Autor: Matej Uhlár / Foto: Archív Filipa Titlbacha
Knihu Byli jsme tu vždycky si najprv zakázal napísať. Českému novinárovi Filipovi Titlbachovi sa zdalo, že príliš súvisí s jeho vlastnými nedostatkami. Myslí si, že jeho zbierka príbehov o queer komunite je pre všetkých ľudí, ktorí majú otvorenú myseľ a chcú sa dozvedieť o LGBTI+ svete niečo viac či stotožniť sa s ľuďmi, ktorých životné príbehy by ich mohli inšpirovať. Jeho literárny debut vyšiel vo februári.
O svojej knihe tvrdíte, že je určená každému, kto má otvorenú myseľ. Ako to myslíte?
Ja mám to šťastie, že som zo skratky LGBTI+ iba to G. Myslím si, že vďaka tomu je môj život oveľa jednoduchší ako napríklad životy transrodových ľudí. Keďže na vás na prvý pohľad nie je vidno, že ste gej, vždy máte možnosť voľby, či to ľuďom, s ktorými sa práve stretávate, poviete. Viem, že nezainteresovaným osobám sa môže zdať, akoby queer svet na nich kričal z každej strany, no nie je to tak. My sme tu predsa boli vždy už od počiatkov ľudstva. Mení sa iba to, aké dostávame možnosti hovoriť o svojich obyčajných životoch, o tom, čo prežívame, aj keď sa nás spoločnosť stále snaží vyčleniť do izolovanej komunity. Ľudia si možno ani neuvedomujú, ako nám týmto ubližujú.
V Česku, a myslím si, že aj na Slovensku, je totižto komunita vnímaná ako nejaké zoskupenie ľudí, ktorí sa nechcú prispôsobiť, chcú narúšať pravidlá spoločnosti a podobne. To ale nevypovedá nič o queer ľuďoch. My chceme iba šťastne prežiť každý jeden deň bez toho, aby sme museli riešiť, či nás kvôli našej sexuálnej orientácii či rodovej identite nevyhodia z práce alebo či verejný coming-out nebude mať dôsledky pre naše doterajšie vzťahy. Akoby z nás naša homosexualita razom spravila úplne iného človeka, než sme boli doposiaľ, iba tým, že naberieme odvahu byť skutočne sami sebou. Spoločensky dráždivý moment a zároveň obrovskú výhodu vidím v širokej dostupnosti informácií z celého sveta. To možno na niekoho pôsobí dojmom, že sa o LGBTI+ svete hovorí príliš, v skutočnosti sa však iba vyvažuje obrovská nerovnováha, ktorá tu panovala storočia.
Zároveň je podstatné rozlišovať spoločenskú situáciu a postavenie ľudí s inou orientáciou a rodovou identitou v spoločnosti v rozličných štátoch. Napríklad my Česi sa vo všeobecnosti máme lepšie ako Poliaci a možno trochu lepšie ako Slováci, no na druhej strane sa máme oveľa horšie ako napríklad v USA či Dánsku. To bežnému človeku, ktorý sa nepohybuje v danej problematike či nemá kontakty medzi queer ľuďmi, uniká. Preto sa vo svojej knižke snažím reflektovať aktuálnu situáciu LGBTI+ ľudí v Česku. Či už je to prostredníctvom odžitých príbehov ľudí, alebo z pohľadu náboženstva či psychoterapie. Takisto netreba opomenúť tému manželstiev pre všetkých, ktorá už niekoľkokrát otriasla naším parlamentom.
S akými pohnútkami, s akým prvotným impulzom ste sa pustili do písania knihy?
Už v predošlom zamestnaní v Českom rozhlase som s kolegyňou robil program Kvér, ktorý sa venoval LGBTI+ témam, takže k tomu nemám profesne ďaleko. Možno to trošku súvisí aj s tým, že som workoholik a perfekcionista. Skrátka, chcel som sa ešte viac vedieť stotožniť s ľuďmi, ktorých starosti, radosti, ale aj pohľady na svet sa snažím obsiahnuť aj vo svojej súčasnej profesii novinára. Veď, povedzme si úprimne, zaujímavých príbehov, ktoré nás môžu inšpirovať, ovplyvniť, je presne toľko, koľko je na svete ľudí.
Preto som hľadal akýsi ďalší spojovací most, cez ktorý by som sa mohol dozvedieť niečo nové a obohacujúce. Dodnes neviem povedať, či ma vôbec prekvapilo, že sa mi nepodarilo nájsť podobnú publicistickú literatúru, ktorá by mapovala queer súčasnosť v Česku. Na druhej strane však musím povedať, že myšlienku, že by som takúto knihu ja sám napísal, som si na začiatku zakázal.
Prečo?
Neoplývam žiadnym veľkým literárnym talentom. A taktiež sa mi zdalo, že mám ešte asi odžitého málo na to, aby som dokázal vystihnúť a pokryť rozmanitosť a farebnosť queer sveta. Vďaka týmto nedostatkom som si však vytvoril koncept celej knihy. Vedel som, že ako novinár a osoba, ktorá sa už niekoľko rokov pohybuje v mediálnom prostredí, sa možno viem pýtať. Ostatné dôležité informácie, ktoré som chcel spracovať vo svojej publikácii, predsa vedia ľudia, ktorí už dané príbehy žijú alebo s queer ľuďmi nejakým spôsobom pracujú, či už prostredníctvom poradní, terapií, alebo jednoducho majú na svet inej sexuality a rodovej identity svoj vyhranený názor.
Moju túžbu, aby som či už ja sám, ale aj ktokoľvek ďalší, kto bude mať záujem, mohol siahnuť po takejto literatúre, umocňovalo aj dianie a nepriaznivé postoje voči queer ľuďom, ktoré v spoločnosti zaznievajú. Zdá sa mi dosť smutné, že ešte aj dnes, v 21. storočí, v rozvinutej, pokrokovej krajine, sa až príliš často stávame terčom kultúrnych a politických bojov a nemáme rovnaké práva ako všetci ostatní.
Vaša kniha má názov Byli jsme tu vždycky. Boli ste vždy hrdý na to, kým ste?
Myslím, že to poznáme všetci. Každý z nás totiž v živote stojí v rôznych situáciách a takpovediac pred rôznymi coming-outmi. A je úplne jedno, akej sme sexuálnej orientácie. Vždy, keď stojíme pred otázkami, ktoré sú z určitého dôvodu v spoločnosti menej akceptované, zamýšľame sa nad tým, aký vplyv a dôsledky to bude znamenať nielen pre nás osobne, ale aj pre našich blízkych a v pracovnej či spoločenskej sfére. Či budeme napríklad stále obľúbení, keď sa prihlásime k niečomu, čo vybočuje zo štandardov. Nikto nechce byť vyčlenený zo spoločnosti.
Som hrdý na to, kým som sa stal a čomu sa venujem dnes; že sa napríklad snažím pomáhať iným queer ľuďom. To sú úspechy, za ktorými stojím ja osobne. Úspechy, ktoré sú výsledkom môjho snaženia. Ale byť pyšný na to, že som gej? No ja neviem. Je to niečo, čo mi bolo dané, a aj tak by som to nikdy nedokázal zmeniť. To je ako keby sa vás niekto opýtal, či ste pyšný na to, že máte vlasy a nie ste plešatý. To tiež nie je vo vašej moci. Môžete sa s tým len stotožniť, realisticky to prijať ako svoju súčasť. Ale ani keby som mal možnosť voľby – čo, samozrejme, nemám –, nemenil by som. A nepoznám žiadneho queer človeka, ktorý by si prial svoju identitu zmeniť, aj keď kvôli spoločenským prekážkam často trpí. Majme sa radi takí, akí sme na tento svet prišli.
Vy sám ste uviedli, že ste si chceli knižku s queer tematikou prečítať. Na aké otázky ste v nej potrebovali nájsť odpoveď?
Myslím si, že literatúra a umenie vznikajú z potreby stotožňovať sa s rôznymi príbehmi. Vôbec to nemusí súvisieť s tým, že by ste priamo hľadali nejakú odpoveď. Človeku vie niekedy pomôcť aj to, keď vie, že to, čo prežíva, v rovnakej chvíli alebo v minulosti zažíval aj niekto iný. Skrátka, že nie je sám a nie je ani divný.
Napokon, aj tak si na väčšinu zásadných otázok dokážeme odpovedať sami. Každý a každá z nás predsa cítime, kedy sme šťastní, v akej spoločnosti je nám najlepšie. To najdôležitejšie, čo potrebujeme v tých momentoch vedieť, je, že v tom nie sme sami.
Myslím si, že literatúra a umenie vznikajú z potreby stotožňovať sa s rôznymi príbehmi. Vôbec to nemusí súvisieť s tým, že by ste priamo hľadali nejakú odpoveď. Človeku vie niekedy pomôcť aj to, keď vie, že to, čo prežíva, v rovnakej chvíli alebo v minulosti zažíval aj niekto iný. Skrátka, že nie je sám a nie je ani divný.
Pri čítaní vašej knihy mi napadlo, že by z nej mohol byť aj edukačný nástroj, možno v rámci sexuálnej výchovy.
Určite sa moja kniha dá vnímať aj ako vstupenka do LGBTI+ sveta. V poznámkach na okrajoch vysvetľujem používané výrazy, pretože zo svojej skúsenosti s písaním viem, že ľudia im nie vždy rozumejú. Nie je to však ich chyba. Keď človek do tohto sveta nepatrí, nemá skrátka dôvod zisťovať používanie určitých slov.
No o tom, ako bude slúžiť moja knižka, rozhodne čitateľstvo. Už teraz som dostal niekoľko správ, napríklad od psychológov, ktorí mi písali, že ju chcú mať vo svojej ambulantnej knižnici. Taktiež sa mi ozvali rodičia, že chcú, aby ju mali doma ich deti. Ja som si stanovil dva ciele. Prvým je, aby kniha bola dostupná pre čo najväčšiu skupinu ľudí. Postupne sa mi to dúfam darí. Knihu môžete nájsť vo všetkých väčších kníhkupectvách v Českej republike a môžete si ju tiež kúpiť na webe českého aj slovenského Denníka N. Ešte by som si prial, aby sa časom podaril aj poľský preklad knihy a jej následný predaj v tejto krajine.
Bude mať kniha Byli jsme tu vždycky svoje pokračovanie?
Určite by bolo vhodné a prospešné, aby sa tejto téme niekto venoval aj v rámci ďalších knižných publikácií. Pretože mne sa podarilo zhrnúť iba základ. V tejto chvíli však neviem povedať, či budem v písaní pokračovať. Priznám sa, že od odovzdania rukopisu som sa do neho nepozeral. Zakázal som si to, mal som totiž pocit, že som v téme ponorený až tak veľmi, že o svojej knihe neviem absolútne nič. No moment, keď som svoj titul mohol držať v ruke a privoňať si k nemu, som si vychutnal naplno. Ktovie, možno ma tento pocit inšpiruje k niečomu ďalšiemu.