Autor: Matej Uhlár / Ilustrácia: Viktória Szabóová
So sexuálnou výchovou na našich školách to nevyzerá ružovo. Nemôžeme sa preto čudovať, ak je queer človek na začiatku svojej cesty, v začiatkoch svojho coming-outu zmätený. Tiež som si tým prešiel. Pomoc, alebo lepšie povedané odpovede na otázky, za ktoré som sa možno aj hanbil, som dostal až v českých „medvedích“ skupinách.
Páčia sa mi a priťahujú ma ľudia rovnakého pohlavia. Priznanie, ktoré je oslobodzujúce. Táto veta vás však postaví na začiatok cesty za svojím šťastím, na začiatok cesty, ktorá má mnohé úskalia a mnohé nebezpečné úseky.
Aj ja po tejto ceste už nejaký ten rok kráčam. Alebo, aby som bol presnejší, veziem sa touto cestou. Od narodenia som totiž fyzicky znevýhodnený a na pohyb používam invalidný vozík. Je naprd byť menšinou v menšine. Teda aspoň moje okolie sa ma o tom snaží vždy presvedčiť a všemožne odkláňať moje smerovanie od teplého sveta.
Iba platonické lásky
Som gej. Chápem, že tento spôsob života so sebou prináša riziko nepochopenia a isté problémy. Mám však pocit, že moje okolie oveľa viac desí odhalenie mojej celej pravdy, toho, čo sa mi naozaj páči. Sú to starší muži. Čiže chlapi, ktorí vyzerajú mužne, majú bruško, bradu. „V čom sme spravili chybu? Máš pocit, že sa ti tatino málo venoval?“ Dodnes si pamätám ten mamin výraz nepochopenia a zdesenia.
„Nechcel by si vyhľadať odbornú pomoc?“ pokračovala. Nie, nechcel. O svojom živote som mal vždy veľa otázok, napríklad prečo som na vozíku. Nikdy mi však nenapadlo spýtať sa samého seba, prečo som inak orientovaný a prečo sa mi páči to, čo sa mi páči. Vnímal som to ako svoju prirodzenú súčasť, ktorá ma robila šťastným.
Rozvíjať však túto svoju súčasť na cirkevnom chlapčenskom gymnáziu asi nebol jeden z mojich najlepších nápadov. No moja prirodzenosť bola ako divoký mustang, ešte k tomu dopovaná hormónmi mladosti. Neraz ma pokukovanie po pekných učiteľoch dostávalo do nepríjemných situácií či priam prúserov. Stále som sa však snažil nahovoriť si, že sú to predsa len platonické lásky a túžby po nich sa vytratia v momente, keď nájdem to správne dievča.
Utekajúci zajačik
Možno pre môj hendikep alebo preto, že som nikomu nechcel vysvetľovať, čo cítim (že sa mi páčia starší muži), som vo svojom okolí nikoho podobne orientovaného nepoznal. Teda možno aj poznal, ale keďže sme sa ani jeden k tomu neprihlásili, nevedeli sme o sebe. Potreboval som si však nájsť partiu ľudí, ktorá by pochopila, čo prežívam. Chcel som spoznať gejský svet, chcel som sa o sebe dozvedieť pravdu.
Chcel som zistiť, či by som ako teplý mohol byť šťastný. Prihlásil som sa preto na zoznamku. Vstúpil som, nabral som tú odvahu, bol som na seba hrdý a cítil som sa spokojne a šťastne. Chvíľu som si čítal príspevky, väčšinou od ľudí v mojom veku. Tieto príspevky doslova kričali po naplnení túžob. Som tu správne, pomyslel som si.
„Ahoj, som na vozíku, hľadám staršieho muža s bruškom a strniskom“ odoslal som na spoločnú nástenku. „Ďalší zlatokop! Ahoj, mal by som záujem, koľko by si za to chcel…“ prišlo mi do správ po pár minútach. „Ako chcel?“ odpovedal som nechápavo. „No predsa koľko ti mám zaplatiť za to, že budeš mať so mnou sex?“
„Prečo by sme mali mať hneď sex a prečo by si ma mal za to platiť?“ odpisoval som zmätene. „Prečo by inak také mladé ucho, taký mladý zajac hľadal staršieho muža?“ znela odpoveď.
„Lebo ma priťahujú,“ odpísal som úprimne. „Tak potom si čudný!“ Takéto odpovede som dostával od chlapov nielen o niekoľko generácií odo mňa starších, ale aj od rovesníkov. K tomu ešte pridali nejakú sarkastickú poznámku a výsmech. Pocit šťastia z osobného coming-outu tak veľmi rýchlo vyprchal. Podarilo sa mi síce nájsť staršieho muža, s ktorým som sa stretol, no to znamenalo akurát toľko, že táto posmešná katastrofa sa presunula z online priestoru do reality. Vlastnú sexualitu som sa preto snažil opätovne potlačiť čo najhlbšie. Upadol som do depresií.
Môj coming-out mi však stále akosi klopal na srdce. Cez čierne myšlienky, že nepatrím absolútne nikam, som si stále uvedomoval, ako mi chýba možnosť napísať si s niekým: robilo by mi to predsa radosť, posúvalo by ma to v túžbach a pocitoch. Po predchádzajúcich skúsenostiach som sa však už s nikým nechcel stretnúť.
Aj preto som vyhľadal českú zoznamku, kde som sa veľmi často stretával so symbolom medveďa. Ako Slovákovi, ale asi aj ako človeku, ktorý mal väčšinu spoločenských kontaktov spojenú s rodičmi, keďže sa o mňa starali, mi nebolo jasné, čo to znamená. Až keď si ma zopár ľudí pridalo medzi priateľov na sociálnej sieti, dostal som sa postupne do skupín gejov-medveďov. Ide o komunity ľudí aktívnych aj mimo online prostredia. Nájdete tam aj veľa Slovákov.
Medvedie skupiny nie sú len o mužnosti
„Prečo si sa rozhodol vyhľadať medveďov?“ spýtal sa ma David Vězník skôr, ako som stihol začať rozhovor. „Lebo som túžil nájsť miesto a ľudí, kde sa budem cítiť dobre,“ odpovedal som nesmelo.
„Tak to si tu správne! Ja som iba radovým členom z Brna, no mám rád túto partiu ľudí, keď si s nimi môžem po práci len tak vydýchnuť pri pive. Milujem motorky a tu sa vždy nájde niekto, kto so mnou podnikne nejaký výlet, keď je čas,“ vstupuje do nášho rozhovoru Pája.
„Vďaka medveďom a sociálnym sieťam môžeš mať priateľov po celom svete. My sme si tak našli kamarátov vo Francúzsku, čiže o ubytovanie na dovolenke je vždy postarané. A vlastne aj o milú spoločnosť na výletoch,“ dodáva s úsmevom Jirka, tiež člen brnianskych Bears. „Tipujem, že kvôli tvojmu vozíku si si už v živote vypočul všeličo,“ pokračuje predseda ostravských Bears. „To ja mám napríklad ‚špeky‘, ale som drobný a do ideálneho medveďa mi chýba výška, takže tiež nezapadám do ideálu krásy,“ dodáva s úsmevom.
V USA sa prvé medvedie skupiny začali formovať v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. V roku 1984 vzniklo v Kolíne nad Rýnom prvé medvedie hnutie v Európe. V tejto dobe sa však za členov medvedej komunity považovali chlpatí muži akejkoľvek postavy. Užšia špecifikácia medveďa ako robustného chlapa prišla až neskôr.
V Česku skupiny tohto typu začali vznikať okolo roku 2000 vo viacerých väčších mestách, často nezávisle od seba. Až o osemnásť rokov neskôr vznikla asociácia Czech Bears, ktorá tieto lokálne komunity podporuje. Počas svojej existencie začali medvedie skupiny, či už v jednotlivých mestách, alebo ako jedna spoločná organizácia, robiť osvetu nielen doma, ale i v zahraničí. Okrem rôznych výletov a zážitkových podujatí pravidelne organizujú napríklad semináre, kde si ľudia rozprávajú svoje životné príbehy a odovzdávajú rôzne skúsenosti, napríklad o tom, ako čeliť bodyshamingu (t. j. zahanbovaniu človeka za to, aké má telo).
U medveďov ide hlavne o to, cítiť sa dobre vo svojom vlastnom tele. A vlastne celkovo sa cítiť dobre. Zdá sa, akoby tieto skupiny o niečo viacej priťahovali ľudí, ktorí majú problémy so sebaprijatím, či už vyplývajúce z pocitu menejcennosti, alebo na základe predsudkov. Naša komunita vie pomôcť komukoľvek a podporiť každého, kto to potrebuje. Záleží však na jednotlivcovi, či sa chce iba schovať vo väčšom kolektíve ľudí, alebo chce niečo viac, prípadne má silu a chuť rozvíjať komunitné aktivity. Snažíme sa o to, aby sa členovia našich spolkov k sebe správali „ako chlapi“. To znamená, aby boli otvorení a úprimní. Iba vtedy má stretávanie sa nejaký zmysel. „Keď si dokážeme vychutnať spoločne strávený čas, je každý výlet zážitkom,“ objasňuje David.
Inšpirovať sa ťažšou situáciou
Je asi ľudskou prirodzenosťou, že vo väčšom kolektíve zákonite dochádza aj k sporom. Tie sa, samozrejme, nevyhýbajú ani medveďom.
„Je zaujímavé, že v krajine, ako je Poľsko, vznikla celoštátna medvedia asociácia. Jej členovia majú na základe členských kartičiek rôzne zľavy. Často sa sám seba pýtam, prečo to takto nemôže fungovať aj u nás a v Česku. Možno je to práve preto, že poľskí homosexuáli majú vo svojej krajine oveľa horšiu situáciu ako my. Preto držia spolu a fungujú úžasne. Každý z nás však určite vie, aké náročné je bojovať za svoje práva. Mnohí máme vo svojom okolí niekoho, kto jednoducho nezvládol to, že aj ľudia, ktorí sú na rovnakej lodi, sa dokážu vysmievať a nenávidieť. Dovolím si tvrdiť, že niekedy oveľa viac ako nejaký homofób,” dodáva Jaroslav, Mr. Bear 2020.
Podobné skúsenosti mám aj ja. Nebyť medvedích skupín, kde nemajú až taký veľký problém prijať medzi seba hendikepovaných alebo drag queens alebo proste hocikoho, kto cíti, že potrebuje presne takýto kolektív, vzdal by som to aj ja.
Myslím, že aj na Slovensku existuje nejaká medvedia alebo podobná skupina na sociálnej sieti. No nepodarilo sa mi nájsť informácie o tom, že by sa jej členovia aktívne stretávali a diskutovali o vážnych témach, organizovali výlety a trávili spolu voľný čas.