Text: Martin Macko / Foto: Canva.com
Archívny text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2017.
San Franciský radný Harvey Milk (1930- 1978) vyzval dav na „Gay Freedom Day“ v 1978, aby sa vyoutovali: „Raz a navždy odstráňte mýty, zničte klamstvá a skreslenia. Pre vaše dobro. Pre ich dobro.“ Milkova úvaha bola jednoduchá: keď si ľudia uvedomia, že ich priatelia, príbuzní a susedia sú teplí, bude pre nich oveľa ťažšie uvažovať o amerických gejoch a lesbách ako o „iných“ a základy bigotnosti sa rozpadnú. V našom prostredí už o pár desaťročí skôr vyjadril podobné presvedčenie Imrich Matyáš (1896-1974), ktorý zdôraznil prirodzený a nevtieravý spôsob vyoutovania sa: „Nech sú hrdí! Ale sa nemajú vystatovať so svojím homosexuálnym založením. Nech sa správajú tak ako „normálni“. Tí sa so svojím heterosexuálnym založením nechvália, ale ani ho netaja.“
Väčšina LGBT ľudí však pod vplyvom odsudzovania spoločnosti pociťovala hanbu a chýbalo jej aj vnútorne presvedčenie o vlastnej hodnote rovnocennej ostatným. Komunita v USA bola a u nás stále je rozdelená v tom, čo od väčšinovej spoločnosti požadovať. Niektorým stačilo, aby spoločnosť ignorovala alebo tolerovala ich správanie, bez ohľadu na to či ho považovala za nemorálne alebo nie, v záujme hodnôt ako sloboda alebo ochrana súkromia. „S kým spím alebo čo sa deje za dverami môjho bytu, nemá čo koho zaujímať,“ zvyknú hovoriť. Iní trvali na tom, že ich správanie je morálne, že sú si rovní v právach a dôstojnosti s ostatnými a teda majú mať prístup k inštitúciám ako manželstvo, ktoré sa z princípu uzatvárajú verejne. Tieto rozdielne prístupy u nás v súčasnosti vyjadruje aj zaradenie registrovaných partnerstiev v programoch politických strán: v kapitole Osobné slobody strany Sloboda a Solidarita a v kapitole Súdržná spoločnosť strany Progresívne Slovensko.
Väčšina LGBT ľudí však pod
V USA to bola spočiatku skôr sloboda ako rovnosť, ktorú najmä najpočetnejšia časť komunity – gejovia – vyznávala. Vznikali súkromné zóny slobody mimo dosahu väčšiny: za dverami bytov, klubov, barov, sáun, či geta (Gay Village). Väčšina sa ich naučila so zapchaným nosom tolerovať. Rizikom tohto prístupu je, že neexistuje solidarita a súdržnosť medzi väčšinou a menšinou. V dobrých časoch to nemusí až tak vadiť, ale keď menšinu zasiahne kríza, hrozí že väčšina ju miesto pomoci bude ignorovať. A kríza prišla v 80.-tych rokoch v podobe AIDS. Akákoľvek iná epidémia by vyvolala oveľa razantnejšiu reakciu vlády a oveľa koncentrovanejšie úsilie zastaviť umieranie. Nečinnosť bola dokázateľne spôsobená nevraživosťou voči homosexualite. Existenciálna hrozba podnietila vznik efektívnych a pretrvávajúcich foriem aktivizmu, ktoré budú navždy súčasťou pamäte LGBT komunity. Zmenu priorít najlepšie vystihuje burcujúce heslo organizácie ACT UP Ticho = Smrť. Byť rovnocennou súčasťou spoločnosti alebo ak chcete byť zahrnutí do spoločenskej zmluvy a tým sa vzdať časti svojho súkromia, je skutočne otázkou života a smrti. Výskumy verejnej mienky hovoria jednoznačne. Hlavným dôvodom, prečo väčšina začala akceptovať LGBTI ľudí ako rovnoprávnu súčasť spoločnosti v USA a vo väčšine krajín Európy, je že osobne spoznali LGBTI ľudí vo svojich rodinách, na pracoviskách, v školách, v susedstve, v cirkevných spoločenstvách, v športových tímoch a pod. Ukázalo sa aj, že nie vždy stačí len tento samotný fakt. Šokujúci výsledok referenda v Kalifornii v roku 2008 (bolo v mnohom predobrazom referenda v roku 2015 u nás), v ktorom tesná väčšina zakázala manželstvo pre páry rovnakého pohlavia, bol predmetom mnohých výskumov. Časť z ľudí hlasujúcich za zákaz poznala osobne gejov a lesby a keď sa ich výskumníci pýtali, prečo hlasovali proti nim, vysvitlo, že títo s nimi nikdy nehovorili o tom, že by sa chceli vziať alebo mať túto možnosť. Dospeli preto k záveru, že to pre nich nie je dôležité. Organizácia Freedom to Marry preto musela doplniť Milkov imperatív: buď vyoutovaný/á a rozprávaj sa so svojimi známymi o tom prečo je pre teba manželstvo alebo iná aktuálna vec dôležitá. A zároveň rozbehla kampaň založenú na osobných príbehoch „Prečo na manželstve záleží“.
Ak sa pýtame ako dosiahnuť zmenu postojov väčšiny k LGBT ľuďom na Slovensku, tak je to tiež jednoznačne ich väčšou viditeľnosťou. Podľa reprezentatívneho prieskumu agentúry Focus pre Iniciatívu Inakosť z júna 2016 iba 35 % ľudí na Slovensku osobne pozná nejakého geja alebo lesbu. Aj po viac ako 26 rokoch demokracie a rozvoja občianskej spoločnosti takmer dve tretiny ľudí na Slovensku nepoznajú alebo nevedia o žiadnom gejovi alebo lesbe v ich okolí. Rovnaký prieskum potvrdil dôležitosť osobnej skúsenosti pre zlepšenie postavenia LGBT ľudí na Slovensku, keď iba 7,6 % ľudí, ktorí majú osobnú skúsenosť s gejmi a lesbami uviedlo, že bola negatívna (6,3 % skôr negatívna a len 1,3 % veľmi negatívna). Zmenu prinášajú mladí ľudia, z ktorých už takmer 60 % osobne pozná gejov a lesby. Platforma Životné partnerstvo má ambíciu viesť dlhodobú kampaň založenú na osobných príbehoch, ktorá bude len na toľko efektívna, koľko ľudí z komunity sa do nej zapojí svojím príbehom alebo ju inak podporí. Na záver si pripomeňme slová Imricha Matyáša z pred vyše polstoročia: „Súdržnosť a vzájomné pomáhanie vo všetkých ťažkostiach nech je krédom všetkých homosexuálnych. Vždy a všade nech vystupujú sebavedome. Na ich tvári nech sa zrkadlí sebavedomie, istota a vedomie svojej čestnosti a pocitu o dobre vykonanej práci pre spoločnosť.
