Autor: Michal Dudoň / Ilustrácia: Lukas Lee
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2025.
Boli dni, keď sa modlil, aby bol ako väčšina. Paradoxne, v kostole vo Pšurnoviciach sa nikdy nestretol s tým, že by kňazi riešili politiku či moralizovali o prototype správneho života. Miništroval, spieval v zbore, hral na gitare. Kostol bol preňho bezpečným miestom: všetko sa točilo okolo komunity a jednoduchého posolstva – buďte k sebe dobrí. Až neskôr pochopil, že práve cirkev dokáže kvír ľuďom hádzať najtvrdšie polená pod nohy.
Modlil sa však najmä kvôli škole. Mal svoju partiu – väčšinou dievčatá –, no o to viac sa stal terčom. Posmešné pomenovanie ako „baba“ či nadávku „buzerant“ počul skôr, než vedel, čo znamenajú. Navštevoval umeleckú školu: herectvo, gitaru, spev, tanec. Nešportoval. A práve to stačilo ostatným ako dôvod pozerať sa naňho cez prsty.
Raz, ako piatak, kráčal zo školského areálu na autobus. Ešte v hlave nosil pochvalu od fyzikárky za príbeh o Andromede – pre prísnu učiteľku netypickú –, a tešil sa, ako to doma povie. Vtedy sa k nemu priblížilo päť miestnych šikanátorov.
„Čo sa smeješ, ty buzerant?“ povedal jeden z nich. Obkľúčili ho a začali. Sotili ho, vrazili mu, strelili facky, no až kop do hrude mu vyrazil dych. Skončil na zemi. Neplakal, na čo bol až prekvapivo hrdý. Nechali ho tam ležať. Napokon vstal, oprášil sa a šiel na autobus, ktorý už dávno odišiel. Podobné situácie sa opakovali.
Nepoznal nikoho ako on, a tak sa necítil bezpečne. Snažil sa zapadnúť: mal frajerky, klamal sebe aj iným, že to nejako pôjde. Doma pritom vyrastal v akceptujúcej rodine. Nikdy nepočul rodičov či sestru hovoriť o kvír ľuďoch negatívne. Skôr sa v kruhoch širšej rodiny len šepkalo o „starých rozvedených mužoch, čo mali niečo s mužom“ – vždy potajme, s hanbou. Aj jeho učiteľ herectva bol gej. Jediné, čo si pamätá, je tichý šepot žien na jednom predstavení: „Áno, on je gej. Majú to s ním ťažké,“ Nevedel, či to je pravda. Trápilo ho však, že niečo také intímne môže byť pre niekoho ďalšieho záťažou. Utápal sa v predstave, že byť kvír je zlé, lebo tým môže ublížiť druhým.
Keď mal šestnásť, prihlásil sa na Pokec. Hľadal podporu, rozhovor, niekoho, kto by mu rozumel. Ozvali sa najmä starší muži. Chceli fotky, jeho telo. Cítil vzrušenie aj strach, najmä však to, že všetko musí byť tajné. A potom prišiel prvý bozk. Nie s dievčaťom, ale s chlapcom z tanečnej. Náhodný, spontánny, elektrizujúci. Celé telo mu vibrovalo. Až roky neskôr si uvedomil, že to bol jeho prvý vnútorný coming-out.
V roku 2015 prišlo referendum za rodinu. Debata sa rozvírila aj v Bytči, kam chodil s kamarátmi. Premýšľal, prečo by jeho život a životy tisícov ďalších mali byť predmetom hlasovania. Hnevalo ho to. Prvýkrát videl, ako spoločnosť politizuje existenciu ľudí, akoby boli problémom, o ktorom treba rozhodovať.
Ďalší zlom prišiel, keď Kotlebovci začali do Bytče chodiť klásť vence k rodnému domu Jozefa Tisa. Ich politika mu prišla odporná, najmä ako hovorili o LGBTI+ ľuďoch. Pochopil, že chce odísť. Nie preto, že by ho niekto vyháňal, ale preto, že ak nechce zostarnúť sám a popierať sám seba, musí nájsť priestor, kde môže slobodne žiť.
Študoval v Bratislave, chvíľu žil v zahraničí. Mal prvý vzťah, prvý sex, spoznal históriu kvír ľudí. Do Pšurnovíc sa vracal len občas – a až s odstupom pochopil, že možno krivdil diaľke, kamarátom, rodine. Keď sa vyoutoval, nič sa pre nich nezmenilo. Stále sa naňho tešia, keď príde domov. A aj to, čo v sebe nosil roky – iracionálny strach, že ho všetci odsúdia len preto, že je gej –, začalo miznúť.
Horší bol pocit, že o ňom vedia ostatní v dedine. Ako sa naňho pozerajú, ako ho vnímajú. Až časom zistil, že veľkú časť si niesol v sebe: ako si jeho vnútorné dieťa pamätá kopance, nadávky a posmešky. Už prestal prehliadať nemiestne reči starších ujov či otcových bratrancov o „buzerantoch“. Inak ich nevolali. Po jeho coming-oute s tým prestali, no on sa stále zamýšľal, či sú takí prostorekí len poza jeho chrbát. Bol to typický dedinský realizmus.
Keď si zapol Grindr, strach bol stále prítomný: profily bez fotiek, bez mena, len vek. Niektoré rozhovory viedli k stretnutiam, iné k výmene fotiek, ďalšie k obsesívnemu strachu z odhalenia. Hanba bola stále vo vzduchu.
A predsa si uvedomil, že Bytča a okolie sa zmenili. Vznikli alternatívne priestory, kde sa dá cítiť bezpečnejšie – hoci nie vždy bez predsudkov zvonka. Ladovňa v Bytči či Stanica Záriečie v Žiline boli útočiskom nielen pre umelecké kruhy, ale aj pre kvír ľudí. No samotný kvír priestor v Bytči nikdy nevznikol. Akoby sa stále predpokladalo, že kvír ľudia aj tak odídu.
Kvír témy tu stále nie sú súčasťou verejnej debaty ani osvety. Slovo „buzerant“ nikto nevymazal. No zároveň platí niečo iné: najväčšie bezpečie cíti dnes Michal vo svojej rodine a kamošstve, ktorí tvoria ďalšiu generáciu. V synovcovi, ktorý jeho coming-out prijal s úplnou samozrejmosťou a tešil sa, kedy spozná jeho frajera. Michal je konečne hrdý – a oni sú hrdí spolu s ním.
A možno práve táto mladá generácia, medzi studenými skalami a hustými lesmi severu, začne otvárať otázky bezpečia pre seba aj pre menšiny, ktoré konečne pozná zblízka – alebo ich ani poznať nemusí.