Autor textu: Andrej Kuruc / Foto: Šima Müller
Archívny text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2017
Roman Samotný je absolvent žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK. Dvanásť rokov sa venoval práci v médiách, dlhé roky pôsobil ako dramaturg TV JOJ. Popritom začal pracovať ako PR manažér Filmového festivalu inakosti, ktorému je verný už 7 rokov. Vďaka festivalu sa začal viac zaoberať aktivitami pre LGBT komunitu. Je tvorcom platformy Queer Slovakia – pod touto hlavičkou organizuje queer parties Tepláreň, Homomat, Tutti Frutti a ďalšie. Najznámejšia je party Tepláreň, ktorá má za sebou už 5 rokov existencie. Pred dvomi rokmi otvoril aj menší komunitný bar Tepláreň Café.
Čo si myslíš, čo môže pomôcť mladým chalanom a babám, aby dokázali otvorene hovoriť o tom, kým sú?
Dôležité je to, aby chápali, že v tom nie sú sami, že v ich rodine, medzi kamarátmi, v meste, v krajine sú ľudia s podobným príbehom. Treba, aby bolo počuť rozprávanie tých, ktorí si coming outom prešli, aby mladí ľudia vedeli, aké je skvelé žiť otvorene a slobodne, neskrývať sa, že im coming out zlepší kvalitu životy, vzťahy. A kľúčová je aj podpora rodiny, ak mama, otec, súrodenci ukážu, že sú chápajúci a rešpektujúci, tak dajú LGBT príbuzným obrovský dar, vďaka ktorému sa im bude lepšie dýchať po zvyšok života.
Vedieš teplú kaviareň, myslíš si, že je dôležité, aby teplí ľudia mali aj takýto priestor, kde sa môžu stretávať? Môže im to uľahčiť aj coming out?
Jednoznačne, vnímam to ako dôležité miesto, kde sa môžu ľudia stretávať tvárou v tvár, spoznávať sa, vymieňať si skúsenosti. To im umožní nabrať sebadôveru, zistiť, aká je LGBT komunita pestrá, prísť o predsudky, ktoré ich dusia.
Je ťažké viesť v Bratislave teplý podnik? Prečo je tu tak málo miest, kde aj teplí ľudia môžu cez deň otvorene spolu zdieľať svoj čas?
Okolo kaviarne sa vytvorila komunita zaujímavých ľudia a je tam často veľmi rodinná atmosféra, takže mi tá práca prináša radosť. Aj keď je pravda, že začiatky boli zložité, ale to je prirodzené a sám som bol trochu naivný a bez skúseností. To, že v Bratislave je tak málo otvorene queer miest, podľa mňa súvisí s mobilnými aplikáciami. V minulosti bolo gej barov totiž viac a to bola doba menej prajná. Ľudia majú pocit, že appky im umožnia sa zoznámiť s kým chcú a nemusia ani päty z domu vystrčiť. Osobne si myslím, že tento spôsob nadväzovania nových kontaktov nie je práve najkvalitnejší, je totiž plný ilúzií a frustrácie. Podľa mňa je dôležité pre každého človeka nabrať odvahu a prihovárať sa ľuďom na ulici.
Stretol si sa s negatívnymi reakciami? Nemusia sa báť ľudia k tebe chodiť?
Občas sa niekto okoloidúci chichoce, ale to je skôr zriedkavé. Už sme sa stali súčasťou koloritu našej štvrte, už to ľudia berú tak, že tam jednoducho patríme a nejako to veľmi neanalyzujú. Ale vnímam, že je stále veľa LGBT ľudí, ktorí majú pocit, že musia nabrať odvahu, aby vošli, je to pre nich akoby forma coming outu. Pritom sme v podstate bežný bar, kde ľudia sedia a rozprávajú sa.
Robíš aj viaceré kultúre akcie napr. teplú čitáreň a ďalšie, môžeš o nich povedať viac?
Máme pravidelné akcie, ktorými sa snažíme zaujať rôzne časti komunity. TepláČitáreň je akcia pre fanúšikov literatúry. Teplo na cestách prináša queer cestopisy. Queer Beer je večer, kedy hrá u nás DJ. Feriny je veľmi obľúbený kvíz. Plus robíme rôzne ďalšie akcie.
Rád používaš označenie teplí ľudia, je to taká tvoja značka… Prečo používaš práve toto slovo, nemáš obavy, že ľudia to môžu vnímať negatívne?
V komunite je to bežné slovo, ktoré nie je vnímané nejako pejoratívne. Snažím sa to spopularizovať, myslím si, že je to fajn slovo, ktoré označuje celú LGBT komunitu. Je to adekvátna slovenská náhrada napríklad za skratku LGBT, queer alebo neheterosexuál. Jazyk tvoríme všetci, ktorí ho používame a pokojne môžeme zmeniť aj emocionálny náboj, ktorý je spojený s niektorými výrazmi. Tak sa mení aj samotné vnímanie témy. Podobnou zmenou napríklad prešlo anglické queer alebo nemecké Schwul.
Aký bol tvoj coming out a čo by si poradil ostatným mladým ľuďom, keď chcú žiť podľa toho, čo cítia?
Som z malej dediny a dospieval som v čase, keď v médiách neboli takmer žiadne informácie o gejoch a lesbách. Bolo to náročné, mal som pocit, že široko-ďaleko nikto taký ako ja neexistuje. Mal som pocit viny, cítil som sa zle za to, kým som. Ale ako som dospieval, cestoval, spoznával nových ľudí, získaval nové informácie, tak som si uvedomil, že moja gejská orientácia je absolútne v poriadku. Sebaprijatie bolo nesmierne oslobodzujúce, možnosť otvorene žiť to, kto som, mi dodalo radosť zo života. Veľkou oporou mi bola aj reakcia mamy, ktorá celý čas stála pri mne, to bolo veľmi dôležité. V tomto smere je veľmi dôležité sa nezľaknúť a stáť si pevne za tým, kto ste. Nežiť v strachu, ale žiť naplno a v pravde.