Autorka textu: Simona Müllerová / Foto: Jakub Svoboda
Archívny text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2017.
Albert Póda je súčasťou New aliens agentúry, o ktorých sme predtým už písali a venuje sa textilnému dizajnu, experimentuje s materiálom a vo svojej práci hovorí o LGBT problematike.
Máš nejaký opakujúci sa motív vo svojich návrhoch?
V poslednej dobe sa zameriavam na prírodné materiály. Myslím si, že slow fashion je potrebná, ale nejde len o appel na odpady. Väčšinou sa autori sústredia na odpad. Upozorňovanie len na tento jeden, veľmi konkrétny problém, sa mi nezdá to najdôležitejšie. Je to komplexnejšie. Premeniť odpad tak, že mu vnútime hodnotu novokúpeného predmetu, je podľa mňa nezmysel. Ja obhajujem myšlienku, že keď niečo urobím z odpadu, stále to bude mať túto podobu a práve tým to upúta. Bude to mat čaro práve preto a nie pre nejakú obsesiu z luxusu. Mojím motívom je jedine zachovanie pravej tváre vecí.
Ako je to s tvojimi maskami? Pravá tvár s maskou?
Mojou prvou inšpiráciou boli ľudia, ktorí používajú pleťové masky. V poslednej dobe je okolo toho veľká explózia a tak som sa ľudí pýtal prečo to tak je. Akoby všetci vedeli, že maska nie je účinným produktom na problémovú pleť, skôr je to pre nich rituál masku nasadiť a zmyť. Zaujalo ma to a začal som vyrábať vegánske masky.
Viem, že si vyrobil masku z citrónovej kôry a materiál mi pripomína kožu. Ako vegánstvo súvisí s dobrým pocitom?
Pre mňa je to osobné. Môj otec je poľovník a dennodenne som vídaval na dvore mŕtve zvieratá, snažím sa si ten pohľad kompenzovať tým, že nejem mäso a živočíšne výrobky, rovnako hľadám náhradu živočíšneho materiálu.
Čo si myslíš o fast fashion, ktorá sa v súčasnosti tiež zameriava na neživočíšnu výrobu, z prírodných materiálov so zárukou, že to, čo si kúpiš, neškodí prírode?
Fast fashion nie je jeden smer a ani nejde o spoločný zámer. Myslím si, že sa umelé pre nás stalo prirodzeným. To platí pre materiál, ktorý používame. Nemôžem sa tváriť, že si žijeme v bavlnke. Pri výrobe čerpáme z rôznych zdrojov, na to, aby sme nakoniec niečo zhotovili. Myslím, že sme adaptovaní na umelosť. Je to pre nás to, bez čoho by sme už nevedeli žiť.
Ako sa vieme dostať naspäť k rituálu a čo tento rituál pre nás znamená?
Rituál nie je akt, ktorý je nutne verejný. Vychádzal som z toho, že je to intímny zážitok, skúšal som na sebe každú z masiek, čo som vyrobil a objavoval čo je na nej pre mňa osobne vzácne, čo cítim. Nakoniec som sa nesnažil vytvárať podmienky pre rituál, lebo rituálom sa stáva práve vlastná skúsenosť a chvíľa v súvislosti s maskou, resp. materiálom.
Dá sa nejako manifestovať tento pocit?
Áno, reklamou, ktorá je scénickým dielom, čo nevzniká programovo, ale z potreby niečo vyjadriť. Rovnako som nabúraval predpojatú predstavu krásy, pretože aj to, čo nevyzerá vábne, nám môže pomôcť. Pri výrobe mojich vlastných pleťových masiek som premýšľal práve nad tým. Nikto sa na teba nepozerá keď si ju doma nasadíš, ide o tvoj dobrý pocit. Preto som sa snažil v reklame hľadať vlastnú intimitu, vlastnú každému človeku inak.
Aká je odozva na tvoje projekty?
Častokrát to ľudia nevedia hodnotiť, povedia len, že ich to niečím veľmi púta. To je práve to, čo ma teší, lebo tak sa tvorí rituál.