Autor: Andrej Kuruc / Foto: Jakub Kováč
Šimon Drgoňa je mladý nádejný spisovateľ, ktorý vyhral prémiu v súťaži Poviedka 2020. Vyštudoval scenáristku, neskôr sa presťahoval do Prahy, kde robil v korporáte a študoval rumunčinu. Po návrate do Bratislavy začal pracovať ako scenárista na viacerých seriáloch v televízii.
Zatiaľ toho síce nenapísal veľa, ale jeho tvorba sa vyznačuje tým, že je silne autobiografická a zameriava sa na problémy, o ktorých sa v LGBTI+ komunite nahlas hovorí len zriedka. Šimon začal písať na začiatku osemročného gymnázia, najprv variácie na fantasy príbehy. Bol to pre neho svet bez obmedzení. Nespomína si, či v jeho poviedkach vystupovali aj gejské postavy.
Ako sám vraví: „Skôr to boli hrdinovia so superschopnosťami. Ja som bol veľmi dlho sám pred sebou nevyoutovaný, aj keď som mal sexuálne kontakty.“ Šimon si vybral štúdium scenáristiky. Pôvodne sa filmom nechcel zaoberať, ale spolužiačka, ktorej otec vyštudoval tento odbor, mu navrhla, či by to neskúsil. Prihlásil sa a zobrali ho.
„Prišiel som na školu ako nepopísaná kniha a odišiel som ako popísaná. Ale v zlom zmysle. Začal som brať veľa drog,“ odhaľuje Šimon. To sa odrazilo aj v obsahu jeho poviedok. O tejto téme sa mu v osobnom kontakte nehovorí ľahko. Jednoduchšie preňho je opísať zážitky v poviedkach, kde nemá priamo pred sebou poslucháča.
Počas pobytu v Prahe mal často sex s náhodnými mužmi, ktorí mali drogy. Posun v jeho písaní nastal až vtedy, keď sa z vrátil späť do Bratislavy. Vyhral prémiu v súťaži Poviedka 2020, ktorú organizuje vydavateľstvo KK Bagala. „To bol môj dlhodobý plán, keďže je to najznámejšia súťaž, ktorá má prestíž. Vnímam ju ako super odrazový mostík na ďalšie sieťovanie sa. Veľa ľudí ma potom kontaktovalo na sociálnych sieťach, aj z redakcií časopisov,“ spomína Šimon.
V prémiovej poviedke Mohol by som byť taký ako vy tematizoval návrat z Prahy do Bratislavy. Bratislavu opustil ako ťažký narkoman. Vracal sa ako pomerne čistý človek. Keď prišiel do Bratislavy, stávalo sa mu, že mal flashbacky na miestach, kde sa to dialo. Bolo to dosť nepríjemné. Teraz je to, paradoxne, naopak: keď ide do Prahy, vidí autobusy, ktorými si chodil pre fet.
„Napravo, za Horským parkom, býva môj prvý kontakt a zároveň feťák, ktorý si pri užívaní dokázal zachovať ilúziu normálneho života (chodil do práce). Vždy vedel vybaviť – … Ležím v posteli a myslím na striekačku, ktorá je ‚zabudnutá‘ v šuflíku mojej nábytkovej súpravy, teda asi päť centimetrov od mojej hlavy. Po chvíli prevaľovania vstávam a potichu vyťahujem žalúzie, aby som sa pozrel von a zahnal z hlavy obrazy ihiel prepichujúcich kožu.“
(úryvok z poviedky Mohol by som byť taký ako vy)
Ocenenie bolo pre Šimona externou validáciou, oficiálna pečiatka, že vie písať. Hoci niekde vo vnútri vždy vedel, že má čo povedať, štúdium na scenáristike mu toto vedomie zobralo. „Pravdepodobne by som prácou na sebe sebahodnotu opäť získal aj bez tohto externého potvrdenia, ale trvalo by mi to omnoho dlhšie. Prémia v súťaži prišla v správnom momente, keď som menil kariérnu cestu, konkrétne nenáročný, pohodlný korporátny džob za neistotu vo svete scenáristiky a literatúry,“ vysvetľuje Šimon.
V druhej poviedke, ktorú uverejnil v zimnom čísle Magazínu QYS 2020, písal o období, keď prestal brať drogy. Začal sa pasovať s tým, že si musí dávať život dohromady. „Celý ten čas som sa chcel zabiť tým, že chytím HIV, nebudem sa liečiť a zomriem na AIDS. To bol môj plán, lebo inak sa zabiť by sa mi v živote nepodarilo.“
Povedomie o HIV je podľa Šimona slabé. Aj on si myslel, že keď sa vyspí s HIV pozitívnymi ľuďmi, nakazí sa; nevedel, že vírus s veľkou pravdepodobnosťou nedostane, keď sú na liečbe. Prestal brať drogy a rozhodol sa praštiť so školu. Vyhodili sa mu fľaky, vedel, že je to syfilis, ale zároveň rozmýšľal, či to nie je vírus HIV. „Nevedel som, či mám ísť na testy. Práve keď som chcel žiť, tak si dám taký starobylý rozsudok smrti, aj keď medicínsky to rozsudok smrti už dávno nie je.“ Vníma, že HIV pozitívni ľudia sú ostrakizovaní.
„Otváram WhatsApp a píšem: Ahoj, deje sa dnes niečo? Odosielam. Prvýkrát za dva týždne cítim pokoj. Jasné, doraz. Telom mi prechádza elektrický prúd. Správu nasleduje video, v ktorom môj kontakt nakladá neznámeho týpka s mladým telom a lyžiarskou maskou na hlave. Odhadzujem mobil a vstávam. Už sa vidím uňho na byte, úplne nahý, sústredený, so striekačkou v ruke, ale ako sa zohýbam po tričko, môj žalúdok exploduje žlčou.“
(úryvok z poviedky Edgelord)
Téma sexu z neznámymi mužmi je tiež v komunite tabu. Šimon už od trinástich rokov spával s mužmi, s ktorými sa zoznámil cez pokec a ktorí mali nad tridsať rokov. „Až teraz zisťujem v terapii, že to je vec, ktorou sa chcem tiež zaoberať v tvorbe. Vyrovnávam sa s tým, že tie sexuálne rozhodnutia neboli na mne, lebo som bol veľmi mladý a oni boli dospelí muži, ktorí zneužili moju otvorenosť a chuť vyskúšať nejaké veci,“ prezrádza Šimon. V ďalšej poviedke, ktorú pripravuje pre Magazín QYS, sú takéto sexuálne stretnutia opísané.
Šimon má rodičov lekárov, tak pomerne rýchlo začal tlmiť veci tabletkami. Svet drog ho fascinoval. Omnoho neskôr prešiel k pervitínu a zisteniu, že ľudia na pervitíne mávajú sex – a potom nevedel mať sex inak a mal ho s veľkým množstvom ľudí. Podľa Šimona je dôležité hovoriť o drogách v komunite, je veľa zlých príbehov. „Pre moju generáciu to bolo obzvlášť aktuálne. O gejoch sa nehovorilo, tak sa mladý človek nemohol objavovať s rovesníkmi, neexistovali takí. Preto človek išiel na internet, stretol sa s ľuďmi, ktorí ‚poľujú‘ na extrémne mladých chlapcov a zneužívajú ich. Potom sa človek môže cítiť zle, špinavo. Veľa ľudí, s ktorými som spával, malo taký kink, že ‚nakaz ma, veď my sme všetci hnusní prasáci‘. Nenávidia seba, a tak to prenášajú do sexuálneho života. Išlo o internalizovanú homonegativitu. Ja som to mal tak isto,“ ponára sa Šimon hlbšie do svojich skúseností.
Dostať sa z drog mu pomohlo aj liečenie na Hraničnej. To mu dalo základ, má vytetované aj ich logo. Ešte však nebol pripravený, musel nájsť svoje dno, kým sa rozhodol robiť veci sám pre seba. „Rozhodol som sa, že nechcem zomrieť. To som ešte pil. Postupne som prestal. Teraz som čistý vyše dva a pol roka a vyše rok už nefajčím cigarety,“ dodáva hrdo Šimon. Veľmi mu pomáha terapia, vďaka nej si uvedomil, že desať rokov stál na mieste.
Čo sa týka plánov do budúcnosti, chce napísať čiastočne autobiografickú knihu, krátky román. Uvažuje o tom v horizonte piatich rokov, lebo písanie kníh človeka neuživí. V súčasnosti sa vrátil k písaniu scenárov pre televízne seriály. Podľa neho má v kultúre rozhodne svoje miesto aj mainstreamová zábava. No myslí si, že i v slovenskom televíznom prostredí by malo byť viac queer postáv, potom diváci a diváčky ľahšie takého človeka prijmú, keď sa s ním stretnú vo svojom bežnom živote.
„Lenže u nás je v televízii problém častokrát ukázať aj ženy ako rovnocenné bytosti. Tak neviem, ako to bude s teplými ľuďmi. A telka má tendenciu všetko zjednodušovať a stereotypizovať, takže je to ťažšie. Toto by mala robiť RTVS. Mainstreamovať nepopulárne rozhodnutia, ktoré by mali vytvárať priestor pre rôzne menšiny,“ uzatvára Šimon.