Autor textu: Andrej Kuruc / Foto: Jakub Kováč
Archívny text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2019.
Vlado (60), v komunite známy aj ako „Bosá noha“, vyštudoval Matematicko-fyzikálnu fakultu na Univerzite Komenského. Známy je tým, že chodí na mnohé akcie LGBTI komunity a na Pride. O práva teplých ľudí, ale aj prevenciu HIV sa zaujímal už počas socializmu. Preto sme sa porozprávali o jeho živote a skúsenostiach.
Život spojený s Bratislavou
Vlado sa narodil v roku 1958 v Šumperku. O dva roky neskôr sa presťahoval s rodičmi do zadymenej Bratislavy 60-tych rokov, kde vyrastal a žil celých 32 rokov na viacerých meistach ako Ružová dolina, na Trnávke zahalenej do exhalátov a od roku 1985 v Petržalke. Väčšinu života však býval len s mamou, ktorá sa rozviedla, keď mal 7 a pol roka. S otcom prichádzal do styku, len občas. „Moc som si s ním nerozumel, bol to konzervatívec,“ hovorí Vlado. Sexualita u nich v rodine bola tabu až skoro do 14. roku života. Potom sa síce niektoré témy už „otvorili“, ale nie celkom.“ Tú svoju už vnímal ako malé dieťa. Sám vycítil, že s touto vecou sa nemá nejak chváliť.
Prvé uvedomenie
Keď bol menší, páčili sa mu fotky domorodých mužov v prírodovedeckých časopisoch. Prvé uvedomenie, že skutočne by chcel cielene niečo vyskúšať s mužom, prišlo neskôr, keď išiel na priemyslovku v roku 1975. Vtedy mal 15 rokov. „Som človek liberálne zmýšľajúci a rebelantský, nevidel som problém mať niečo s mužom. Ale vtedy v tom veku to bolo trestné zo zákona. Hranica pre sex dvoch mužov bola nad 18 rokov vyššie,“ dodáva Vlado. Na priemyslovke boli čisto chlapčenská trieda. Medzi študentami sa rozprávala historka, ako jeden z nich „stretol pri stanici buzeranta“. Vtedy bola najmä taká všeobecná predstava, že „buzeranti“ sú tí, čo hľadajú po nociach, a kto chce, môže si pri nich zarobiť. „Aj vtedy používali tieto nadávky,“ vysvetľuje.
Ako sa zoznamoval počas vysokej školy
Po strednej škole prišla vysoká, kde bolo všetko oveľa otvorenejšie. Netajil sa tým, že sa mu páčia aj muži, aj ženy. Na univerzite študovalo veľa voľnomyšlienkarsky orientovaných ľudí. „Duch sprisahania proti režimu bol silný,“ osvetľuje Vlado. Miest, kde sa stretávali homosexuálni muži, nebolo veľa. Bol to napríklad Krištáľ bar, alebo Luxorka kaviareň na Štefánikovej. Na výške začal chodievať aj na Šafárikovo námestie a k Redute, čo boli známe miesta, kde vyhľadávali muži sexuálne kontakty. „Často sa to točilo okolo verejných záchodov. Bolo to veľmi nehygienické, nešikovné, nepohodlné, kultúra nula,“ vykresľuje Vlado. Zoznamoval sa aj tak, že rozhalený, prípadne bez košele, chodil po meste alebo v električke, kde hneď zbadal, že nejaký chlapec alebo muž na ňom necháva oči. Tak na neho uprel zrak a občas aj niekoho zbalil. „Koľko je hodín?“ bol tradičný systém balenia. Z rozprávania starších mestských homosexuálov počul, že keď ešte bola pred Redutou konečná zastávka trolejbusu 11, tak tam bol bežný systém nadväzovania kontaktu „Tiež čakáte na jedenástku?“.
Ako to mal so vzťahmi
„Ťažko bolo nájsť stáleho muža, doma bola mama. Keď bola v robote, párkrát sa mi podarilo dotiahnuť domov nejakého kamaráta,“ spomína. Väčšinou sa zoznamoval s chlapcami z vidieka, ktorí prišli a odišli a boli väčšinou ženatí. Raz sa zoznámil s jedným ženatým pánom v električke. Išli k nemu do bytu, kým bola jeho žena na liečení. Vraj to nikdy s mužom ešte nerobil, len so ženou. „Len tam sa stal malér. Žena prišla o dva dni skôr z kúpeľov. On zazmätkovala a namiesto toho, aby ma predstavil ako kolegu, lebo už som vedel kde robí, tak ma strčil do skrine v spálni,“ smeje sa na tom Vlado. Nakoniec musel zliezť z prvého poschodia po hromozvode v noci von do dvora. „Tým pádom to skončilo, už bol zase doma pod papučou,“ uzatvára Vlado. Najdlhší vzťah mal štyri roky. Začali si spolu v roku 1983. Priateľa predstavoval mame ako spolužiaka. „On bol zo Slovenska, ale na pohľad vyzeral, ako keby bol z južného Talianska, alebo Španielska, veľmi pekný chalan, tmavší, kučeravý, mama ním bola úplne očarená“, zasníva sa Vlado. Hovorila : „Vidíš, toto je skutočný muž, tento určite nie je teplý.“
Psychiatria a diagnóza 302
Po vysokej škole začal robiť v atómovej elektrárni v Jaslovských Bohuniciach a následne narukoval na rok do Prachatíc. Tam sa mu však v nesmierne stresujúcom prostredí vrátili nervové tiky, s ktorými mal nejaký čas problém ako 11 ročný. Zavreli ho na útvarovú ošetrovňu, kde ho dva dni pozorovali cez kľúčovú dierku, či nesimuluje. Potom ho poslali na vojenskú psychiatriu do Českých Budějovíc. „Predtým mi však jeden veliteľ opatrne prezradil, že ma na psychiatrii podrobnejšie vyšetria. Vraj mám v záznamoch od kontrašpionáže uvedené, že som na mužov. Že budem musieť ísť na test,“ uvádza Vlado. Potom ho prevelili do Znojma, odtiaľ na vojenskú psychiatriu do Brna, kde išiel na vyšetrenie do fakultnej nemocnice na takzvanú phalopletysmografiu. „Nasadili mi taký prístroj na penis, ktorý zaznamenával jeho jemné zmeny veľkosti, a pritom mi premietali obrázky, nahé ženy, nahých mužov, deti, zvieratá,“ popisuje Vlado. Po poldennej porade konzília vojenských psychiatrov ho nakoniec uznali ako dočasne neschopného vojenskej služby. Prepustilo ho s diagnózou 302. V zozname psychických porúch v MKCH 9 to v tom čase bola mužská homosexualita. Dodnes má odloženú ilegálnu fotku vojenskej knižky a správu s diagnózou. Počas pobytu v Brne na psychiatrii, sa o tom, že sa mu páčia muži, dozvedela aj mama. Prišla ho navštíviť a tam jej psychiatri oznámili, čo je vo veci. „Bola z toho paf. Potom sa celý deň vozila po Brne a nevedela sa zastaviť,“ popisuje Vlado. Keď sa vrátil z vojenčiny, tak toho jedného kamaráta, s ktorým bol 4 roky, na nejaký čas akceptovala, chodil ku nim, boli spolu. „Ale bolo cítiť, že stále dúfala, že je to dočasné. Že ma to postupne prejde, že sa nejak zacvičím a budem na ženy. Chápala to ako prechodný stupeň,“ dodáva trpko Vlado.
Ako to bolo s homosexualitou za socializmu
Vlado sa narodil do doby, keď v 1961 roku odtrestnili homosexualitu, ale to bola jedna stránka veci. „Ak sa o tom v televízii niečo hovorilo, tak väčšinou len v relácii Polícia, kde informovali o tom, aké nebezpečenstvá nočného života číhajú na ľudí. Jedna vec bola zrušiť to na papieri a druhá vec, že stále to policajti a tajná služba zneužívali,“ spomína. Vie o prípade v roku 1985 keď už bola takzvaná perestrojka, a začalo sa podnikať súkromne, v Brne vznikol teplý podnik na Ružovej ulici Sklípek u Richarda. To bol v Československu jeden z prvých teplých podnikov. „Neoficiálnych samozrejme, išlo o bar kam chodili našinci. Polícia tam robila raziu, ľudia vyskákali von oknami a utekali pred policajtmi. Jeden sa schoval do kontajnera, odkiaľ ho vytiahli. Dlhé roky ho prezývali ,Kontajnerka‘. A to boli časy, keď to nebolo trestné. My sme boli krásna ukážka toho, že zákon a ústavné práva boli len zdrap papiera. Jediné, čo z toho platilo, bola vedúca úloha strany,“ hovorí Vlado.
Obdobie HIV/AIDS
Vlado sa od malíčka zaujímal o vedu, a tak sa aj veľmi skoro dozvedel o HIV/AIDS v populárnovedeckom časopise 100+1. Čítal, že v USA sa začala šíriť záhadná epidémii. Redaktor uvádzal, že niektoré lekárske kruhy to bagatelizujú s tým, že to je porucha imunity spôsobená neprirodzeným spôsobom života, že to len dokazuje neprirodzenosť homosexuality. Ale spovedal aj skutočných vedcov, mikrobiológov z Kalifornie, ktorí potvrdili, že tieto tvrdenia sú nezmysel, že hlavné, čo o tom zatiaľ vieme, že nevieme nič, nevieme ako sa to šíri, nevieme, čo to spôsobuje, akurát je veľké podozrenie, že je to vírus. „Medzi prvými som trochu začal šíriť poplachy v komunite, že pozor ľudia, toto sa začalo v USA šíriť a najnovšie informácie sú, že to má inkubačnú dobu okolo dvoch rokov, čo je z epidemiologického hľadiska katastrofa. Dá sa povedať, že som bol jeden z prvých agigátorov v Bratislave, ktorý upozorňoval na blížiace sa nebezpečenstvo,“ chváli sa Vlado. Ešte koncom 80. a začiatkom 90. rokov roznášal nálepky s nápisom „prezervatív znižuje riziko“. Boli dva druhy nálepiek „vernosť znižuje riziko“ a „prezervatív znižuje riziko HIV“, ale on len tie druhé bral a vylepoval ich dokonca aj na kostol pri Redute. Najmä sa však podieľal na čiastočne dobrovoľníckom výskume efektivity vtedajších testov na HIV s cieľom umožniť čo najmasovejšie otestovanie, pretože, keďže testy boli drahé a kupované v tvrdej mene, málo ľudí bolo možné najprv testovať. Počas tých prác však počul aj o snahách z vedenia štátu (strany) akékoľvek testovanie HIV zastaviť, lebo komunisti tvrdili, že celé AIDS je fakticky len dôsledok zhýralej morálky buržoáznej kapitalistickej spoločnosti a kto sa drží morálneho kódexu budovateľa komunizmu, tak nikdy žiaden AIDS dostať nemôže, „ spomína Vlado.
90-te roky
Paradoxné je, že možno viac tých nenávistných prejavov od bežných ľudí zažíva Vlado v týchto časoch od polovice 90, keď sa čoraz viacej etablovali neonacisti. Za minulého režimu fungovala sprisahanecká atmosféra. „Častokrát človek mohol otvorene povedať, že je na chlapov aj pred tvrdo veriacim. A predsa sme našli spoločnú reč. Spolu sme nadávali na komunistov. Ale dnes by ma poslal do horúcich pekiel,“ delí sa o skúsenosť Vlado. Po revolúcii sa aj veľa zmenilo, začal spolupracovať s hnutím Ganymedes (prvé združenie za práva gejov a lesieb). Robil vtedy na hydrometeorologickom ústave, kde mal prístup k výpočtovej technike a k tlačiarni. Tlačil im prvé stanovy a vyše sto kusov prvých pozvánok na ihličkovej tlačiarni, ktoré potom večer strihali a rozposielali. Od jesene 1991 až do roku 2010 žil v Banskej Bystrici. Aktivizmu tam bolo málo, spomína. V rámci hnutia Ganymedes vznikali nejaké aktivity. „Celé to neskôr viazlo, ale chytali sa toho iný,“ hovorí. On nemal veľkú možnosť. Žil s mamou, ktorá ho dotiahla na stredné Slovensko, lebo si asi myslela, že ho prerobí na niečo iné. Žil len s ňou a neskôr sa o ňu staral až do jej smrti.
Dúhové pochody
Od roku 2011 sa Vlado zúčastňuje na Pride. „Je to aj dobrá zábava, a je to aj veľmi silná politická záležitosť. Je to boj za ľudské práva a ľudské slobody všeobecne,“ vraví Vlado. Podľa neho na Pride majú rovnaké miesto okrem homosexuálov aj heterosexuáli, okrem rodín rovnakopohlavných aj rôznopohlavné, pokiaľ chcú presadzovať myšlienku otvorenosti, mnohorakosti a vzájomnej tolerancie, rešpektu. Čiže je to vlastne tiež pochod za rodinu. Vlado bol už tento rok vo Viedni na Europride, zažil šesť hodinový pochod mestom. Dopravný podnik viedenský poskytol alegorické električky, ktoré išli s nimi. „Tak si predstavme, žeby tuná počas Dúhového PRIDE v Bratislave vyvesili dúhové vlajočky na električkách, alebo na radnici ako vo Viedni“, porovnáva situáciu v Rakúsku a na Slovensku. Chystá sa na Pride v Bratislave, ešte v Prahe, aj v Košiciach, tento rok už bol v Bystrici. Potencionálnym návštevníkom Pride odkazuje, aby sa ho zúčastnili. „Je to boj za slobodu. Keď za ňu nebudú bojovať a budú sa spoliehať, že príde sama, môže sa stať, že jedného dňa o tom už budú rozmýšľať len cez zamrežované okno alebo niekde v tábore. Samozrejme, je to aj zábava. Tento boj je jednoznačný a nevyhnutný. Ako sa vraví: ,Demokracia a ľudské práva sú krehké kvetinky, ktoré treba neustále hnojiť a pestovať, lebo ináč uhynú,‘“ ukončuje svoje rozprávanie Vlado.
Poznámka:
Medicínska história homosexuality
Homosexualita bola do 1. 1. 1993 v rámci Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-9) vedená ako diagnóza s kódom 302.0 Homosexualita v kapitole V – Duševné poruchy (302 Sexuálne úchylky a poruchy). Jej definícia znela: „Výlučná alebo prevládajúca náklonnosť k osobám toho istého pohlavia, s pohlavným stykom alebo bez neho.“