Autor: Marek Hudec / Ilustrácia: Viktória Szabóová
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2025.
Nadávky ako buzerant alebo teploš boli bežnou súčasťou jeho vyrastania. „Rimavská Sobota je homofóbna, áno,“ zhodnotí Pavel Malík bez zaváhania. „Asi som si na to vlastne zvykol, všetky známe kluby a miesta stretávania boli pretkané homofóbiou.“ V nultých rokoch v meste nepoznal iných kvír ľudí, kamarátil sa s dievčatami, ktoré boli často jeho obranným štítom pred útokmi. Spätne sa mu zdá, že neprotestoval. „Útoky som absorboval ako špongia.“
Z mesta v Banskobystrickom kraji odišiel ako sedemnásťročný kvôli škole vo väčšom meste a teraz sa doň vracia len striedmo. Od skorého detstva vedel, že sa mu páčia chlapci, príde mu to ako klišé, no jeho idolmi boli Spice Girls a Britney, obliekal si mamine šaty. Spomína si na situáciu, keď ho začala vychovávateľka na materskej škole karhať a posielať za trest do kúta: „Chlapci sa s chlapcami nebozkávajú.“ Než prišiel internet, s inými kvír ľuďmi sa začal zoznamovať cez službu teletext. Zanechávali si najprv odkazy na televíznych sieťach a potom si volali. Keď mal Pavel štrnásť rokov, telefón ešte ako dieťa z chudobnej rodiny zdieľal s kamarátkou, vzájomne si ho požičiavali. „Prvé kontakty boli telefonické. Počuješ prvý raz hlas niekoho, ako si ty, vnímate sa, rozprávate sa. A hovorí o tom istom, čo zažívaš aj ty.“
Začal si písať s mužom z Bratislavy, ktorý mal v tom čase tridsaťpäť rokov. Čoskoro sa dohodli na prvom rande, nový známy mal prísť na športovom aute, sľuboval Pavlovi, že ho vezme na nákupy. Na prvé stretnutie Pavel vzal aj kamarátku, s ktorou všade chodievali spolu. Športiak zaparkoval pred kultúrnym centrom a z neho vystúpil svalnatý, opálený, navoňaný, pohľadný muž v priliehavom bielom tričku a obtiahnutých nohaviciach. Keď uvidel Pavla s kamarátkou, zatváril sa prekvapene, vysvetlil, že do kabrioletu sa traja nezmestia.
„Čo mám robiť? Budem s ním v aute sám,“ spýtal sa Pavel kamarátky.
„Choď, vezme ťa na obed.“
Pavel teda nastúpil do auta.
„Kam ideme?“ ozval sa po chvíli.
„Neviem, poznám jeden hotel v Lučenci,“ odvetil šofér. Cestou začal Pavla hladkať po stehne, rozopol si nohavice, vzal mu ruku a strčil si ju do rozkroku. Pavel bol z toho nesvoj, veď to bola jeho prvá skúsenosť s takým dotykom. Hoci to v ňom vrelo, napadlo mu aj, že človek túži po romantickejších stretnutiach. Prišli na hotel, ubytovali sa a na izbe sa cudzí muž hneď vyzliekol a povedal, nech sa aj Pavel vyzlečie. Chlapca to vzrušovalo a nasledovali všetky klasické predohry, orálny sex. Muž si potom vzal kondóm.
„Mal si už análny sex?“
Pavel odpovedal, že nemal a bojí sa bolesti.
„Neboj sa, budem jemný.“
Jemný nebol, došlo k zneužitiu a Pavel je po rokoch rád, že o tom dokáže rozprávať, a ešte v kontexte života v Rimavskej Sobote. „Prišiel tam, lebo sex so štrnásťročným si v Bratislave zrejme nevedel vybaviť. Vyšli sme z hotela a oznámil mi, že sa mu už nechce vracať do Rimavskej, vravel mi, nech si zavolám taxík. Do ruky mi dal tritisíc korún, neviem, za čo ma platil, lebo taxík toľko nestál.“
V tomto kontexte sa Pavlovi žiada spomenúť konanie jeho staršieho brata, ktorý nad ním často držal v meste ochrannú ruku. Ten počul Pavla, ako si s mužom z Bratislavy dohadoval cez telefón stretnutie. Bol vo vedľajšej miestnosti a zapamätal si detaily. Potajomky tiež prišiel na stretnutie ku kultúrnemu centru, kde si pre istotu opísal ŠPZ auta. „Považoval som to za heroické,“ komentuje Pavel.
Traumatizujúci zážitok sa mu však neustále pripomínal, hoci muža na športiaku už nikdy nestretol. Keďže chodil na strednú školu do Lučenca, každý deň autobusom prechádzal okolo hotela, kde bol zneužitý. „Dlho sa mi vybavovalo, čo sa tam stalo. Ale neskôr aj prestalo, človek to v sebe asi nejak zablokuje.“ O strate panictva najprv nikomu nehovoril a potom, keď začal, hoci pri letmých debatách, začal si uvedomovať, aká bola hrozná. Nemala nič spoločné s intimitou alebo romantikou, bola to agresívna sexuálna skúsenosť. Pavel si pamätal si, ako sa ho starší muž snažil penetrovať a on stále odbiehal na záchod.
Pavel má pocit, že vždy pôsobil feminínne, a preto nadávky počúval na ulici bežne. Po čase ich prestal vnímať, pud sebazáchovy sa zapol, až keď sa s nimi objavili aj vyhrážky: „Poď sem ty buzerant, rozbijem ti hubu!“ V Rimavskej Sobote poznal mnohé miesta, ktoré obchádzal, lebo vedel, že sa tam zgrupujú homofóbni ľudia, napríklad krčmy, v ktorých sa stretávali skinheads. Otvorenejšia bola punková scéna. Z Pavlovej najbližšej kamarátky sa stala pankáčka a brávala ho do klubov, ktoré sa stali preňho bezpečným miestom. Inakosť sa tam neriešila, stretávala sa v nich antifašistická mládež. Ak aj bol niekto homofóbny, nechal si to radšej pre seba.
V dobe jeho vyrastania v Rimavskej Sobote ešte existovali subkultúry skejťákov, skupina divadelníkov, no Pavel do žiadnej z nich úplne nepatril. Páčila sa mu pozícia chameleóna, punková hudba sa mu páčila, počas divokých koncertov sa dokázal uvoľniť, pogovať. Zo známych miest si ešte spomína na techno diskotéku Mistral, kde sa s kamarátkami často chodil opitý vyblázniť. Aj pri tanci sa mu stalo, že ho niekto strhol. „Homofóbom podľa mňa na nás najviac vadí, že sa vieme baviť a byť cheerful, že sme odviazaní, že sa príliš smejeme.“
Pavel má pocit, že sa nikdy úplne nemusel vyautovať, proste začal medzi svojimi blízkymi rozprávať o chlapcoch. „Aj keď sa ti niečo stane, aj keď štyristokrát na ulici počuješ niekoho na teba kričať, že si buzerant, kamarátky ti to vymažú z hlavy, povedia, máme ťa radi. Stačí, keď má človek dobrého brata, ktorý to chápe, mamu, ktorá to nevníma, si pre ňu ten Paľko, zlatúšik. Toto keď človek má, dáva mu to silu.“ Okrem vlastných kamarátov sa často pohyboval ešte v okruhu bratových známych z divadla. Tam sa pohyboval aj ďalší gej, jediný o ktorého inakosti sa vedelo. Bol to známy herec, šepkalo sa o jeho vzťahoch s mužmi, hoci mal aj občasné romániky s dievčatami. Napriek tomu sa nerozprávali a Pavel sa stále cítil ako „only gay in the village“.
Rimavskú Sobotu vníma ako malé, rodinkárske mesto, kde sa okrem kvír ľudí zle žije aj rómskej menšine. Má pocit, že za dvadsať rokov sa v tomto zmysle veľa nezmenilo, hoci je vďačný aspoň za festival Fraj a kultúrny priestor Citadela, ktoré sa otvorene hlásia k bezpečným miestam. Aj kvôli otvorenosti a hodnotám majú často problém s vedením mesta. Primátorom je už dlho Jozef Šimko, ktorý kedysi kandidoval aj za extrémistickú stranu ĽSNS. Citadela a Fraj organizujú v meste aj diskusie, workshopy a performancie LGBTI+ ľudí.