,“ rázne vyriekla fľakatá salamandra.
„Podľa legendy preťala horu Vŕšok bezodná roklina, ktorá veľmi zívala prázdnotou. Miléniami sa ničota naplnila vodou, tú zas obrástol bukový prales. Z energií pralesa, nebies a vody sa zrodil strieborný úhor s jagavou perlou v ústach pobývajúci v čiernej hlbočine. V usadenej temnote jagavá perla vyklíčila v lekno. Keď rozkvitlo, modré svetlo jeho lupeňov zaplavilo náš svet. Z jazierka, ktoré odvtedy prezývali Kékitó, vyvreli bystriny a pramene, tie sa navzájom poprepájali a naplnili tento kraj životom. Ich spojenie vytvorilo šesť jazier a jedným z nich je Mločina. Každým rokom prichádzali do jazier z neznáma nespočetné množstvá takmer priesvitných úhorov. Strieborná prívalová vlna nespútane napredovala naprieč riekami, úhory plávali krížom-krážom svetom a poprepletali ho podzemnými cestičkami vody. Salamandry mali za úlohu strážiť lesy a udržiavať pramene čisté. Smäd po nenažranosti prepukol aj v našom svete, keď sa strhli boje o vlastníctvo jazierka s Posvätným Leknom. V rovnakom čase ľudia čím ďalej, tým viac zasahovali do zákonov prírody a bezmedzne drancovali všetko vôkol seba. Bukový prales okolo Kékitó vyklčovali a zarastené svahy vyzliekli na vinice a pasienky. Nato jazero zmizlo z povrchu zemského, akoby nikdy ani nejestvovalo. Zmizli Posvätné Lekno a Strieborný Úhor, a tiež väčšina salamandier. Na mieste jazera ľudia vztýčili obrovský vysielač ako symbol ich prepojenia a nadvlády nad krajinou. Postupom času sa vytratili aj ostatné úhory, ktoré sa sem nedostali cez obrovské priehrady, čo posiali naše rieky. Po ich zmiznutí a strate jazera na Vŕšku sa vysušili aj pramene, prepojenie živej siete vody sa prerušilo a puto pretrhlo. Ostali len osamotené vody navzájom od seba odrezané suchom sužovanou krajinou. Polovica jazier už dávno zmizla a i tie, čo ostali, sa navždy zmenili na chabý tieň svojho niekdajšieho ja. Mločina a jazero Gém stoja ako posledné bašty nášho sveta. Nie je to tak dávno, čo susedné jazero Teplý prameň zabrali ľudia. Vypáčili jeho tepnu živej vody a postavili si termálne kúpalisko. Všetko živé z neho vyhnali alebo vyhubili. Čím viac naše spoločenstvá trpeli a strácali svoje domovy, tým nehostinnejšie sa voči sebe správali. Rovnováha spájajúca najrôznejšie bytosti tohto sveta sa pominula a vzájomné porozumenie sa zmenilo na chaos a rozdeľovanie na tých správnych a nesprávnych. Každý si začal hľadieť len to svoje. Triasol sa, aby neprišiel aj o to málo, čo ľudia ponechali. Začal sa báť a nenávidieť všetko, čo sa hoci len trocha v niečom odlišovalo. Salamandry, ktoré ešte nezmizli a neboli v Mločine vítané, boli prenasledované a vyhnané na okraj mločieho spoločenstva, rovnako ako aj mloky narodené s inakosťou. Báli sa nás, a preto spustili štvanicu na každého, kto by narušil systém jednoliatosti a vybočil z umelo nadelenej roly v spoločnosti. No tvoj otec bol celkom iný… Pravdou však je, že väčšina mlokov túži iba žiť v pokoji a mieri a o ostatné sa nestará. Tí, ktorí majú pred očami len svoje vlastné mocenské ciele, živia večný oheň strachu a nenávisti. Sú žiaľ hlasnejší než majorita, ktorej chcú vládnuť. Tieto mloky založili tajné spoločenstvá, kde v mene Posvätného Lekna alebo inokedy v mene Strieborného Úhora šíria utláčanie a smrť. Kričia do sveta, že za útrapy v našej ríši môžu tí iní a cielene delia spoločnosť na nich a tých druhých. Hlásajú pritom, že iba ich je tá skutočná, prapôvodná pravda, akú na svet prinieslo Posvätné Lekno, a svoje zverstvá obhajujú práve jeho menom na svojich perách… Kedysi, za čias jazera Kékitó, sme boli všetci prepojení v jedno. Salamandry nik nesúdil kvôli ich čiernej koži a spôsobu príchodu potomstva na svet. Práve naopak. Boli uctievané ako strážkyne živej vody. Mločica, mlok, pred premenou alebo po – bytosti s inakosťou prinášali do nášho sveta nuansy a svojou existenciou predvádzali širokú farebnú paletu stvorenia, pretože sila stvorenia sa nikdy nemýli! Omyly sú vymoženosťou sveta ľudí a, žiaľ, teraz aj toho nášho. Každé stvorenie je dokonalé samo osebe, ale na toto sa v dnešnej dobe už pozabudlo. Takže už nikdy viac nechcem počuť, že si sa nemala narodiť,“ dôrazne zakončila svoje rozprávanie Salina matka.