Predstavte si, že by ste sa narodili niekde v strednej Európe ako gej či lesba v roku 1896

Predstavte si, že by ste sa narodili niekde v strednej Európe ako gej či lesba v roku 1896. Slovo „gej“ by ste vôbec nepoznali. Pravdepodobne by ste nepoznali ani slovo „homosexuál“, v tom čase totiž bolo veľmi mladé. Skôr by ste na seba počuli označenie „sodomita“ či „pervert“. Mali by ste vôbec šancu žiť tak, ako vás príroda stvorila? Zrealizovali by ste svoje túžby, žili s láskou svojho života? Nebudem vás dlho naťahovať, odpoveď totiž nie je jednoznačné áno, ani nie. Pokračujme v našej fikcii. Ako väčšina vašich rovesníkov v strednej Európe, je pravdepodobné, že ako „gej“ strávite začiatok svojej dospelosti na frontoch prvej svetovej vojny. Ako lesba na prahu dospelosti (a zväčša aj skôr) sa pravdepodobne vydáte za muža, lebo také sú nároky na mladé dievčatá, taká je doba. Pokiaľ sa teda nerozhodnete pre život v kláštore či pre povolanie učiteľky alebo úradníčky, aj to len dočasne, kým sa nevydáte. Ak sa totiž vydáte, už sa o vás postará manžel a ako vydatá budete musieť uvoľniť miesto. Ak sa predsa len rozhodnete pre život „v samote“, pravdepodobne sa z vás stane „stará dievka“.

Ako mladý „gej“ na východnom, talianskom či inom fronte možno spoznáte prvé lásky svojho života, spriaznenú dušu, ktorá vám zachráni život alebo niekoho, komu budete písať básne a ľúbostné listy, ako posielal britský vojak a poet Wilfred Owen vojakovi Siegfriedovi Sassonovi (Pozn. Viac o tomto vzťahu nájdete na: http://theatrecloud.com/news/sassoon-andowen-a-meeting-that-changedthe-course-of-literature) a ten mu lásku opätoval. Skôr je však pravdepodobnejšie, že zažijete len nejaký úlet, že svoju identitu budete skrývať a márne budete pohľadom vyhľadávať niekoho, kto vám porozumie. Ak budete mať šťastie, vrátite sa z frontu živý a skôr či neskôr sa oženíte a založíte si rodinu. Ak týmto tlakom nepodľahnete, budete „starým mládencom“ a narozdiel od kamarátok lesieb nebudete čeliť tak otrasným stereotypom ostarých dievkach. Či už budete slobodní, ženatí či vydaté, ak sa budete snažiť o blízky vzťah či efemérny intímny kontakt s človekom rovnakého pohlavia, bude vám hroziť väzenie, verejná hanba, strata povolania, dobrého mena či dôstojnosti. Ako ženatý muž, ktorý v skutočnosti miluje niekoho iného a občas sa chce tak prejaviť, čelíte tomu, že vás môže niekto prezradiť a ľahko tak vydierať.

A vy podľahnete, lebo nechať sa vydierať a platiť peniaze bude pre vás znesiteľnejšie ako verejná potupa. Odpoveď na moju úvodnú otázku by preto zrejme mala byť „nie“, žiť život homosexuála či lesby v novom Československu muselo byť ťažké. Mohli vás zákonne stíhať a preto ste nemohli svoj život žiť slobodne a v súlade s tým, kým ste. Ak by však takto zmýšľali všetci „teplí“ (toto slovo bolo dobre známe), asi by také zákony trvali podnes. Nechajte sa fikciou viesť ďalej a skúste si predstaviť, že život v nútenom manželstve nie je pre vás, že ste mladý a plný síl, že máte svoje túžby a sny, že chcete žiť so svojou láskou, že vám učaroval Oscar Wilde a štve vás, keď sa dočítate, ako ho súdili za sodomiu, potrestali ťažkým žalárom a zničili mu život tak, že po prepustení si už dlho nepožil.

Hnev vo vás rastie, lebo viete, že nie ste zlí, že sa necítite byť chorí ani divní, za akých vás má väčšina vtedajších psychiatrov. Hnev nakoniec vrie, keď sa dozviete, že váš kamarát, „rovnaký“ ako vy, náhle spáchal samovraždu, lebo už nestrpel život v nepravde, neustály smútok a depresie z toho, že sa musí skrývať a čeliť ohováraniu a zlým rečiam. A čím viac nad tým premýšľate a čím viac vás to trápi, narazíte na ľudí ako ste vy. A ich to trápi rovnako, tak sa rozhodnete, že nebudete mlčať. Nie preto, že ste dokonalí alebo lepší, ale preto, že ste rovnakými ľudskými bytosťami ako ktokoľvek iný, že je vaším najvyšším morálnym právom sa zastať nielen seba, ale ďalších kamarátov a kamarátok. Nakoniec, nie je náhoda, že jeden z takých časopisov pomenujete „Kamarád“.

Tak sa rozhodnete založiť spolok a príde vás na stretnutie nie 5 ani 20, ale rovno 150 ľudí, ktorí to cítite rovnako. Píšete ako zmyslov zbavení, stále máte o čom, doba je nová, moderná, takpovediac revolučná a vy máte konečne svoj „hlas“. Hlas sexuální menšiny. Tak sa v rokoch 1931 – 1937 volal časopis na obhajobu práv ľudí, o ktorých by ste písali ako o „rovnopohlavne milujúcich“. A mali by ste vzťah? Ale áno! Rovno osudovú lásku. Ako mala napríklad česká spisovateľka Lída Merlinová, ktorá so svojou partnerkou žila celý život a pre mladé lesby predstavovala ideál, vzor hodný nasledovania. Organizovali by ste prednášky, oslovovali lekárov či právnikov, aby vám pomohli a prihovorili sa za vás v čase, keď sa bude rokovať o tom, ktoré staré zákony ostanú v platnosti. A písali by ste. Stále a neúnavne, viac ako 40 rokov, ako Slovák Imrich Matyáš (1896 – 1974), ktorý sa napokon tej dekriminalizácie, čiže odtrestnenia homosexuality v Československu dožil. A do toho stihol pomôcť mnohým „utlačovaným našincom“ (pozn. Viac o Matyášovi napríklad tu: http://plus7dni.pluska.sk/Domov/Prvy-homosexualny-aktivista- na-Slovensku-Nie-je-to-choroba- chytlava). Ale o tom niekedy nabudúce. Keď vás teda v súčasnosti bude niekto trápiť otázkou, či gejovia a lesby majú právo vychovávať deti, či to zvládnu a či majú k tomu dispozície či kompetencie, odpovedzte len: „Zvládli to v minulosti, v oveľa ťažších podmienkach a v nútených manželstvách, prečo by to dnešné generácie nezvládli teraz, keď môžu žiť s tým, koho nadovšetko ľúbia“?

Autor: Jana Jablonická Zezulová