Autorstvo: Veronika Kuľhová / Ilustrácia: Roque Glass
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2025.
Do Martina som sa so sestrou presťahovalo, keď som malo dvanásť rokov, po tom, ako nás mamina konečne vysúdila od otca. Predtým som žilo v malej dedine pod Fatrami, kde sa muchy chodili otáčať. Môj život tam bol plný násilia a šikany, ale aj voľnosti byť, kým chcem – nijako to neovplyvnilo moju situáciu. Ľudia nemali radi môjho otca a ak mal môj otec rád nás, ukazoval to veľmi zvláštne. Pre ostatné deti sme boli ľahký cieľ, hoci sme sa spolu z núdze hrali často. Žilo som tam ako Mauglí v džungli, divoko, prakticky a v prírode. Doma som bolo od mamininho exilu po jej zranení „žena rodiny“, ale pre seba som bolo viac chlapec ako čokoľvek iné – pokiaľ mi práve telo alebo okolie nepripomínali, že ním nie som. Vlasy som malo na páža a na maškarné som chodilo v maske Mesačného Princa.
Moja transplantácia do Martina bola mätúca. Fyzicky som bolo v bezpečí a moja nová cirkevná škola bola plná milých ľudí, ktorí sa ma snažili integrovať do spoločnosti. Ale sociálne, emočne a telesne som zrazu bolo nepochybne dievča, v kruhoch s jasnými pravidlami. Chvíľu som sa ešte mohlo kamarátiť hlavne s chlapcami – s nimi to bývalo priamočiare. Keď mal problém kamarát, vyhádali sme si to alebo sme sa pobili a bolo dobre.
Dievčatá konflikty riešili zozadu a bez varovania a proti tomu som sa nevedelo brániť. Teraz som už však potrebovalo aj kamarátky – a nebola to ich vina, že som bolo naučené nikomu neveriť. V knihe psychológie som čítalo, že šťastie môže vychádzať len zvnútra, tak som sa rozhodlo ten postoj trénovať s tým, že si po tom všetkom zaslúžim byť šťastné – aj keď som sa najprv muselo naučiť usmievať sa.
V Martine som sa pohybovalo s nosom v knihe medzi ostrovčekmi bezpečia. Každý týždeň alebo dva som obehlo všetky knižnice a požičalo som si z každej maximum kníh, ktoré som so sebou všade nosilo a čítalo. Našlo som dokonca zopár kníh s kvír tematikou, ako Claudine od Colette (v mamininej knižnici!) alebo krátku súčasnú novelu o dievčati, ktoré sa zaľúbilo do kamarátky. O jej konci si pamätám len to, že nebol šťastný, ale opis jej pocitov (elektrizujúce napätie, zadržaný dych), keď sa kamarátky letmo dotkla pri úprave ramienka tielka, so mnou ostal doteraz.
Knihy mi vždy rozširovali obzory, dávali mi nádej a ukazovali život mimo toho, čo bolo v mojom okolí. To tu bolo katolícke a malomestské – vždy som malo pocit, že sú na mne oči a že je nejaký vzor, ktorý nenapĺňam. Nevedelo som ešte, že som kvír (gej), ale bolo som si veľmi vedomé toho, že som kvír (divné).
Aj v Martine som si však našlo slobodu v prírode. Rado som trávilo čas medzi orgovánmi na Atillovom hrobe, na poliach medzi sídliskami či na záhradke rodinnej kamarátky. Botanická záhrada SNM vedľa mojej strednej bola hneď za plotom, cez ktorý sa liezlo oveľa ľahšie ako na stromy, na ktoré som bolo zvyknuté. Ale spoločnosti som neušlo. Navštevovalo som oba martinské katolícke kostoly aj ten vo Vrútkach. Chodilo som na rôzne krúžky, ku kamarátom, a, samozrejme, bola tam škola. Po základnej, ktorá ešte bola ako-tak voľná, prišla stredná, kde sa prostredie ešte pritvrdilo.
Nemohlo som ísť zo školy na zastávku s kamarátom zo základky, lebo nás stretli moji spolužiaci – neviem, čo mu povedali, ale odvtedy sa ponáhľal domov zakaždým, keď ma uvidel ísť tým istým smerom. Tu som sa už s chlapcami kamarátiť nemohlo, boli zvláštne agresívni, plní sexuálnych narážok a tlačili sa mi do osobného priestoru. Dievčatá boli po prvýkrát bezpečnejšie, ale zároveň riešili veci, ktorým som nerozumelo, hoci ma aj fascinovali. A to, že som obdivovalo aj dievčatá, mi mamina vysvetlila tým, že som sa na ne chcelo podobať – to mi celkom nesedelo, ale nemalo som vtedy iné vysvetlenie.
Čítalo som vtedy všetko, od kníh o holokauste cez fantasy a tínedžerské romány, študovalo som svet mojich rovesníkov v snahe medzi nich zapadnúť. Skúšalo som si na seba kostým dievčaťa, ale nesedel mi – malo som priveľa kriviek, primálo kriviek, bolo som neohrabané, o menštruácii ani nehovorím. Mamina mi veľakrát so starosťou hovorila, aby som si upravilo vlasy, aby som sa oblieklo inak, dievčenskejšie, že takto je to škaredé.
Vtedy som objavilo aj internet – IRC, MMOčka a online komunity. Tam som sa znovu cítilo slobodnejšie. Nebolo mi tam neustále pripomínané, že mám ženské telo, mohlo som tam do istej miery len byť samo sebou. Fyzické kvír priestory som v Martine nemalo, alebo som o nich nepočulo. O iných kvír ľuďoch som tiež nepočulo. Neskôr som zistilo, že moja sesternica je kvír, ale v Martine som o tom netušilo.
Teraz to je trochu lepšie – existuje kaviareň Brept, ktorá organizuje kvír eventy a podporné skupiny. Pri mojej najbližšej návšteve Martina sa tam zájdem pozrieť. Napriek tomu Martin pre mňa nikdy nebol a nebude domov, aj keď mi poskytol prostredie, v ktorom som sa mohlo začať učiť existovať v spoločnosti.