Poviedka Jany Warcholovej: Lenošť

Autorka: Jana Warcholová / Ilustrácia: Viktória Szabóová

V roku 2014 ich bolo dokopy dvestosedemdesiatosem a Monika mala v izbe vyvesenú mapu s domami, v ktorých bývali. V dedine bola len jedna dlhočizná ulica. Pri každom z domov si vždy vedela vybaviť všetky tváre, mená a priezviská ich obyvateľov a obyvateliek, vedela, v ktorom bývali manželské páry, rodiny s deťmi, dôchodcovia, jej kamošky zo základnej školy, slobodný starý pán Hučko či pani Meggyesfalvi so sesternicou z druhého kolena. Raz za týždeň ich skúšala všetkých zaznačiť do slepej mapy, ktorá jej visela v izbe, ale vždy jej zopár mien vypadlo alebo niečie priezvisko skomolila. Posledné týždne za to mohli vlastne už iba pani Meggyesfalvi a rodina Gschwendnerovcov, ktorá v snahe trochu sa popýšiť rakúskymi koreňmi nazvala svoje potomstvo menami ako Kerntner či Gottfried. Až vtedy, 12. mája 2014, sa jej podarilo všetkých dvestosedemdesiatosem mien spolu s priezviskami zaznačiť bez chyby, až toho dňa bola konečne schopná zapamätať si všetko, čo si predsavzala. Usmiala sa, zbalila si kufre a odišla z rodičovského domu.

Vystúpila na bratislavskej hlavnej stanici, ktorá v roku 2014 nevyzerala o nič lepšie než ich dedinská, samozrejme, so značným rozdielom vo veľkosti. Steny boli ošúchané, od záchodov sa šíril mor, v stánkoch predávali časopisy, cukríky s vyblednutými obalmi a nevábne vyzerajúce bagety, za pultíkmi sedeli zamračené panie po päťdesiatke v modrých svetroch, ktorým sa Monika vôbec nečudovala. Týždeň strávený v tomto priestore a mračila by sa aj ona. Nenechala sa však odradiť, Gabriela, kamoška z detstva, ju upozornila, že stanica je jedno z najhoršie vyzerajúcich miest v Bratislave, že potom to bude už len lepšie.

Z jednej veci sa však tešila aj v tomto architektonickom a sociálnom marazme, vyžívala sa v tom, že každá jedna tvár, na ktorú sa pozrela, bola nová, nezapísaná. Zažltnutý esbéeskár fajčiaci pred vchodom, predavač kebabu, zmätené americké turistky hľadajúce správne nástupište, uponáhľaní študenti s laptopmi prevesenými cez plece, zaneprázdnené zamestnankyne železníc a napokon veselé americké turistky, ktoré už našli to správne nástupište. Pri pohľade na točiace sa jahňacie mäso v jednom zo stánkov si uvedomila, že je hladná. Vo vnútri kebabovej placky bola nakrájaná takmer celá cibuľa, Monika to takmer vypľula z úst, ale potom sa spamätala, prehltla, čo už mala v ústach a zvyšok vyhodila do koša. Prvé jedlo veľkomesta na ňu neurobilo dojem. Vyšla von a pomaly sa predrala pomedzi vykrikujúcich pijanov až k autobusovej zastávke.

Jej rozpočet ako čerstvej maturantky bol poľutovaniahodný, ale  rozhodla sa pre podnájom v širšom centre mesta, lebo periféria ju desila. „Keď sa tam raz nasťahuješ, už si tam, na doživotie,“ radila jej dobrosrdečne Gabriela. „Geto s prašiakmi a kočikárne prerobené na pekárne, v ktorých pri troche šťastia predávajú aj kusovky. Ešte železiarstvo, jeden obchod so zmiešaným tovarom a v lete zmrzka z prášku. Suveníry komunizmu. To máš horšie ako na dedine, kámo. Tam máš aspoň tú prírodu. Vravím ti, choď do centra, inak skapeš.“

Monika si vybrala mestskú časť, ktorá spĺňala jej základné požiadavky bez toho, aby ju nájom priviedol ku krachu. Nebola zastavaná obchodnými centrami, z krčmy sa v noci dalo dôjsť peši  domov a spod asfaltu sem-tam vykúkala tráva či dokonca celý strom. Keďže platila v hotovosti, mala učesané vlasy, čisté tričko a všetky zuby, podnájom si našla bez problémov.

Jej nový spolubývajúci Patrik z Prešova nosil výlučne vyšúchané nohavice, mal gigantickú bradu a v izbe si púšťal platne, o ktorých Monika v živote nepočula. Neustále pri tom vulgárne nadával, ale mäkko, s láskou. Monika by naňho v živote nepovedala, že je právnik, ale bol.

V druhej izbe bývala Kaťa z Banskej Bystrice. Neustále buď jedla, myslela na jedlo alebo ho pripravovala, pričom, ako Monika odhadovala, jej telesná hmotnosť nikdy neprešvihla šesťdesiatpäť kilogramov. Bola vegetariánka, ale inak sa neštítila ničoho a každý večer hučala do Patrika, aby si uvarili „niečo fajné“.

Bola to práve Kaťa z Banskej Bystrice, ktorá v onen Monikin prvý deň v hlavnom meste slávnostne otvorila dvere do tretej izby, krátko zatlieskala rukami a povedala: „Táto je tvoja, vitaj v Lenošti, cíť sa tu ako doma.“

„Kde?“, opýtala sa Monika.

„Predsa Lenošť, Lesbická Nová Štvrť. Ty si nevedela, že táto mestská časť má najvyššiu koncentráciu lesieb na Slovensku na kilometer štvorcový?“

„Ani nie. A bola aj stará? Štvrť myslím,“ informovala sa rozpačito Monika.

„Vlastne netuším. To asi len preto, aby to malo lepší cveng. Vieš, ako Nové Mesto nad Váhom.“

Nasledujúci týždeň sa Monika zamestnala v krčme. Bratislavčania to radi nazývali bar, ale oni by zasa nič nenazvali krčma. Monika chcela spoznať pravú tvár veľkomesta, koľko dáva prepitné, či si nosí pod stôl vlastnú fľašu alebo kradne toaletný papier zo záchoda, a potom aj tú pravejšiu, ktorá sa začína  odhaľovať po desiatej večer.

Kaťa z Banskej Bystrice a Patrik z Prešova ju chodili pozrieť každý piatok. Patrik pil zásadne pivo, do ktorého sa mu namáčali fúzy takmer do polovice a kvapky peny mu stekali po brade. Kaťa z Banskej Bystrice  si občas objednala nakladaný syr, častejšie gin s tonikom a najčastejšie gin bez toniku. Monike trvalo takmer mesiac, kým prišla na to, že je Kaťa z Banskej Bystrice  lesba, hoci sa viac-menej vyoutovala sama už tým, že vedela, že akási Lenošť existuje. Monike to došlo až v momente, keď si na byt doviedla dvadsaťročnú výtvarníčku a ráno ich našla obe spokojne spať na gauči v obývačke len v tielkach. Pre inak pozornú Moniku bol šok, že si čosi také nevšimla skôr. Hneď v ten deň si zaumienila, že musí byť voči týmto záležitostiam v budúcnosti vnímavejšia, musí rozšíriť svoj okruh bádania. Výborná príležitosť vylepšiť svoje pozorovacie schopnosti sa jej naskytla už čoskoro, na Deň ústavy, keď Patrik a KzBB usporiadali doma žúr, ktorý mal oficiálne začiatok o 20.00. Nikto neprišiel načas, čo Moniku vyvádzalo z miery. Prvý raz zvonček zazvonil až o pol desiatej. Za dverami stáli samé ženy.

„To je tak vždy,“ vysvetľovala Kaťa z Banskej Bystrice v skratke miestne zvyklosti, otvárajúc dvere hostkám. „A bukvice, tie skôr ako o desiatej nedôjdu nikdy, to si zapamätaj.“

Ich spoločný byt sa napokon naplnil na prasknutie, niektorí z hostí sa doslova chodili nadýchnuť kyslíka k oknu, ktoré sa dalo otvoriť len na vetračku, postaršie lesby sa zdržiavali v kuchyni. Bavili sa buď tým, že sa snažili šokovať mladé dievčatá nečakanými intímnymi otázkami alebo sa uspokojili s tým, že rozoberali najnovšie dianie v komunite. Monika vyhodnotila, že ešte je pritriezva na to, aby odpovedala na otázky o svojom milostnom živote neznámym ženám, a rozhodla sa ísť za Patrikom z Prešova. Ten trávil večer za mixážnym pultom, vedľa seba mal položený pohár piva a sem-tam si z neho usrkol. Monika začala nadobúdať podozrenie, že si občas jednoducho potrebuje zaliať bradu, aby lepšie rástla. Na hlave mal šiltovku a v kuse pokyvkával hlavou do zvukov housu. Aspoň tak si tú hudbu zaradila, ale Monika v skutočnosti máločo vie o hudbe. Postavila sa ku skupinke mužov, traja z piatich mali na sebe obtiahnuté tielka, taktiež šiltovku a mierny porast na brade i hrudi. Zvyšní dvaja zasa obtiahnuté nohavice, horu svalov a traky. Po niekoľkých minútach a dvoch pokusoch prihovoriť sa im pochopila, že nielenže nemajú záujem rozprávať sa s ňou, ale ani medzi sebou navzájom. Všetci pozerali buď do vlastného pohára, na Patrika, alebo smerom k vychudnutému intelektuálovi, ktorý stál pri okne s prekríženými nohami, pil víno a vychutnával si, že na neho pozerá celá testosterónová skupinka. Moniku nebavilo stalkovať stalkerov, už vôbec ju nebavil domnelý house, ale práve keď rozmýšľala, že sa pôjde prevetrať na krátku prechádzku, do bytu vstúpili akési ženy šíriace okolo seba drsné fluidum a Monike sa na nich zasekol zrak.

„To sú tri sudičky,“ oznámila pohotovo KzBB, ktorá sa z ničoho nič objavila vedľa nej.

„Osudové ženy? Krstné mamy? Lesbická mafia?“ zaujímalo Moniku.

„Nie, volám ich tak preto, že každého odsudzujú. Ale pozvali sme ich, lebo Patrik ich má z nejakého dôvodu rád.“

Monika inštinktívne vycítila, že toto je jej šanca dozvedieť sa viac. Premeriavala si ženy a snažila sa bleskurýchle prísť na to, ktorá z nich je alfa-samica. Jedna mala okolo štyridsiatky, na sebe čiernu koženú bundu a indiferentný výraz. To bude Primavera. Druhé dve ženy, ktoré si Monika celkom logicky interne nemohla nazvať nijako inak ako Fauna a Flóra, boli o čosi mladšie a zvedavo sa obzerali po byte, možno v úlohe prieskumnej čaty. Monika sa nenápadne postavila Primavere do cesty. Nech má pocit, že je to jej voľba. Tá si nechala bundu na sebe aj vo vnútri, vzala si drink zo stolíka v obývačke a pomalým krokom sa približovala. Keď už bola takmer pri nej, Monika sa akože náhodou práve otočila a všetko stavila na kartu predpojatej, ale neškodnej nenávisti: „Ak je peklo miesto na zemi, ľudia tam počúvajú house, jedia vyprážaný syr s ryžou a nosia kroksy.“

„Alebo kuracie prsia na prírodno s broskyňou a zapečeným syrom, príloha polovica ryža, polovica hranolky,“ chytila sa Primavera a pripíjajúc si s Monikou sa jej predstavila svojím nesudičkovským menom.

Odvtedy už debata išla hladko. Primavera bola historičkou, sociologičkou, heraldičkou, kartografkou miestnej queer komunity. Vysvetlila Monike, že celá komunita je skôr nekomunita, lebo mnoho malých podskupín sa tvári, že ostatné podskupiny neexistujú. Niekomu prekážajú feminínni muži, niekomu maskulínnejšie ženy, inému zasa lesby vegánky s ofinkou a všetkým Lucia Stoklasová, samozvaná hovorkyňa komunity, ktorá zákonite hovorila opak toho, čo väčšina chcela povedať. „Navyše sú tu potom rozdielne záujmy a koníčky, takže niektorí ľudia sa v živote nestretnú, napríklad také futbalistky trénujú hádam od 90. rokov v Devínskej Novej Vsi, tam chodia aj na pivo aj na rande, myslím, že si tam aj vykopú spoločný hrob,“ osvetľovala jej miestne reálie Primavera. „Naproti tomu všetci hipsteri aj nehipsterskí intelektuáli a intelektuálky bývajú v Lenošti, nonstop okupujú letné terasy alebo najtmavšie kutice, asi podľa počasia. Majú pocit, že sú kozmopolitní, rozhľadení, ale tiež sa z tejto vašej Lenošti v podstate nepohnú, ako je rok dlhý. No… a potom sú tu ešte regionálne rozdiely.“

„Hej, veď v Bratislave nikto nie je naozaj z Bratislavy,“ prerušila ju Monika svojím bystrým postrehom. „Ty si vlastne odkiaľ?“

Primavere bolo v tomto bode debilné povedať, že z Bratislavy, tak len plynulo pokračovala vo výklade o tom, ako jej kamošky z východu zakončia každú chatu spievaním „Šaľena ja bula“, čo je jej osobne jedno, ale zvyšok osadenstva je poväčšine z Oravy a Horehronia, a tým to teda jedno nie je a zakaždým z nepochopiteľných popudov vypeckujú na každej akcii Karola Duchoňa a Monika by hádam ani neverila, že ešte aj rozdiely v hudobnom vkuse môžu vyrobiť značné tenzie v rámci tejto delikátnej komunity.

Monika bola nadšená. V hlave si predstavovala mapu mesta, vrstevnice, šípky, množiny a diagramy. Medzičasom si doliali ďalší pohár vína a Monika prešla na vyšší level otázok. Začala sa Primavery pýtať na niektorých ľudí priamo z párty, zaujímalo ju, kto s kým chodil, kto s kým spal, kto ešte nie je vyoutovaný, kto koho podvádzal. Tá, ústav pamäti časti národa, jej na všetko ochotne odpovedala, vysvetľovala prepojenia, minulosť, prítomnosť, vytúženú budúcnosť jednotlivcov aj kolektívov, kým Monika si súčasne v mysli premietala, ako si vzťahové pavúky zakreslí do nového zošita a farebne roztriedi podľa dôležitosti.

„Je to ozaj veľmi rôzne,“ pokračovala Primavera. „Napríklad Ondrej s Marekom, pozri sa, hentí dvaja, čo stoja pri kúpeľni. Oni spolu chodia desať rokov, flirtujú s každým naokolo, ale v živote sa nepodviedli. Ver mi, tu už by sa to vedelo. A hneď za nimi ten v modrej košeli, to je Alex, majú s frajerom otvorený vzťah, raz mali dokonca spoločného tretieho frajera, lebo sa im páčil obom, len sa potom odsťahoval kvôli chorej mame. A je to jeden z najkrajších vzťahov, aký poznám, to nie je pre každého, byť brutálne úprimný, deliť sa a pritom ostať pravdivý voči každému. To je kurva ťažké.“

„Pravdivý voči každému… to sa mi fakt že páči,“ povedala už mierne vínom spomalená Monika a pomyslela si, že Kaťa z Banskej Bystrice azda Primavere trochu krivdí vo svojich úsudkoch. Periférne si všimla Faunu a Flóru, ako čosi horlivo rozoberajú na balkóne a listujú si popritom v drobných knižkách. Nezdalo sa, že by im Primavera chýbala. „Mne by taká Primavera určite chýbala,“ pomyslela si Monika, na základe čoho zhodnotila, že už dosiahla istú hladinku, a spýtala sa Primavery, či by jej prekážalo, keby si to všetko rovno nahrávala na telefón.

Tá len prikývla a pokračovala: „Niektorí sa podvádzajú a zatĺkanie berú ako službu tomu druhému. To je akože lepšie? A niekedy chceš vzťah otvoriť iba na chvíľu, vidieť, čo to spraví, a bum! Rozletí sa ako Pandorina skrinka a už nejde zavrieť späť.“ Primavera pozerala pri posledných slovách kamsi bokom, sadla si na opierku gauča, ramená pod koženou bundou sa uvoľnene spustili dolu a Monike sa videlo, že už nehovorí o iných.

„Toto v podstate nie je nič nové, je to jedno, či si homo alebo hetero… ale vieš, čo ma serie na tom, byť homo? Celý život máš pocit, že musíš byť lepšia, aby ťa brali ani nie, že rovnocenne, ale aby ťa – bože, ako ja neznášam ten výraz – tolerovali. Takže potom to niektorí neustoja, v živote pred ostatnými nepriznajú, že ich vzťah už dávno zlyhal, lebo musíme držať formu, že naša láska je taká čistučká, čistejšia než všetky ostatné, lebo veď existuje napriek toľkým prekážkam. Naša svätá, teplá láska. A tak si, drahá Monika, vytvoríš skurvené väzenie,“ dopovedala Primavera a odmlčala sa, no tentokrát už pozerala priamo na ňu.

V tej chvíli z Monikinej hlavy zmizli všetky množiny, diagramy, menné zoznamy aj pavúky; scvrkli sa do jedného jediného bodu. Ten bod sa vznášal kdesi nad Primaverou a žiaril prenikavým žltooranžovým svetlom.

„Toto je asi tá láska,“ pomyslela si už dočista opitá Monika a zasnene prižmúrila oči. Keď ich znova otvorila, žltooranžový bod bol o čosi väčší. Fauna a Flóra okolo neho pobehovali po balkóne a nadšene skandujúc „Zväzok muža a ženy, muža a ženy!“ hádzali do plameňov malé modré knižky.

„Nech žije sloboda!“ vyhŕkla Flóra, vyzliekla si hodvábnu blúzu a šupla ju do ohňa.

Patrik z Prešova prestal hrať a rozbehol sa k balkónu.

„Všetko najlepšie Slovenskej republike ku Dňu ústavy!“ vyvreskol  ktosi a prihodil ďalších pár výtlačkov.

„Výsmech demokracie!“ kričala Fauna a naliala tam vodku na zvýšenie horľavosti.

„Koniec heteronormativite!“ pridal sa mladý intelektuál a šmaril do plameňov svoju košeľu.

Vyšportovaná skupinka síce nepočula, čo vlastne kričí, no natešene pribehla k nemu a o chvíľu už bola celá miestnosť plná dymu, revolučných hesiel, poletujúcich zvyškov hanby a obhoreného papiera, ako i kompletne nahých gejov a lesieb.

„Ktovie, čo by na všetko toto povedala Gabika,“ pomyslela si Monika.

„To je staré vydanie, idioti!“ ziapal po všetkých Patrik z Prešova a snažil sa plamene udupať papučami.

Zopár ľudí v panike vybehlo z bytu. KzBB sa snažila zachrániť horiace pozostatky kníh. Monika si až vtedy uvedomila, že je to aj jej byt, že by mala niečo urobiť, zanalyzovať situáciu, spacifikovať podpaľačky, bežať po vedro s vodou alebo aspoň volať hasičov. Namiesto toho sa len chrbtom oprela o Primaveru a pozerala na oheň.

„Vieš, že vás volajú Tri sudičky?“

„Ja som ktorá?“

 „Primavera predsa.“

„Tá, čo dáva dar večného šťastia?“

„Hej. Jasné. Otázka je,“ zamýšľala sa Monika balansujúca na hranici súdnosti, „keď vy ste tie víly… kto som ja?“

„Ty si… veď ale ty si nebola zakliata,“ zasmiala sa Primavera.

„Ale bola,“ zamrmlala Monika rozmazávajúc si po čele kúsky popola, kým ju kožené rukávy bundy objímali okolo pása.

Napísanie textu podporil formou štipendia Fond na podporu umenia.