Autor: Matej Uhlár / Foto: Jakub Kováč
Michalove aktivity sú natoľko rôznorodé, že sám sa označuje iba za autora, bez užšieho vymedzenia. Šťastie a životnú spokojnosť našiel až vtedy, keď sa naučil, že hovoriť o sebe je úplne v poriadku.
Mnoho ľudí vás dnes možno vníma len ako režiséra divadelnej hry Cukrová vata. Z mozaiky vašich verejných vyjadrení som získal pocit, že asi nebudete typ človeka, ktorý by si nechal režírovať život.
To na mňa rozhodne sedí. Rád si robím veci po svojom.
Zdá sa mi, akoby ste svojimi myšlienkami, ktorými sa prezentujete osobitým, netradičným spôsobom, poskytovali návod, ako sa vymaniť zo všednosti a nebáť sa byť iný.
To je veľmi príjemné od niekoho počuť. Aj keď sa vždy snažím spracovať a pomenúvať veci, ktoré boli pre mňa zložité, vždy to robím tak, aby som publiku – či už diváckemu alebo čitateľskému – sprostredkoval pocit, že vo svojich problémoch nie sú sami a všetko sa dá nejakým spôsobom vyriešiť. Aby im zážitok z mojej tvorby odľahčil srdce a dušu o nejaké kamene, ktoré ich ťažia. Myslím si, že práve toto je typické pre celú moju tvorbu. Tento cieľ a úmysel prepája všetko, čo som doposiaľ vytvoril.
Jeden z vašich internetových blogov má názov Troška troska. V čom ste sa vy cítili troška ako troska?
Blog sme založili spoločne s herečkou Lýdiou Ondrušovou. Ak sa nemýlim, bolo to okolo roku 2014. V tom čase som tieto svoje články vnímal ako sebareflexiu. Prechádzal som si zložitým obdobím v rámci hľadania sa či už osobnostného, alebo pracovného. Akosi som sa nepovažoval za plnohodnotného člena spoločnosti a vedel som, cítil som, že s tým chcem niečo urobiť.
Pri čítaní blogu Troška troska som prežíval silné emócie smútku, radosti, vašej bolesti a v neposlednom rade nadšenia. Ešte som totiž na slovenskom knižnom trhu nezachytil dielo, ktoré by takýmto štýlom zrkadlilo existenčné problémy či už v oblasti vzťahov, orientácie, alebo pracovného zaradenia. Nerozmýšľali ste, že texty vydáte aj knižne?
Práve pracujem na knihe, ktorá bude vychádzať z motívov tohto blogu. Pevne verím a dúfam, že sa mi podarí zachovať jeho silu, emócie. Myslím si, že čaro tohto nášho internetového obsahu bolo aj v tom, že sme dlhý čas vystupovali anonymne. To nám dávalo slobodu hovoriť naozaj o čomkoľvek. Je pravda, že na Slovensku niečo takéto chýba, a to nehovorím len o literatúre. Takisto tu absentujú osobnosti spoločenského života, ktoré by hovorili o postavení a problémoch menšín. V období hľadania seba samého som preto siahal po dielach zahraničných autorov, napríkladDavida Sedarisa alebo Augustena Burroughsa. Pri čítaní ich diel som pochopil, že môžem písať o sebe a o tom, čo sa mi v živote deje. A to aj napriek tomu, že slovenská literatúra sa venuje viac spoločenským témam, teda aspoň ja to tak vnímam. No na druhej strane začínam pociťovať, že už prichádza určitá zmena. Narodil som sa v Bratislave v roku 1985, čiže v období môjho dospievania ešte nebol internet taký bežný, aby mi poskytol možnosť konfrontovať moje prežívanie vlastnej sexuality. Nič podobné, ako som v tom období pociťoval, som nemal kde vidieť. Navyše som vyrastal v silne katolíckom prostredí, čiže od takýchto tém som bol úplne izolovaný. Podľa mňa je veľmi dôležité, aby sa človek počas dospievania konfrontoval s vecami, ktoré pociťuje a ktoré tvoria jeho osobnosť, a mal možnosť nájsť si nejaký vzor v človeku, ktorý prežíva alebo prekonal niečo podobné.
Nebojíte sa toho, aký dojem o vás zanechajú vaše blogy? Priznám sa, že ja som vás cez ne vnímal ako veľmi kontroverznú osobu.
Áno, moje prvé príspevky boli o zlyhaní, alkohole, sexe a podobne. Bolo to to, čo som práve prežíval. V tom období som cítil, že chcem prostredníctvom písania priznať, že som sa veľakrát ocitol na dne. Toto všetko totiž patrí do ľudského života. A možno práve vďaka tejto otvorenosti som oslovoval čitateľov. Spätne sa ku mne dostali informácie napríklad o deťoch, ktoré žili na vidieku a vraj vďaka mojim blogom nabrali silu na svoj osobnostný rast. Spomínam si tiež na zmienku o tom, že jedna čitateľka si vďaka mojej knihe Smútok v srdci, falafel v placke rozmyslela samovraždu. Aj toto ma možno podvedome inšpirovalo k tomu, aby som trošku zmenil svoj štýl písania. Namiesto toho, aby som sa opúšťal, teraz sa snažím, aby moje príspevky mali aj nejaký spoločenský dosah. Ako autor som dospel určite aj vďaka divadlu. Tu sa totiž stretávam s rôznymi ľuďmi, s rôznymi príbehmi a problémami, ktoré už netrápia iba mňa.
Pomerne dlho ste sa pohybovali v reklamnej sfére. Za kreatívne kampane ste získali aj ocenenia. Vzhľadom na to, že reklama je niečo, čo v zásade človeka otravuje, no aj tak mu uviazne v pamäti, myslíte si, že aj ona by mohla byť médiom na zviditeľnenie či riešenie spoločenských problémov?
V reklamnej agentúre som prestal pracovať len nedávno, v apríli. Reklama by určite mohla dobre poslúžiť na vznešenejšie ciele, no jej hlavnou úlohou je zarábať. Napríklad pri reklame na vodku nemenovanej značky si vždy kladiem otázku, či ide o sociálny aktivizmus, alebo je to len čistá vypočítavosť. Určite ste postrehli, že v tých spotoch sa raz rieši rasizmus, potom zase LGBTI+ komunita. Obávam sa však, že hlavným motívom tvorcov nie je nejakým spôsobom meniť svet, ale iba holý fakt, že reklamy s touto tematikou vyvolajú v spoločnosti haló a tým môžu zvýšiť predaj daného produktu. Možno ste v médiách zachytili reklamnú kampaň, ktorú som robil pre jeden slovenský denník. Táto kampaň bola zameraná proti extrémizmu. Problematika sa ma bytostne dotýka, pretože môjho pradedka zabili v koncentračnom tábore. Takouto formou som chcel poukázať na riziko, že história sa môže opakovať, hlavne keď vidíme, ako extrémistom stúpajú preferencie.
Bolo vaším snom živiť sa kreatívnou prácou?
Dá sa povedať, že som nikdy nevedel, čo presne od života chcem. Po ukončení strednej školy mi rodičia vraveli, že musím vyštudovať profesiu, ktorá ma uživí. Preto mám vyštudovanú Fakultu manažmentu na Univerzite Komenského v Bratislave, hoci som to nikdy nechcel. Otec vždy spomína, že ešte som ani nevedel poriadne písať, a už som si vymýšľal rôzne básničky. Umelecké gény som asi zdedil práve po ňom. No aj jeho rodičia sa báli, že by ho táto sféra neuživila, preto musel vyštudovať niečo úplne iné a celý život pracoval v oblasti informačných technológií. Uvedomiť si, čo chce človek vlastne v živote robiť, môže byť často ťažšie ako nejaký coming-out. Pracoval som v korporáte, kde som bytostne trpel. V reklamnej agentúre to síce bolo o istej slobode, veľa vecí som si mohol robiť po svojom, no aj tu som cítil, že nezapadám do šablóny.
Akou osobou ste v súkromí?
Rozhodne mám veľmi kontrastnú a náladovú osobnosť. Raz chcem byť stredobodom pozornosti a potom, dajme tomu o hodinu, zas chcem, aby mi všetci dali pokoj. Osobnostnú krízu dokážem mať aj dvakrát do dňa a popritom stihnem ešte nejakú tú pracovnú kávičku a niečo tvoriť.
Ste asi citlivá duša.
Asi hej. Divadelná hra Cukrová vata je vlastne prvé dielo, ktoré som nevytváral na základe nejakého vlastného výskumu či osobných zážitkov. V rámci inscenácie som vlastne transformoval životné skúsenosti dvoch herečiek, napríklad aj z oblasti materstva. Tu som si tak nejak potvrdil, že sa viem naladiť a vcítiť aj do problémov, ktoré sa ma priamo netýkajú. Bolo to pre mňa obohacujúce. Aj v tejto téme som sa však snažil hľadať a zobraziť ju aj trochu inak ako sa často zvykne prezentovať. Áno, je pravda, že mať dieťa je takmer pre každú ženu to najkrajšie, ale toto obdobie tiež môže byť spojené s frustráciou, depresiami a bezmocnosťou. Čiže aj režírovanie tejto inscenácie som sa snažil poňať po svojom.
V súvislosti s rodičovstvom mi nedá neopýtať sa vás, ako vnímate problematiku adopcie detí pármi rovnakého pohlavia na Slovensku.
Tým, že je Slovensko silno katolícka krajina, veľa vecí sa tu berie ako svätých. Možno preto sa ľudia boja priznať, že úplne rovnako ako zväzok muža a ženy môže fungovať aj partnerstvo dvoch ľudí rovnakého pohlavia. Možno majú strach, že ak to pripustia, znesvätí sa inštitút manželstva. Na druhej strane sa však veľmi málo rozpráva o tom, ako tieto tradičné inštitúcie zlyhávajú. Keď sa totiž pozrieme na túto problematiku z pohľadu množstva rozpadnutých manželstiev – posvätných zväzkov, zistíme, že kríza tradičnej rodiny tu nie je kvôli homosexuálom. Všetci sme ľudia. Každý z nás môže zlyhať, rovnako ako každý z nás môže výborne vychovať dieťa. Preto by podľa mňa mali dostať šancu všetci bez rozdielu.
Jedným z vašich najnovších umeleckých projektov sú kabaretné večery pod názvom Srdcové záležitosti. Vďaka čomu vznikol tento formát?
Vďaka inakosti účinkujúcich. Teraz však nemyslím to, že by nás všetkých spájala len inakosť v oblasti citovej a sexuálnej orientácie či rodovej identity. Mojím zámerom bolo, aby to boli večery svojských ľudí. Viem, že mnohí ma vnímajú ako podivína. Či už je to preto, že mám o trinásť rokov mladšieho partnera, alebo preto, ako vnímam svet a hranice umenia, že sa snažím nebrať veci ako dané a nebrať sa až príliš vážne. A tieto atribúty spájajú partiu okolo Srdcových záležitostí. Možno aj vďaka tomu bola doposiaľ na každom večeri vždy uvoľnená, veselá nálada, v ktorej však dokážeme divákom predostrieť aj vážne témy.
Spomínam si tiež na zmienku o tom, že jedna čitateľka si vďaka mojej knihe Smútok v srdci, falafel v placke rozmyslela samovraždu. Aj toto ma možno podvedome inšpirovalo k tomu, aby som trošku zmenil svoj štýl písania. Namiesto toho, aby som sa opúšťal, teraz sa snažím, aby moje príspevky mali aj nejaký spoločenský dosah.