Autor textu: Andrej Kuruc / Foto: Jakub Kováč
Archívny text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2019.
Roman Švantner (55 rokov) pochádza z Valaskej, študoval na Poľnohospodárskej univerzite v Nitre, od roku 2006 pôsobí v samospráve vo funkcii starostu obce Mýto pod Ďumbierom, štvrté funkčné obdobia. Má svoju farmu, ktorú vedie so svojím partnerom Tomášom, s ktorým je v dlhodobom vzťahu už 26 rokov. Porozprávali sme sa s ním o tom, či to, že je gej, ovplyvnilo jeho pôsobenie v politike, aký bol jeho coming out a ako vníma súčasnú situáciu v krajine vo vzťahu k LGBTI ľuďom.
Ako si sa dostal k povolaniu starostu a čo si robil predtým?
Dostal som sa k tomu v roku 2006. Ešte 20 rokov predtým som vyštudoval vysokú školu poľnohospodársku a 20 rokov som pôsobil v poľnohospodárskom družstve v Brezne. Začínal som ako zootechnik, neskôr po novembri 89 som sa stal podpredsedom, hlavným zootechnikom až nakoniec som bol vo volenej funkcii predsedu družstva od roku 2002 do roku 2006. Potom som na tej pozícii skončil, neprešiel som o jeden hlas, tak som ostal doma. V roku 2006 boli komunálne voľby a jedna pani ma oslovila, či nechcem kandidovať za starostu obce. Bol som kandidát Agrárnej strany vidieka (dnes je to strana Doma dobre). Je to profesijná strana zameraná na poľnohospodárstvo a vidiek. Som tu štvrté volebné obdobie, so mnou kandidovali poslanci, ktorých mám v zastupiteľstve. V posledných voľbách som už kandidoval sám. Jeden známy elektrikár (poznámka 82 ročný) mi povedal, že „ja si už ani neviem predstaviť, kto iný by tam bol než ty“.
Aký si mal vzťah k VÚC, keď bol jej predsedom Marian Kotleba?
Obec nemá nadriadený orgán, čiže sme nemuseli spolupracovať s „vúckou“. Keď bol predsedom VÚC Kotleba, rozhodol som sa, že od vúcky nevezmem ani euro. Nechcel som mať s nimi nič spoločné. Až po zmene predsedu sme zažiadali o príspevok na monografiu o obci, tento rok sa pripravuje.
Je to tak, že v súčasnosti z obcí utekajú mladí ľudia?
Taká situácia je vo všetkých dedinách. My máme 530 obyvateľov a 200 chatárov. Máme vyšší priemerný vek obyvateľov, ale postavili sme bytový dom, kde sú nájomné byty, a teraz k nám prišli aj mladé rodiny. Navýšil sa nám počet obyvateľov. Ak sa nebude riešiť nájomné bývanie, ľudia budú odchádzať, lebo je tu vysoká cena nehnuteľností, pre mladých ľudí sú domy nedostupné. Odchody mladých ľudí sú najmä pre otázku bývania, lebo zamestnanie tu už je. Aj pre vysokoškolsky vzdelaných ľudí, aj pre remeselníkov. Mladí ľudia utekajúci do zahraničia sa možno snažia vymaniť spod vplyvu rodiny.
Aký bol tvoj coming out?
Dnes, keď je spoločnosť otvorenejšia, by som povedal, že coming out je jednoduchší. Samozrejme, vždy rozhoduje rodinné prostredie. Najväčší problém u ľudí našej orientácie je, ako to prijmú najbližší. U tých najviac, aj u otca, aj u matky, dieťa vždy hľadá oporu. U mňa sa v tom čase o tom hovorilo málo. Možno tým, že som bol dosť silná osobnosť, bol som jediný syn, tak som sa to snažil zvládnuť. Ja som sa svojim rodičom nikdy nepriznal, že som gej, ale keď videli, že som sa neskôr stretával zväčša s chlapcami, niečo tušili. Už vtedy bola literatúra na túto tému a bol som prekvapený, že bolo možné dostať knihu o coming oute. To bolo koncom 70. rokov.
Prichádzal si na to sám?
V tom čase jednoznačne sám. Zistil som, že ma priťahujú najmä moji spolužiaci. Väčšinou sme sa vtedy spoznávali v saunách alebo sme chodili do Bratislavy. To už bolo na vysokej. Tam bolo známe miesto Luxorka kaviareň na rohu Štefánikovej. Dolu bol rýchly bufet, hore kaviareň. Vedelo sa to. A potom Carlton hotel, ten bol otvorený až do polnoci. Stačilo sa stretnúť s jedným, ten podal informáciu ďalej a tak to šlo. Keď som sa dostal na vojenčinu, chodil som do podnikov, ktoré fungovali v Prahe. Jeden bol Déčko a druhý bol blízko stanice Moskovská. To boli dva fungujúce podniky, ktoré boli v tom čase známe, že sú pre gejov. Keď som ukončil vojenčinu, zostal som doma. Najprv vo Valaskej, neskôr som sa presťahoval do Mýta pod Ďumbierom. Vtedy som sa zoznamoval skôr so staršími mužmi. Komunita sa raz za čas stretla v reštaurácii, kde sa robila diskotéka, zabávali sme sa, tam sme sa spoznávali.
Necítil si sa ohrozený? Stretol si sa s diskrimináciou?
V tom veku to bolo ešte prijateľné, bol som slobodný a nebolo to podozrivé. Keď som bol starší, tak to začali ľudia vnímať viac a potom som sa stretával len s chalanmi. A keď sa sem Tomáš, môj partner, nasťahoval, tak to bolo jasné. S diskrimináciou som sa nestretol ani raz v živote. Akurát zo žartu mi raz povedal otcov bratranec, boli sme na výlete v Maďarsku, že „ty si náš najteplejší starosta“. Je to o tom, že som odmalička pôsobil v tomto prostredí. Bol som dobrý študent, pracovitý a zvlášť starší ľudia ma mali radi. Tým, že tu boli starí rodičia a profesijne som sa venoval poľnohospodárstvu, starí ľudia na dedine ma vnímali pozitívne. Ich deti nemali o to záujem, ale ja som mal, čiže som s nimi fungoval. Pre nich už to, že som gej, nehralo rolu. Ani medzi kolegami som nič negatívne nezažil. Možno aj vlastnou prácou a životom som si vybudoval nejaké postavenie a to, že som gej, nikto neriešil.
Ako je to s náboženstvom v obci?
Som neveriaci človek, ale rešpektujem vierovyznanie. Máme v obci aj evanjelikov, aj katolíkov. Rešpektujem ich, úzko s nimi spolupracujem, tvoria komunitu, podieľajú sa na fungovaní obce. Tá súdržnosť by mala byť a ja sa aktívne zúčastňujem na obradoch, spievam tam. U nás v obci boli ľudia naučení tolerancii, keďže tu žili dve vierovyznania, museli sa dohodnúť, museli sa nejakým spôsobom akceptovať, čo možno má vplyv na celkovú atmosféru v dedine, ako prijímajú inakosť, ako napríklad sexuálnu orientáciu. Chodí sem množstvo chalupárov z väčších miest, ktorí sú liberálnejší. Je to iné ako v niektorých obciach na Kysuciach a Orave.
Chodia si k tebe po radu ľudia, keď majú problém ohľadom sexuálnej orientácie?
Obchodoval som ako poľnohospodár s jedným zootechnikom. Raz prišiel za mnou, má dvoch synov a jeden z nich mu povedal, že gej, že čo s tým má robiť. Tak som mu poradil, „viem, že si rozumný človek, nerob z toho nič, naďalej je tvojím synom, nerieš to, ak príde za tebou, že potrebuje pomoc, radu, ak môžeš pomôcť, pomôž, ale nerob nič dramatické“. Rodičia by mali mať možnosť prísť sa opýtať, ako majú ďalej fungovať, čo majú robiť, keď je ich dieťa gej alebo lesba.
V čom vidíš príčinu nenávistných prejavov v spoločnosti?
Nevraživosť pochádza z neznalosti, z nevedomosti. Všeobecne platí, že sa bojíš toho, čo nepoznáš. A to, čo poznáš, a to nielen vo vzťahu ku gejom, to ťa už nestraší. Napríklad mnohí ľudia sa boja úradov, sú z toho vystresovaní, ale keď im poviem, nech sa páči, toto vypíšete, takto to ide. Zrazu zistia, že je to nič a že ten strach bol iracionálny. Nepoznajú nás, nevedia, predstavujú si nás stereotypne.
Bol si už niekedy na Pride?
Nebol som ešte na Pride, ale tohto roku, ak nie do Bystrice, tak do Bratislavy určite pôjdem. Samozrejme, vždy to závisí od časových možností. Tým, že máme zvieratá, musíme sa o ne postarať, nie vždy sa dalo/dá uvoľniť. Sme odkázaní sami na seba. Čoraz viac človek vie, že je nás tu viac, od tých najstarších, dnes už sedemdesiatnikov, až po tých najmladších. Myslím si, že tým, že žiadame tolerantnosť, aj my sme tolerantnejší vo vzťahu k čomukoľvek inému. Máme skúsenosť byť v menšine.