Autor: Matej Uhlár / FOTO: Archív Daniely Špinar
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2023.
Režisérka Daniela Špinar vyštudovala najprv herectvo a neskôr réžiu na DAMU. Po skončení školy sa hneď stala kmeňovou režisérkou Divadla na Vinohradoch, kde zinscenovala hru Vojcek Georga Büchnera (2009), za ktorú dostala Cenu Alfréda Radoka a Cenu Josefa Balvína. Do českého Národného divadla nastúpila na začiatku sezóny 2014/2015 a od septembra 2015 je umeleckou riaditeľkou Činohry ND. Naposledy sme s ňou robili rozhovor ešte pred tranzíciou v roku 2020 k jej hre Homo 40, v ktorej opisovala svet zoznamky Grindr. Pre Slovenské národné divadlo pripravuje inscenáciu hry Sme v pohode od Paula Rudnicka, ktorá má mať premiéru v januári.
Váš posledný rozhovor pre náš magazín v roku 2020 sa aj s odstupom času teší veľkej čítanosti. Čo všetko sa odvtedy zmenilo vo vašom živote?
Veľmi ma teší, ak som pre niekoho inšpiráciou. V mojom živote sa zmenilo vlastne všetko. To všetko sa dá ale pomenovať veľmi jednoducho. Nastúpila som na tranzíciu.
V umeleckých kruhoch sa pohybujete už dlho. Nebáli ste sa, že vašu premenu nebudú brať ľudia vážne? V spoločnosti totiž často zaznieva názor, že trans ľudia vznikajú na základe propagandy…
Osobne si myslím, že ak v sebe človek ešte cíti potrebu riešiť tieto otázky, nie je na proces premeny dostatočne pripravený. Teda aspoň u mňa to bolo tak, že jedného dňa som proste cítila veľkú potrebu stať sa aktívnou súčasťou ženského sveta. Už som po ňom nechcela iba pokukovať a tajne túžiť kdesi za oponou. Chcela som doň patriť a vystupovať v ňom v rode, ktorý je pre mňa ten správny. Táto túžba jednoducho človeka ovládne a vy máte pocit, že ak si ju nenaplníte, už nikdy v živote nebudete šťastná, nikdy nič nebude v poriadku a že by ste možno radšej umreli, ako pokračovali vo svojom starom živote. Preto sa nezamýšľate nad tým, čo všetko sa zmení. Nepíšete si pre a proti, jednoducho cítite, že takto to musí byť.
A čo všetko sa vám v živote zmenilo?
Pre mňa možnosť žiť ako trans človek je ako keď herec dostane vytúženú rolu, hlavne začiatok je však vždy veľmi náročný. Treba si uvedomiť, že hoci ste stále tým istým človekom a veľmi chcete, aby ste tým istým človekom ostali aj pre vaše okolie, zároveň chcete, aby vás ľudia začali identifikovať v novom rode. Pre všetkých zúčastnených je to veľmi náročná situácia a nie každý ju zvládne. Preto vám zo života istí ľudia odídu, ďalších vďaka tomu spoznáte, zmení sa komunikácia vášho okolia s vami, vy sa musíte opäť spoznávať, pretože sa napríklad ocitnete v situácii, akú ste doposiaľ nezažili. Ak to poviem trošku nadnesene, ja sa napríklad musím učiť žiť v hetero svete. Už viac nie som ten utiahnutý gej. Vďaka tomu, že sa mi podarilo vybudovať si uznanie v umeleckých kruhoch, dostala som teraz možnosť, vlastne to vnímam skôr ako poslanie, hovoriť o svojej životnej situácii a ľudia to počúvajú, pretože som niekto, koho poznajú.
Takže sú ochotní to akceptovať?
Myslím si, že na to, aby sa človek mohol zamýšľať nad tým, čo sú druhí ochotní akceptovať, musí najprv prijať seba samého takého, aký naozaj je. Ja ako trans žena som sa musela vyrovnať s tým, že nikdy nebudem dokonalá žena v pravom zmysle slova. Vždy budem ženou, ktorá v sebe má niečo mužské. Tak to jednoducho je.
Ako autorka divadelných hier využívate svoj talent na to, aby ste rozprávali aj príbehy z LGBT+ komunity. Kde je podľa vás hranica, čo všetko dokážu uniesť dosky, čo znamenajú svet?
Treba si uvedomiť, že presne tak, ako sa vyvíja umenie a rôzne umelecké smery, vyvíja sa aj samotný divák. Človeku už dnes nestačí len prísť do divadla a odsedieť si inscenáciu, ktorá sa pred ním na javisku odohráva. Oveľa väčšej obľube sa tešia hry, ktoré sú do istej miery interaktívne s publikom. To je vynikajúci spôsob, ako prinášať do umenia a na javisko aj témy, ktoré sú pre spoločnosť kontroverzné. Pretože ak sa môže človek do inscenácie zapojiť, má pocit, že sa stal jej súčasťou a že on sám môže niečo zmeniť a na jeho pohľade na problematiku záleží. Takýmto spôsobom sa pomaly otupujú hrany aj toho najtvrdšieho, najvyhranenejšieho názoru.
Čiže sa dá povedať, že prostredníctvom umenia sa mení pohľad na trans ľudí?
Ak, tak naozaj veľmi pomaly. Bohužiaľ, spoločnosť u nás nie je pripravená na takéto zmeny. Trans ženy sú stále vnímané ako nejaké monštrum a nemajú možnosti, ako predtým utiecť. Vždy alebo takmer vždy bude na človeku viditeľné, že podstúpil zmenu pohlavia. Neviem ani pomenovať, čo vlastne pre väčšinu ľudí znamená, že v spoločnosti sú trans ženy. Je mi z toho smutno. Občas by som si veľmi priala, aby sme u ľudí vyvolávali aspoň súcit. Možno taký, ako majú hendikepovaní ľudia, a teda nielen nenávisť. Ale bohužiaľ. A to aj napriek tomu, že sama viem o mnohých mužoch, ktorí túžia po intímnom zážitku so ženou, ako som ja, len to verejne nepriznajú. Všetko akoby sa to dialo mimo životov druhých, mimo javiska, kdesi v zákulisí, tak, aby to nikto nevidel.
S inscenáciou Sme v pohode sa túto sezónu chystáte na javisko Slovenského národného divadla…
Áno, je to jediná inscenácia v tejto sezóne, ktorú budem režírovať. Rozhodla som sa, že si potrebujem dať trochu pauzu. Po úspechu divadelnej hry na doskách Českého národného divadla som sama zvedavá, ako inscenáciu prijme slovenský divák, ktorý je o dosť konzervatívnejší. Ale spolieham sa na to, že hra je veľmi kontaktná s publikom a je zábavná. Ide skôr o takú stand-up komédiu o tom, že svet má veľmi veľa pohlaví, o tom, že móda už nie je vyhradená len pre dve z nich, a o veľa ďalších veciach, ktoré sú divákovi podávané s ľahkosťou a humorom.
Aj napriek prevládajúcemu konzervativizmu sa vaše inscenácie tešia veľkej priazni…
Som jediná trans divadelná režisérka v Českej republike. Dá sa to vnímať tak, že aj napriek tomu, že sú ľudia konzervatívni, vždy majú túžbu vidieť niečo, čo je podľa nich kontroverzné a vybočuje z normálu. Uvedomujem si to a beriem to ako svoju výhodu, no aj preto si chcem dať pracovnú pauzu. Ono totiž ani tak nezáleží na tom, prečo alebo ako ste divákov dotiahli na predstavenie, ale na tom, aký zážitok im dokážete ponúknuť a aké posolstvo si so sebou odnesú. Uvedomujem si, že aj mojím príbehom, ktorý bol akosi stále na očiach, či už prostredníctvom médií, alebo niečoho iného, mám túto moc. A dúfam, že aj prostredníctvom svojich inscenácií dokážem aspoň trochu zmeniť pohľad na životy ľudí, ktorí sú v rovnakej situácii ako ja.