Autorka: Sofia Vetterová / Ilustrácia: Roque Glass
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2025.
Kráčam po prázdnych uliciach, nikde ani živej duše – ako zvyčajne. Ticho narúša šum stromov a šušťanie suchého lístia. Môj pravidelný rituál, sama na prechádzke na čerstvom vzduchu s hudbou v ušiach, ponorená vo svojich myšlienkach. Po toľkých rokoch som sa naučila kráčať osamote, mám svoj vlastný rytmus. Kedysi ma veľmi mrzelo, že nemám žiadnu blízku osobu doma, svoj kruh kamarátstiev mám o niekoľko kilometrov ďalej v meste.
Skrývam svoje pravé farby pred neznámymi a takisto pred starými rodičmi a zvyškom rodiny, ktorí keby sa dozvedeli o mojej sexualite, tak ma vyháňajú metlou z domu. Miestni zaspali dobu, väčšina je bigotne katolícka s nenávistnou morálkou, nič prelomové. Predsudky sa tu dedia z generácie na generáciu ako dedičná choroba, ktorá nemá konca.
Moje prvé spomienky spojené s homofóbiou siahajú až do bodu, keď som mala desať. Nič som o sebe ešte nevedela, len som bola tým dievčaťom, čo sa nikdy nenechalo uchvátiť žiadnym chlapcom z triedy ani slávnym hercom. Bol to bežný deň, kreslila som si na lavici v škole, jedno dievča so smrteľne vážnym výrazom ma vyrušilo s otázkou:
„Páčia sa ti dievčatá?“ – a ja som sa strhla: „Ehm, nie?“
„Tak to je potom dobre,“ skonštatovala a odišla.
Vtedy som tej situácii veľmi nerozumela, nechápala som, čo je na tom až také zlé, len som sa zľakla, že by ma ostatní považovali za teplú.
V neskoršom veku som odišla na školu do mesta, vidiecka mentalita sa vystriedala s malomeštiackou. Prišiel veľký pokrok? Nové možnosti? Žiaľ, až tak nie. Moji novonadobudnutí priatelia ma vždy akceptovali takú, aká som. Nikdy som nemala problém s coming outom alebo s prijatím. Mala som veľké šťastie, ako aj na škole, tak aj u rodičov doma, ale bola som jedna z mála. Mnohí známi zažívali strach a stres z toho, ako by reagovala ich rodina, keby sa dozvedela o ich sexualite. Báli sa reakcie svojich rodičov, nevedeli, kam až to môže vyústiť. Vo vzduchu visela stigma.
Napriek tomu, že u rodičov som mala raj akceptácie a tolerancie, svojím experimentovaním s výzorom som priťahovala zrak zvedavých. Skúšala som krátke vlasy, maskulínne oblečenie, dúhové odznaky na taškách. Bola som v úplnej eufórii, až na jeden primitívny incident, ktorý ma vrátil do reality. Kráčala som z autobusu po ceste domov, hľadela som si svojho, až na dve dievčatá predo mnou, ktoré vybuchli do smiechu vždy, keď sa na mňa otočili. Bolo mi zrejmé, že som ich dôvod zábavy. Bolo to otrasné, cítila som sa ako posledná socka na zastávke.
Jedna sa ku mne obrátila s obrovským úsmevom: „Môžem sa ťa niečo opýtať? Počula som, že vraj si teplá. Je to pravda?“ Skoro sa smiechom zadrhla. Spanikárila som, nevedela som, čo robiť. Postaviť sa za správnu vec, byť hrdá na to, kto som, alebo sa skrývať v úzadí a nevystavovať sa žiadnemu riziku? Mohla som sa vôbec hrať na hrdinku? Povedala som jej, že neviem, o čom hovorí, a chcela som vedieť, odkiaľ to má. „Len sa to tu tak naokolo rozpráva.“
Utekala som domov, bála som sa, čo ak všetko o mne vypláva na povrch. Čo ak sa to dozvie zvyšok rodiny? V živote ma už nebudú chcieť vidieť. Mamu čakali komunálne voľby, čo ak ju kvôli mne nezvolia? Pokazím jej ciele, čo to len doma, preboha, vychovala? Pripadala som si ako pohroma pre celú moju rodinu. Myslela som, že steny mojej izby ma úplne rozpučia. Potrebovala som ísť na vzduch, tak som sa večer rozbehla cez prázdnu ulicu. Dúfala som, že chladný vietor zmyje všetky moje hriechy. Odvtedy chodím na prechádzky len sama, nikomu už nič nevravím.
Naša novozámocká škola je miesto plné prekvapení a občas liberálnej morálky. Bol to deň mojej kamarátky poetky, ktorá trnula od stresu, pretože nevedela, aká odpoveď príde. Napísala mnoho básni o nešťastnej láske k žene, objavovala svoj básnicky talent. Chcela vedieť, či má zmysel ďalej písať, tak dala svoje básne profesorke slovenčiny.
Dnes prišla dlho očakávaná chvíľa. Profesorka agresívne ťukala do počítača, ani list na strome sa nepohol, zrazu sa jej pohľad presmeroval na poetku. „No ja som bola ohromená, že my tu máme takýto skrytý talent.“ Poetka si konečne s kľudom vydýchla, opadol jej kameň zo srdca. Už nikdy sa nebála ukázať svoju inakosť, profesorka jej dokonca pomáhala sa o ňu starať.
Malé mesto, poloprázdne chodníky, každému ste na očiach, aj malé odchýlky priťahujú znechutené výrazy. Preferované hobby v Nových Zámkoch a okolí je asi súdenie ľudí, máme tu samých profesionálov, šíriacich osvetu: „Drž hubu a krok!“ Kedysi dávno, keď som ešte neuvažovala nad tým, ako ma vníma okolie, skúsila som nosiť so sebou dúhovú tašku. Tešila som sa z toho, bola mojím malým symbolom rebélie, ale teória a prax sú veľmi rozdielne.
Mala som ju so sebou dokopy dvakrát a zakaždým ma trápila úzkosť a neistota. Naozaj som sa bála s ňou chodiť po meste, pripadala som si ako nejaká hnusná atrakcia, ktorá tam ani nepatrí. Teraz, keď z času na čas dostanem chuť pohoršiť okoloidúcich, tak viem, čo si mám so sebou zobrať.
Žiť ako kvír osoba je tu ako hra na schovávačku, ale neviete, s kým ju hráte. Zverejniť svoju sexualitu je rizikové bilancovanie na vysokej hrazde, pri ktorom neviete, kedy spadnete z lana. Zároveň sa to stáva vaším vzrušujúcim tajomstvom, o ktorom predsa nemôže vedieť každý. Také je aj tunajšie randenie, malý okruh, v ktorom sa všetky teplé ženy navzájom poznajú. Buď sa priatelíte, je to kamarátka vašej bývalej, alebo dokonca vaša. Hľadanie spriaznenej duše v okolí je veľmi komplikované, také ako hranie binga. Nikdy neviete, čo sa pritrafí. Musíte mať ozajstné šťastie, aby ste neprepadli mizérii samoty.
Keď sa vám už podarilo niekoho nájsť, máte inú smolu a bráni vám v tom napríklad rodina. Spomínam si na jednu nešťastnú zhodu okolností, keď sa rodičia dozvedeli o tajnej láske ich dcéry s iným dievčaťom. Pokúsili sa študujúcu dcéru vyhodiť z domu, nakoniec ju poslali na terapie dúfajúc, že tam ju z jej homosexuálnych túžob vyliečia. Tomu sa ozaj vraví dodržiavanie pravých kresťanských hodnôt: „Miluj svojho blížneho.“ Ešteže tu máme toľko kostolov!
Ďalší príbeh je spojený s vidiekom neďaleko Nových Zámkov. Zákernosť blízkych bodla do chrbta jednu nevinnú dievčinu, ktorá si žila v pokoji a tichu. Skrývala svoju inakosť aj priateľku pred drobnohľadom zvedavých susedov. Nikomu neublížila, bola to dobrá duša, vždy sa pozdravila a bola slušná, ale niekomu to prekážalo. Jej blízky si nechal ústa na špacír a šíril ďalej správy o jej svete ušiam, ktoré o tom nemali nikdy počuť. Klebetnice tak získali novú senzáciu. „Teplá žena v dedine!“ čudovali sa, také sa tu často nevidí.
Novina letela kade-tade, ale ako je dobre známe, pri každej prichádzajúcej zastávke sa trochu pozmení, až pokým nedosiahne tu najšťavnatejšiu, najšokujúcejšiu informáciu. „Bože, chúďa dievča, myslí si o sebe, že je To!“ – „Čo jej teraz máme hovoriť ono? Však je to žena.“
Predavačky v dedinskej Jednote sa na tom celom len zabávali. Pre nevinnú dievčinu to bol neuveriteľný šok, nečakala, že sa niečo také stane práve jej, hlavne nie od najbližších. Čo sa dialo potom, je záhada. Dúfajme, že tí, ktorí roznášali predsudky, si neskôr uvedomili, že slová sú ako meč. Raz sekneš a niet cesty späť.
Hoci situácia kvír osôb po celom Slovensku nie je veľmi ideálna, neznamená to, že sa nič nedeje. Život pokračuje ďalej, niekedy v tajnosti a pre tých odvážnych, v rámci možností, aj otvorene. Keď som si prešla prvým coming outom práve pred mojimi priateľmi, mala som len 13 rokov a otvorili sa mi dvere do úplne nového života. Druhý patril mojim rodičom, ten bol obzvlášť plný citu a sĺz. Ukázala som im moje najkrehkejšie vnútro. Vzápätí ma privítala vrelá náruč otca a mamy, plakali sme všetci. Vtedy som naozaj pochopila, čo znamená, keď mi vravia, že rodičia majú bezhranične ľúbiť svoje deti.
Celé popoludnie som preplakala, tak ma to dojalo. Povedala som si vtedy, že ak ma moji blízki milujú a akceptujú aj s tým, aká som, nič viac od života nechcem. Teraz si však myslím, že mi to už nestačí. Chcem viac, chcem žiť v pokoji, bez strachu, voľne kráčať po ulici, nebáť sa držať za ruku svoju prvú lásku. Pamätám si, aké to bolo, keď sa naše dlane prvýkrát dotkli, preplietli sa naše prsty. Bola som jednoducho v siedmom v nebi, motýliky mi trepotali v brušku, level serotonínu vyskočil na maximum. Chcela som, aby to trvalo naveky, lenže hneď ako sme vyšli z uličky na chodník, pustila ma. Obávala sa, aby ju niekto zo známych nevidel, nechcela, aby sa o nej šírilo, že sa drží za ruky s dievčaťom.
Bol to pekný románik, vzrušujúce tajomstvo, pár krásnych chvíľ, zaľúbené lístočky, prvé bozky a slová: „Pretože ťa ľúbim.“ Ako odišla jar, kvety odkvitli, tak aj romantická idylka pomizla, vystriedaná zlomeným srdiečkom a depkou. Nedokázala som nájsť nikoho, kto by sa dokázal dostatočne vcítiť do môjho trápenia. Vyvádzala som, nevedela som, čo so sebou. Potrebovala som si neustále niečo dokázať, bola som ako búrlivé more. Experimentovala som so ženami aj s látkami.
Ako ďalej plynul čas, všetka bolesť postupne odchádzala. Zmenila som všetky kruhy, rozhodla som sa po druhýkrát skutočne sa nájsť. Opustila som všetkých stokárskych známych, šla som hľadať ozajstné priateľstvá bez toho, aby som skrývala svoje pravé ja, svoju inakosť.
Začala som sa znovu venovať umeniu, hlavne poézii. Objavila som spôsob, ako sa môžem vyjadriť, a potom som chcela nájsť miesto v Zámkoch, kde môžem zdieľať svoje myšlienky a pocity celkom bez predsudkov. Rozhodla som sa vytvoriť bezpečný priestor pre tých, ktorí sa boja ukázať svoje pravé ja. Priestor, kde si aspoň na chvíľu vydýchnu, kde sa komunita znovu spojí. Začala som organizovať poetické podujatia, na ktorých si hostia navzájom zdieľajú svoje básne plné túžob, zármutku či radosti. Kvír láska sa tu vníma rovnocenne. Ľudskosť a tolerancia tu vejú vo vzduchu.
Môžem povedať, že aj v Nových Zámkoch sa nachádza krásna komunita, ktorá vás prijme so všetkými vašimi chybami a radosťami. Hemží sa to tu rôznymi umeleckými, intelektuálnymi a popravde aj voľnomyšlienkárskymi kruhmi, aj keď sú veľmi úzke. Málokto by to predpokladal, ale nie je to tu až tak na zahodenie. Stačí doširoka otvoriť oči a poriadne sa dívať vpred.