Autorka: Veroni Gyenge / FOTO: Ján Benec
Text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2025.
Som žena. Som Maďarka. Som bisexuálka. A ešte k tomu aj tučná. Sú ľudia, ktorí ma za to nenávidia, a sú dni, keď sa nenávidím aj ja sama.
Sedím oproti môjmu terapeutovi, ktorý chce, aby som mu o sebe povedala niečo, v čom som dosť dobrá. Vystrašene sa naňho pozerám, napadajú mi odpovede, ale hneď nachádzam aj dôvody, prečo vlastne ani v tých nie som až taká dobrá. Sedím, tečú mi slzy a hľadám. Nakoniec sa nado mnou zľutuje a povie mi, že na tom budeme pracovať, a potom mi prezradí niečo, v čom si myslí, že som dosť dobrá.
„Ste dosť dobrá klientka, vždy sa tu snažíte byť a aktívne na sebe pracujete.“
A ja len sedím a nechám plač, aby sa prekvalifikoval na revanie.
Nechápem. Myslela som si, že sú tu so mnou už všetci: plus size princess, body positivity, že už milujem samu seba. Mám tridsať a vo mne ešte stále niečo kričí, že v tomto pozitívnom tele je chyba, že tento svet je pre mňa príliš úzky, zaberám v ňom priveľa miesta – som príliš viditeľná.
Je tu celá Európa, ale akurát ja musím pochádzať z tých dvoch krajín, z ktorých ma ani jedna úplne nechce. V oboch platí, že inakosť znamená menejcennosť alebo hrozbu. Vyrastať na hranici, kde sa kultúry, jazyky, ale aj predsudky nasávajú s materským mliekom, znamená dennodenný život v napätí a neistote. Byť dostatočná, nevyčnievať, nezaťažovať a byť vďačná… A najmä nebyť hanbou. Hanbiť sa za samu seba sa asi neráta.
Hanbila som sa za svoj jazyk, že keď hovorím po maďarsky, počujú moje nárečie. Po slovensky som sa hanbila hovoriť vôbec. Hanbila som sa, že som záťaž. Že zavadziam. Už len svojou existenciou provokujem.
Pre nich som nikdy nebola dosť
Dlho som nerozumela tomu, čo je identita. Môžem mať len jednu? Musím niekam patriť? Mám si nájsť samu seba, a ak áno, kde sa hľadá? V rodine, v národe, v pohlaví, v kostole, v orientácii, v zrkadle? Je šťastie nájsť tú finálnu verziu seba, ktorú vieš definovať jedným slovom? Nemôžem byť viac vecí naraz? A čo keď ja nie som jedno slovo? Čo keď som celá veta?
Vždy som cítila, akoby som nebola dosť. Nie dosť Maďarka, nie dosť Slovenka. Nie dosť hetero, nie dosť gej. Nie dosť ženská, nie dosť pekná, nie dosť jemná. Aj ja som chcela niekam patriť, ale ešte skôr než som to stihla, naučili ma, čo sa nepatrí. Ako sa má správať „dobré dievča“. Nosiť šaty. Chodiť do kostola. Nepýtať sa veľa. Byť milá. Neprotestovať. Toľko hraníc okolo mňa, že sa neviem pohnúť bez toho, aby som nejaké neprekročila.
Svoju sexualitu som prežívala potajomky. Tieto veci boli u nás doma tabu. A úprimne, ako o tom vôbec hovoriť, keď som sa bála, čo by na to povedal farár pri spovedi? Vtedy som si o sebe myslela, že som chodiaci hriech. Dýchajúca chyba v matrixe.
Toľko vecí som nevedela. Nevedela som, že sa môžem zamilovať do dievčaťa. Že keď chcem, aj ja môžem byť herečka. Že krása je relatívna. Že môžem byť sebecká. Že sa môžem zmieriť sama so sebou. Nevedela som, že si zaslúžim šťastie.
Keď som dospela, očakávala som od každého, kto na mňa prehovoril, len útok a vylúčenie. Postavila som okolo seba obrovské múry.
Ak o tom nehovorím, tak to neexistuje a nebolí to nikoho iného, iba mňa. Ak sa ani nedotýkam svojho tela, len pózujem, možno nedostanem žiadne komentáre. Nejem pred ostatnými, lebo by komentovali jedlo – a jedlo je zlé, robí ma škaredšou. Hovoria, že si to, čo ješ, ale ja sa cítim pekná len vtedy, keď hladujem. Ak sa ani len nedostanem do situácie, kde musím hovoriť po slovensky, nikto sa mi nebude môcť smiať. Ak si nájdem chlapa, nebudem musieť dávať štítky na svoju sexualitu.
Stačila jedna veta. Jeden pohľad. A bola som späť na začiatku. Zas som to malé dievča, ktoré prosí každú padajúcu hviezdu, aby sa zobudilo v inom tele. V inom svete. To dievčatko vo mne žije dodnes a ja som sa s ňou musela zmieriť. Nezaslúžila si toľko nenávisti a šikany ani od iných, ani od samej seba. Nezaslúžila si tie traumy, mikroagresie, vylúčenie a ublíženie. Musela som jej odpustiť, že nie je perfektná, že sa s tým vyrovnávala tak dlho a takými spôsobmi, ako len vedela.
Už sa neospravedlňujem za to, že som
Svet sa mi otvoril, keď som začala cestovať a spoznala som magické ženy. Pracovala som ako upratovačka s Jamajčankami, ktoré vôbec nevyzerali ako európsky stereotyp krásy, ale obliekali sa, ako len chceli. Stretla som kvír ľudí z krajín, kde sa nemusia skrývať, kde pociťujú bezpečie. Stretla som ľudí, ktorí boli sebavedomí, hluční a nepýtali si povolenie. V krajine, kde popierajú samotnú tvoju existenciu, si myslím, že práve viditeľnosť dokáže v ľuďoch uvoľniť strach z inakosti. A zároveň dokáže oslobodiť iných.
Cez slam poetry som spoznala príbehy ľudí z celého sveta.
Videla som, aká sila je v zraniteľnosti. A tým, že som písala o svojich pocitoch, som začala akceptovať, aká som, aký je svet, a veriť, že aj môj hlas je dôležitý. Ľudia po počutí mojej slam poetry za mnou prichádzali, zverovali sa mi so svojimi neistotami, ďakovali za moju úprimnosť. A vďaka Bohyniam, neprestali prichádzať.
Musela som vidieť, že nie som sama. Že existuje aj iná cesta ako tá „jediná správna“. Že nie je nič zlé na tej obrovskej energii, ohni, hneve a nespokojnosti, ktoré vo mne sú. A tak sa vo mne pomaly začalo uvoľňovať napätie. Keď som spravila coming-out mame, spadli mi zo srdca také tehly, o ktorých som ani nevedela, že tam sú. Odvtedy cítim, že dokážem písať tak, ako som vždy chcela, s najväčšou úprimnosťou, o veciach, ktoré skutočne cítim a ktorým verím. Bez toho, aby som si myslela, že moje zážitky sú menejcenné. Bez toho, aby som veci prikrášľovala, aby som sa tvárila, že som vždy len tá silná žena.
Nie som.
Vyrastala som vo svete, ktorý o mne nerozprával. Vo svete, kde som bola len chyba. A to zanecháva stopy na živote, vo vzťahoch aj na duševnom zdraví. Možno ten svet nie je pripravený na našu autentickosť, ale ja sa už za ňu neospravedlňujem. Píšem tak, ako chcem. Rozprávam príbehy, ktoré chcem. A už sa nehanbím za ten svoj.
Nechcem len akceptovať svet a systém tak, ako boli vybudované. Aj keď ešte stále niekedy neviem, či visím vo vzduchu alebo letím – nechcem žiť vo svete, ktorý niektorým ľuďom hovorí, že v ňom nemajú miesto.