Autor: Richard L. Kramár / FOTO: Jan Durina
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2023.
Sólová performance Terezy Silon Good Gardens (Dobré záhrady)podľa anotácie „využíva metaforu záhrady ako miesta disciplíny a kultivácie, ale aj metaforu drobných násilných činov, ku ktorým dochádza pri záhradníčení vo vzťahu k antropomorfnému – najmä queer – telu“. V rámci tejto metafory Silon vo svojom stelesnení fluidne osciluje medzi pozíciami a prejavmi záhradníčky a samotnej záhrady. Tieto dve pozície a ich špecifické výrazy sa na prvý pohľad môžu javiť ako priamočiary, jasne polarizovaný vzťah disciplinujúceho a disciplinovaného, aktívneho a pasívneho. Silon však tento vzťah od počiatku šibalsky a hravo kvíri uplatňovaním abstrahovanej BDSM estetiky a etiky – jej záhradníčka i jej záhrada sú switch[1].
Táto rovina jej performance sa najjasnejšie ukazuje v jej práci s povrazom. Vo veľkoplošných projekciách, ktoré vznikli v spolupráci so Sofiou Rubistein (réžia obrazu) a Viktorom (videoperformance), Silon v bahnistom potôčiku zväzuje nahé telo Viktora. Jej viazanie je dôrazné, emocionálne nabité a vedené jasnou, zmyselnou a láskyplnou intenciou kategoricky nerozlišovať medzi telom Viktora a telom okolitej prírody. Toto gesto nepôsobí naivne, ale svojou vážnosťou a presnosťou zdôrazňuje unikavosť a autonómiu prelínajúcich sa tiel – ľudského a prírodného, pod jej rukami a povrazom. Aj napriek tomu, že je tu Silon v dominantnom postavení, jej zjavná starostlivosť o zverené telá a nemožnosť ich multiplicitu definitívne a plne uchopiť a formovať, spochybňuje jednoznačnosť jej postavenia a nie je možné s istotou povedať, či záhrada slúži záhradníčke, alebo naopak. Úplná odovzdanosť a ústretovosť Viktora a symbioticky situovaná, otvorená prítomnosť krajiny svojou suverenitou dokonale vyvažujú a miestami šteklivo prevažujú dominanciu Silon, a koncept vedenia či hierarchického vzťahu sa rozplýva v hre.
Silon vo svojej performance zároveň naživo pracuje s povrazom visiacim zo stropu, ktorý je najvýraznejším scénickým prvkom performance. V prvej časti performance je tento povraz primárne vizuálnym podnetom, jasnou vertikálnou linkou spájajúcou a otvárajúcou výrazne uzemnené, miestami až podzemné, alebo do zeme akoby ponorené, fyzické akcie Silon nielen horizontálnemu, ale i vertikálnemu vnímaniu priestoru a času. Neskôr sa Silon k povrazu fyzicky priamo vzťahuje a narúša nehybnosť jeho – dovtedy danej – vertikálnej linky. Ovíja a objíma sa ním, nachádza v ňom oporu, vešia sa naň a jej interakcia s povrazom graduje v cyklickom, extatickom behu, pri ktorom sa v momentoch najvyššieho rozbehu na povraz opäť vešia a na okamih letí vzduchom. Táto variácia práce s povrazom, analogicky k projekciám, v sebe obsahuje ako aspekty submisivity, tak dominancie v dynamickom tanci. Spôsob, ktorým sa Silon k povrazu vzťahuje, evokuje submisívnu polohu Viktora v projekciách; jej telo je zväzované, tvarované a podriadené napätiu povrazu. Avšak fakt, že tento proces je facilitovaný Silon samotnou, podlieha jej kontrole a vedeniu a jej fyzický výraz a prítomnosť sú pritom nabité obdivuhodnou energiou z nej, záhrady a záhradníčky, opäť činí bytosť obsahujúcu pól submisivity, dominancie aj liminálneho priestoru medzi nimi. Hraničnú kvalitu tohto zážitku podčiarkuje i fakt, že je povraz zavesený od stropu a vyvoláva dojem, že jeho druhý, k stropu upevnený koniec, ktorý je mimo dosahu Silon, drží akýsi neviditeľný partner.
Performance Silon a jej interpretácia metafory záhrady tak rezonuje s tézami Julietty Singh, ktorá vo svojej knihe Unthinking Mastery (Odmyslime si nadradenosť) píše: „Záhrada je mimoriadne plodným miestom na uvažovanie o nepohodlí práve preto, že je to hraničný priestor – často sa nachádza medzi domovom a svetom, medzi kultúrou a prírodou.“ Silon sa lačne vrhá po týchto záhradných medzipriestoroch, či už je to priestor medzi submisivitou a dominanciou, násilím a starostlivosťou, alebo kultúrou a prírodou. Úspešne sa jej darí tieto polarizované vzťahy a ich fyzické manifestácie nestavať do priamej opozície, ale prelínať a prelievať medzi sebou. Nepohodlie a narušenie kategórií, ktoré evokuje, je tak produktívne a – opäť v harmónii s Juliettou Singh – „tých, ktorí sa záhradou zaoberajú, núti uvažovať o vlastnej psychickej a telesnej materialite.“
V performance Silon hraničnosť a multiplicitu skúsenosti ľudského stelesnenia zrkadlí a podporuje hraničnosť a multiplicita skúsenosti stelesnenia rastlín. Vstupovaním do partnerského, spolutvorcovského vzťahu s krajinou a jej flórou, vo svojej plodne ambivalentnej záhrade, Silon explicitne spája svoju queer skúsenosť, jej históriu a performativitu, s históriou a performativitou rastlín. Silon predvádza a evokuje rozmarný a hravý nadbytok; túžby, zmyselnosti, sexuality, gendera, v priamom súlade a nadväznosti na kontroverznú a šteklivú pozíciu rastlín v snahách o taxonomizáciu a kategorizáciu týchto fenoménov. Na margo rastlín a ich subverzívneho potenciálu voči snahám o zjednotenie, umiernenie a popísanie túžby, zmyselnosti, sexuality a gendera Catriona Sandilands vo svojej štúdii Fear of a Queer Plant? (Strach z queer rastliny?) píše: „Rastliny naďalej mátali (a mátajú) univerzalizujúce túžby botaniky aj filozofie: počet a rozmanitosť rastlinných druhov, ich kategorická premenlivosť, ich schopnosť narúšať pevne vytýčené hranice medzi aktivitou a pasivitou, živočíšnym a rastlinným (ako je to vidieť na mäsožravých, rýchlo sa pohybujúcich rastlinách, ako sú mucholapky podivné), a ich radikálne odlišné formy stelesňovania, rastu a šírenia stále spochybňujú niektoré spôsoby, akým je západoeurópske chápanie živosti založené na privilegovaní živočíšneho (v skutočnosti ľudského) bytia.“ Silon svojím prejavom a fyzickými akciami tieto aspekty „vymykania sa“ rastlín tematizuje a požičiava si z nich. Ľudské telo ukazuje ako neobvykle otvorené, premenlivé, zároveň silno zakorenené v prírode a zemi ako takej, ukazuje jeho rast a rozklad a približuje ho tak svojim queer rastlinným spojencom.
V performance Silon je výrazným prvkom taktiež práca s hlasom. V prvej polovici performance Silon vydáva hrdelné zvuky opreté prevažne o dolné registre a naviazané na hlboké dýchanie. Rytmickým a miestami až melodickým mľaskaním a amplifikovanými pohybmi pier a jazyka taktiež zmyselne ozvučuje dutinu úst a poukazuje na vlhkosť a hĺbku celého hlasového aparátu. Tieto zvuky a priznané a zámerne „zväčšené“ mechaniky ich vydávania zrkadlia obrazy vody a bahna v projekciách a približujú Silon živlom zeme a vode na hlboko fyzickej, zmyselnej úrovni, ktorá si v sebe stále zachováva čosi hravé i znepokojivé. Aj napriek tomu, že sú tieto zvuky silne estetizované, nepôsobia vôbec dekoratívne. Silon a jej hlasové a zvukové prejavy sú ako vystrihnuté z kapitoly Kiss, Lick, Suck (Bozkávanie, lízanie, sanie) z knihy Lexicon of the Mouth (Lexikón úst) od Brandona LaBelle: „V tomto priestore zmyselnosti a erotického zážitku sa približujeme aj k samotnej telesnosti a vlhkosti úst – ich rôzne fyziologické atribúty sa stávajú veľmi aktívnymi a tieto výjavy zmyselnosti odhaľujú ústa ako súbor výrazne flexibilných prvkov. […] Vstúpiť do úst v súlade s pohybmi jazyka znamená spoznať stupeň, v akom sa vlhkosť prezentuje, ako danosť. Ústa sú hlboko vlhké; sú plné slín, tohto viskózneho sekrétu, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou telesnej funkčnosti.“ Vlhkosť a pohyblivosť úst Silon akoby prepožičiavala zemi a vode hlas a zároveň evokovala tieto živly ako sily nadané nekompromisnou telesnosťou a zmyselnosťou, bez zbytočnej antropomorfizácie.
Spôsob, ktorým sa Silon hlasom, zvukom a telom ponára do zeme a vody, je odovzdaný a zároveň rozhodnutý, pohybuje sa opäť na hranici aktivity a pasivity a dovoľuje jej performerskému telu položiť a rozložiť sa do výrazu živlov. Svojou estetikou tieto akcie evokujú písanie Monique Wittig, predovšetkým jej novelu Le Corps Lesbien (Lesbické telo): „Pôda záhrady kĺže medzi tvojimi zubami, tvoje sliny ju zvlhčujú, kŕmiš ňou m/ňa svojím jazykom v m/ojich ústach rukami na m/ojich lícach držiac m/a nehybnú, premieňam sa na blato m/oje nohy m/oje pohlavie m/oje stehná m/oje brucho týčiace sa medzi tvojimi nohami presiaknuté vôňou vaginálneho sekrétu vyvierajúceho z tvojho vnútra, skvapalňujem sa vo vnútri i navonok… Bahno sa dostáva k svalom m/ojich stehien, dotýka sa m/ôjho pohlavia, pokrýva m/a studenú a klzkú, m/oje pysky sa sťahujú, šíri sa to do m/ôjho brucha m/ojich obličiek m/ojich lopatiek zátylku m/ôjho krku, ktorý sa zasa obtáča, m/ôj krk sa ohýba, ty stále držíš m/oju tvár v rukách, napĺňaš m/a slinami a jazykom sa uzemňuješ o m/oje ďasná. Okolo sa šíri silný zápach vlhkej zeme. Vidím rastliny zakorenené vo vláknach m/ojich svalov.“ Rozklad tela je v performance Silon plným rozkoše a nádhery a neslúži ako pripomienka smrti, ale transformácie. Vo vokálnom aspekte performance, ako aj v celku všeobecne, sa nemanifestuje túžba uniknúť z tela, ale telo rozprestrieť do iných, ľudských a mimoľudských tiel, kontaktovať ich a rozšíriť sa do iných foriem vzťahov a života.
Text odkazuje k iterácii performance Good Gardens (work in progress) na podujatí Y: Aftercare ——- v Divadle X10 11. 5. 2023, Autor*ka, performance: Tereza Silon, Sound design: Marie Čtveráčková, Réžia obrazu (projekcie): Sofia Rubistein, Videoperformance (projekcie): Viktor, Kostýmy: Miriama Kardošová (vrchný plášť), Lenka Juchelková (háčkované šaty), Oddia Store (latexové body), Kurátorstvo: Petr Dlouhý, Francisca Siegrist, Anna Chrtková, Spoluprodukcia: Y Events series a Divadlo X10
[1] V rámci BDSM vzťahov a dynamík je switch niekto, kto sa pohybuje tam a späť medzi dominantným a submisívnym správaním. Zmena dynamiky závisí od nálady, okolností a energie medzi partnermi. A hoci sa tento termín bežne používa v rámci BDSM, je nutné podotknúť, že switching, tak ako bytie dominantným alebo submisívnym, nie je vždy sexuálna záležitosť. Ide jednoducho o výmenu moci, ktorá môže mať rôzne podoby.