Autor: Tonie Thimble / Foto: Jakub Kováč / Ilustrácia: Viktor Hajnal
Vnútorné prežívanie ako osoba iného pohlavia, než jej bolo určené pri narodení, sa na Slovensku diagnostikuje ako transsexualizmus. Komunita a internet preferujú na označenie týchto ľudí výraz transrodoví, keďže prípona -sexuálni mnohých mýli. Rodová identita nesúvisí so sexuálnou orientáciou. Stret sveta medicíny a reality „pacientov“ je plný nepochopení a prekvapivých otázok. Transrodový mladík Claude Johann Čierny oslovil transrodovú komunitu dotazníkom o najčudnejšej otázke, ktorú ako klienti dostali počas sedení u psychiatra či psychiatričky. Desať „najlepších“ otázok spracoval do divadelnej performancie, ktorú spolu s ním odohral kolektív výhradne transrodových účinkujúcich.
S predponami cis- a trans- sme sa snáď každý a každá stretli na základnej škole na chémii. Cis- znamená „na tejto strane“ a trans- „na opačnej strane“, obe predpony pochádzajú z latinského jazyka. Google vám našepká, čo to znamenalo v organickej chémii pri molekulách. Pre nás je zaujímavé vnútorné prežívanie človeka a to, či je v súlade s hormónmi, ktoré v puberte menia naše telo.
Cisrodový človek sa cíti vo svojom tele ako doma. Veľa transrodových ľudí sa nespoznáva v zrkadle a nevie, čo robiť so sebou, aby to prestalo bolieť. Tento nesúlad vnútra a zovňajšku sa označuje slovom rodová dysfória. Riešenie a „liečba“ sú jednoduché – klientovi či klientke sa dovolí fungovať v spoločnosti ako osoba takého rodu, s akým sa vnútorne identifikuje. Zmení sa mu meno, doklady, a možno sa mu predpíšu hormóny. Ak chce a má na to možnosti, dá si preoperovať časti tela. Nie každý to však chce. Rod aj sexualita sú analógové, sú to spektrá.
Psychiatri a psychiatričky sa veľmi zdráhajú povoliť predpisovanie hormonálnej liečby a operatívne upravenie genitálií. Veď čo ak si to ten jedinec rozmyslí? Ich riešením je povoliť zmenu pohlavia v dokumentoch, až keď si dospelý jedinec nad 18 rokov preskákal cez všetky prekážky a dal sa sterilizovať. Iné krajiny povoľujú úradnú tranzíciu spolu so sociálnou, čiže skoro okamžite. A medicínskej tranzícií dajú čas. Čize ak si to náhodou rozmyslíte v zahraničí, iba si zmeníte doklady naspäť, ale ak ste z toho 1 %, ktoré tranzíciu oľutuje na Slovensku, máte smolu.
Lekárski špecialisti a špecialistky z psychiatrie-sexuológie si občas priam užívajú moc, ktorú majú nad vaším životom. Minimálne tá psychiatrička, ktorú som hrala v divadle ja, áno.
Claude Johann Čierny, mladý transrodový chalan zo Žiliny sa rozhodol poukázať na realitu tranzície divadelnou hrou. Oslovil transrodovú komunitu a zostavil z nej herecké obsadenie.
Často sa stáva, že transrodové postavy vo filme stvárňujú cisrodoví herci a herečky. Eddie Redmayne si takto vo filme Dánske Dievča zahral Lili Elbe, jednu z prvých transrodových žien, ktoré podstúpili operáciu genitálií. Pri Lilinej tranzícii neboli použité hormóny a krátko po transplantácii maternice zomrela na komplikácie. Dá sa teda pochopiť, prečo sa v tomto prípade produkcia rozhodla do hlavnej úlohy obsadiť muža, no tento trend v Hollywoode prevláda celkovo a redukuje komplexnosť transrodovej ženy na muža v sukni.
Divadlo, kde transrodových ľudí hrajú transrodoví amatérski herci a herečky a jedinú cisrodovú postavu hrá tiež transrodový človek, je príjemnou zmenou.
Scenár vznikol po zozbieraní otázok z reálnych psychiatrických a psychologických sedení, ktoré si transrodová mládež odskákala pri snahe prejsť medicínskou tranzíciou. V inscenácii si tak zahrali sami seba a konečne dostali príležitosť verejne vyjadriť pohoršenie nad tým, ako ich budúca lekárska starostlivosť závisí od toho, či je ich obľúbená farba modrá, alebo ružová.
Jeden z respondentov spomenul, že lekár chcel vedieť, či číta noviny. Túto otázku sme pretransformovali. Noviny slúžili ako tangenta na otvorenie novej, aktuálnej témy. Pri premiére som sa ako psychiatrička pýtala, čo si myslia o Borisovi K. a jeho údajnej zápletke s transrodovou modelkou. Pri ďalšom predstavení, ktoré bolo kvôli pandémii ochorenia COVID-19 o rok neskôr, sme debatovali o orbánovských zákonoch, ktoré boli odmietnuté v našom parlamente. Jedným z tematických, no neodsúhlasených návrhov, bolo spomenúť prvorodené dieťa Angeliny Jolie a Brada Pitta, ktoré po rokoch vystupovania v oblekoch prišlo na premiéru filmu Eternals v šatách.
Asra, člen tímu bez predchádzajúcich divadelných skúseností, spomenul, ako mu performancia F64.2 pomohla pracovať na svojej úzkosti a dovolila mu stretnúť sa s ľuďmi, ktorých trápia podobné veci: „Mohol som prejaviť svoje pocity ohľadne aktuálnej situácie, ohľadne toho, ako sa správajú ľudia, hlavne lekári, k transrodovým ľuďom. Ukázali sme publiku našu realitu a dúfam, že sa vďaka tomu transfóbovia nad sebou zamyslia.“
Názov performancie je kód z Medzinárodnej klasifikácie chorôb v desiatej verzii desiatej revízie (MKCH-10), ktorú aktuálne na Slovensku používame. Kód F64.2 zapíše pacientovi či pacientke do zdravotnej karty lekár, keď u nich diagnostikuje poruchu sexuálnej identity v detstve. Diagnózy F64 sú v MKCH-10 zaradené medzi duševnými poruchami a poruchami správania, pod hlavičkou porúch sexuálnej identity, hneď po poruchách návykov a impulzov (F63), pred poruchami voľby sexuálneho objektu (F65). Na povolenie medicínskej tranzície potrebuje klient či klientka diagnózu F64, čo transfóbni ľudia radi zneužívajú a tvrdia, že transrodové osoby sú duševne choré.
Menej zbehlí lekári a lekárky sa k transrodovým ľudom správajú ako k pacientom, miesto toho, aby ich brali ako svojich klientov a klientky. Patologizujú tak skupinu ľudí, ktorí im musia dokázať, že to s tranzíciou myslia naozaj naozajsky vážne. Štúdií, ako pracovať s transrodovými ľuďmi, je veľmi málo. Mladistvých skúmame ešte menej. Najcitovanejšia je štúdia z roku 2013, z pera Thomasa Steensmu, ktorá spomína vlastné limity a nedostatky. 63 % respondentov a respondentiek si do šestnástich rokov rozmyslelo, že nie sú transrodovými osobami. Číslo je to vysoké, ale nižšie ako v predchádzajúcich štúdiách. Do štúdie však boli zaradené aj deti, ktoré prejavovali bežné experimentovanie v ranom detstve, aké je súčasťou prirodzeného vývoja dieťaťa. Nemalá časť detí sa už nevrátila na druhú časť štúdie, ale bola vo výsledkoch zaradená do skupiny desistívnych detí, teda detí, ktoré od pôvodne predpokladanej prezentovanej transrodovej identity upustili. Dotazník vyplňovali rodičia, nie deti samotné. Väčšina detí nevyjadrila záujem o tranzíciu.
Steensma zistil, že deti, ktoré v ranom detstve explicitne povedali, že chcú prejsť tranzíciou, mali rovnaké želanie aj v puberte. Vyplýva z toho, že ak dieťa samotné povie, že je chlapec alebo dievča, bude to isté tvrdiť, aj keď dosiahne vek potrebný na právnu a medicínsku tranzíciu. Deti, ktoré sa len hrali s maminými lodičkami alebo otcovými oblekmi, by vôbec nemali byť považované za transrodové, kým to samy nepovedia. Transfóbna časť populácie však radšej prezentuje ako fakt interpretáciu, že väčšina detí „z toho vyrastie“. Následkom toho sú snahy obmedziť všetkým deťom slobodný výber účesu a šatníka, keďže tak predsa prebieha tranzícia u mládeže. Žiadne operácie, hormóny, maximálne tak blokátory puberty, ktoré sa predpisujú aj cisrodovej mládeži, keď začne dospievať priskoro.
Lekári a lekárky – nateraz necháme bokom, či je to prejavom ich transfóbie – nevedia naisto, ako zhodnotiť, koho nechať prejsť tranzíciou a koho nie. Najlepšia štúdia v tomto ohľade sama pripúšťa, že jej cieľom nebolo stanoviť kritériá na tranzíciu. Slovenskí lekári a lekárky sa málokedy vzdelávajú prostredníctvom medzinárodných štúdií a radšej sa spoliehajú na otázky, ako napríklad či sa klient hrával s bábikami alebo autíčkami (čo takto plyšáci, pero a papier?), či klienta priťahujú mladé deti (pedofília nemá s transrodovosťou nič spoločné) a či má rád chlapcov alebo dievčatá. Dovolím si citovať part Viktora Hajnala, ktorého kresba ilustruje aj tento článok: „Sexuálna orientácia nesúvisí s rodovou identitou“.
Viktor Hajnal chce cez svoje umenie poukázať na to, že nie každý či každá z nás spadá pod stereotypy spoločnosti; na to, že nás transrodových ľudí bolí žiť na reťazi. Jedného z hercov som v druhej časti performancie symbolicky ja ako psychiatrička spútala nemetaforickou reťazou a odtiahla z pódia za zvuku transfóbnej nahrávky z Kulturblogu.
Mojou úlohou ako psychiatričky bolo viesť predstavenie pomyselnou psychoterapeutickou skupinovou diskusiou, kde som v skutočnosti viedla monológ a odpoveďou na moje otázky boli nemé pohľady, údiv a groteska. Logika mojej postavy bola, že chcem svojim pacientom pomôcť, ale nevnímam, čo mi hovoria a ako mi dávajú najavo, že moje otázky sú často nemiestne.
Po predstavení sme zachytili dvojaké reakcie od publika. Transrodoví diváci a diváčky len smutne prikyvovali, ako dobre sme vystihli realitu lekárskej starostlivosti na Slovensku. Cisrodová časť publika nás častovala objatiami so slzami v očiach, že sme im pomohli pochopiť ich transrodových kamarátov.
Najväčší kompliment, ktorý som dostala ja, bol od postaršej panej, ktorá ma prišla pochváliť za moju ťažkú úlohu psychiatričky. Povedala mi, že sama je psychologička a vraj som vystihla niektorých jej kolegov. Bola si pozrieť naše predstavenie, pretože sama má transrodovú dcéru.
Mladému režisérovi sa podarilo spojiť transrodových ľudí a ich rodiny a priateľov a nastaviť zrkadlo zdravotnému systému. Škoda len, že to nevideli lekárky a lekári, ktorí sa potrebujú najviac vzdelať o absurdnosti gatekeepingu, aký na Slovensku máme. Aktuálny systém nepomáha, nechráni, iba zdržuje pri získaní zdravotnej pomoci.
Tak čo, akú farbu máte radi vy?