Autor textu: Andrej Kuruc / Fotografia: Jakub Kováč
Text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2020
Jasna Šemrincová (44) je transrodová žena, ktorá sa narodila v Bojniciach. Vyštudovala elektrotechniku. Neskôr dala prednosť tomu, že môže zarábať peniaze. Pracovala na Slovensku, nejaký čas vo Francúzsku, Anglicku. Keď sa vrátila domov, začala študovať anglický jazyk a literatúru. Viackrát sa oženila. V súčasnosti dokončuje tranzíciu a žije s manželkou a troma deťmi na lazoch. Pracuje v elektrovýrobe. V dôsledku koronakrízy však momentálne nemá prácu.
Vo veku 12-13 rokov si začala uvedomovať, že sa s ňou niečo deje, čo sa vymyká z rámca normálnosti. „Vtedy som nedokázala definovať, čo to so mnou je a čo je vlastne iné. V tej dobe nebolo o tom absolútne nič počuť.“ V tých časoch poznala len slová „homosexuál“, alebo „teploš“, alebo „buzerant“, ale poriadne nevedela, čo to je. „Začala som si všímať, že ma veľmi priťahovali ženské veci a cítila som potrebu zaradiť sa do ženskej oblasti,“ spomína Jasna. Snažila sa niečo o tom zistiť, ale v tej dobe boli všetky publikácie staršie ako dvadsať rokov.
Pri ich čítaní sa dozvedela o sebe hrozné veci. Aká strašná perverznosť je to. „Myslela som si, že to je transvestizmus. V knihe to opísali ako niečo perverzné, úchylné. Písali tam aj rozhorčene, že títo transvestiti chcú dokonca zmeniť pohlavie.“
Nadobudla pocit, že to je asi niečo veľmi zlé, čo sa o nej nesmie nikto dozvedieť. Toto boli prvé informácie z tejto oblasti, ku ktorým sa dostala, a vtedy sa uzavrela a nechala si všetko pre seba. Bolo nemysliteľné, aby to niekomu povedala. Postupne v nej silnela potreba vyjadrovať svoju ženskosť. „Robila som to doma tajne.“
Raz mala erotický zážitok so spolužiakom. Vtedy si uvedomila, že sa jej páčia aj muži. „Nechcela som si pripustiť, že som homosexuál, alebo že som iná, že nezapadám do rámca normálnosti. Veľmi som chcela byť normálna, normálny chalan,“ spomína Jasna. Uvedomila si však, že nechce byť s mužom ako muž, ale ako žena.
Po roku 1989 nastúpila na strednú školu a dostala sa k prvým erotickým časopisom, ktoré v tom čase na Slovensku začali vychádzať. V nich sa z času na čas objavilo aj niečo o „transsexuáloch“. „Vtedy som si uvedomila, že toto je ono, toto je ten môj problém, toto ja prežívam.“ Až vtedy konečne dokázala definovať, čo s ňou vlastne je.
Mala asi 16-17 rokov, keď sa jej do rúk dostala knižka o Angličanke, ktorá podstúpila tranzíciu v neskoršom veku. Názov tej knihy bol Z muža ženou. V tom sa našla. Ešte stále však svoj vnútorný coming-out nepodstúpila. „Ja som si to nechcela priznať. Nepripúšťala som si, že som trans a chcem podstúpiť celú zmenu.“ Našla aj články, ktoré tvrdili, že väčšinou nastane obdobie, keď to ustúpi, aj taký muž si nájde partnerku (resp. taká žena partnera) a začne viesť normálny život. „Nakoniec som ale pochopila, že to neustúpi.“
Keď mala Jasna 17-18 rokov, vychádzali na Slovensku rôzne časopisy so zoznamovacími rubrikami, cez ktoré sa snažila nadviazať vzťah s niekým podobným, ale nikdy jej to nevyšlo. Zároveň sa bála o svoje súkromie, brzdil ju strach, že ju niekto prezradí. „Snažila som sa zoznámiť sa aj s homosexuálne orientovanými mužmi. Lákalo ma mať skúsenosť s mužom, chcela som to zažiť, ale tiež sa mi to nikdy nepodarilo.“
Spoločnosť však od nej očakávala niečo iné. „Videli muža, čakali mužské správanie, mužský prejav. Veľmi som sa snažila, mala som niekoľko vzťahov so ženami. Ešte aj teraz mi niekto občas povie: ‚Ty si bol taký sukničkár a teraz povieš, že si žena?!‘“
Pri pohlavnom styku so ženou vždy zavrela oči a predstavovala si, že je ženou s mužom.
V rokoch 1998 – 1999, keď začínal byť dostupný internet, pracovala Jasna v Bratislave. Vtedy konečne našla prvé relevantné informácie o „transsexualite“. Pojem „transrodovosť“ sa ešte nepoužíval. Získala rôzne informácie o tranzícii, hormonálnej liečbe, úprave pohlavných orgánov. „Našla som rôzne obchody, kde sa dalo kúpiť oblečenie a rôzne ďalšie veci, ako napríklad silikónové prsia. To všetko bolo v zahraničí.“ Jasna tak mala silnú motiváciu učiť sa anglicky.
Keď začala v Čechách s tranzíciou Tereza Spencerová, podľa Jasny nastal určitý prielom aj na Slovensku. „Vtedy prišiel môj vnútorný coming-out: ‚u mňa sa už asi nič v tomto nezmení‘. Vtedy som sa prvýkrát pokúsila niečo s tým urobiť.“ Jasna volala na linku dôvery, aby získala kontakty na doktorov, ktorí sa tým zaoberali. Odkázali ju na psychologičku, a tá Jasnu presmerovala na doktorku Janoškovú, ktorá pracovala aj s transrodovými ľuďmi. „Ona bola super, viedla aj trans-skupinky, vtedy to bolo povinné. Chodila som k nej asi pol roka.“
Vtedy ešte riešila, ako sa dostať z povinnej vojenskej služby. „Vojaci sa ma stále snažili dostať naspäť. Vtedy som chcela podstúpiť tranzíciu. Poslali ma k psychiatričke a z nej som mala veľmi negatívny dojem. Chcela ma poslať na pozorovanie do psychiatrickej liečebne v Pezinku.“ Tým Jasnu druhýkrát odradili.
„Bola som v psychickej situácii, keď som si povedala, že nejak dožijem, už to vydržím. Budem sa snažiť rozvíjať svoju ženskosť iným spôsobom, vnútorne, prežívaním, nepôjdem do fyzickej tranzície.“
Stále to o nej málokto tušil. Niektorí ľudia, ktorým to povedala, ju povzbudzovali. „Iní reagovali negatívne, hovorili mi, že mi šibe, že som nenormálna, že je to choré…“
Ak chcela Jasna začať tranzíciu, musela by to povedať rodičom, s ktorými žila. Na to však nenabrala odvahu, bála sa ich reakcie. Chvíľu potom žila v zahraničí, vo Francúzsku, kde o svojej situácii veľa rozmýšľala. A keď sa vrátila, znova bola rozhodnutá, že ide do tranzície. Navštívila doktorku Castiglione. „Bola perfektná, dala mi silu, aby som išla do toho, a znova sme prišli do toho bodu: povedať to doma, povedať to okoliu, začať žiť ako žena. To bolo pre mňa ťažké.“ Doma sa začala ženskejšie obliekať, maľovať sa, lakovať si nechty. „Keď to rodičia zaregistrovali, absolútne to neprijali, vraveli mi, že mi šibe. A tým to skončilo. A tak som si zase povedala, že už to v tomto živote neurobím.“
Chodila po obchodoch, míňala peniaze na ženské veci, ktoré sa jej páčili. Skrývala ich, a keď mala príležitosť, tak sa do nich prezliekla. Potom stretla ženu, pri ktorej si povedala, že to je tá pravá, s touto to zvládne, s ňou všetkým prejde vydrží byť mužom. Mala partnerku, s ktorou zostala štyri roky. Po dvoch mesiacoch od zoznámenia jej povedala, že s ňou nemôže byť, lebo sa vnútorne cíti byť ženou. A jej to nevadilo. „Tak sme vydržali ťažké 4 roky, lebo nakoniec to nebola pravda, vadilo jej to. Ja som sa snažila bojovať, potláčať to, nakoniec sme sa aj tak rozišli, lebo to nefungovalo.“
Neskôr sa oženila, mala syna. Rozviedli sa kvôli iným starostiam. O Jasninej identite sa dozvedela až nedávno – a neprijala to dobre. Zakazuje jej stretávať sa so synom, napriek tomu, že ho mali v striedavej starostlivosti. Jasna sa to pokúsila riešiť aj súdnou cestou, ale vždy sa našiel dôvod, prečo jej bývalá manželka syna nedala, tak sa nakoniec vzdala. Oženila sa znovu, narodili sa jej tri deti.
„Všetky zábrany vo mne padli pred rokom a pol, to som mala 42-43 rokov. Vtedy to vo mne zosilnelo natoľko, že už som nemohla ďalej bojovať. Už som to všetko otvorila. Postupne som to dala zo seba von. Nebolo to naraz, že by som prišla a povedala: ‚ja som žena‘, ale postupne.“
S druhou manželkou to pred dvoma rokmi škrípalo. Bolo to kvôli tomu, čo Jasna cítila. Veľakrát to riešila alkoholom. Snažila sa byť super mužom, čo absolútne nefungovalo. Zdalo sa, že sa rozídu. „Až prišiel čas, keď sa vo mne všetko zlomilo. Ako keby mi ten náklad, čo som si celý život niesla, zlomil chrbát. Padla som úplne na zem, a už som jednoducho nevládala nič v sebe potláčať, s ničím bojovať. Povedala som si, že s tým musím niečo urobiť. Že jednoducho som žena, chcem byť žena, a už to ďalej takto nejde.“
Celý život si študovala nové informácie o hormonálnej terapii, tak ju skúsila. „Tie hormóny vo mne spravili ďalšiu veľkú zmenu, takže všetky zostávajúce zábrany, ktoré som v sebe mala, sa rozplynuli, a hneď som to povedala manželke.“
Tá jej odpovedala, že čakala niečo horšie. Ich vzťah sa viac otvoril, oveľa lepšie spolu fungujú. Práve ona Jasne veľmi pomohla ku coming-outu, takže to jednoducho povedala všetkým. „Mala však strach, bála sa, že beriem lieky, že nie som pod kontrolou.“ A tak sa Jasna rozhodla začať oficiálnu tranzíciu. Pred rokom išla k doktorovi Patarákovi do Banskej Bystrice a všetko bolo optimistickejšie.
„ Mala asi 16–17 rokov, keď sa jej do rúk dostala knižka o Angličanke, ktorá podstúpila tranzíciu v neskoršom veku. Názov tej knihy bol Z muža ženou. V tom sa našla. “
„Dal mi odporúčania, pozháňala som si lekárov, čo však nebolo veľmi jednoduché.“ Mala absolvovať genetické vyšetrenie, endokrinologické vyšetrenie a psychodiagnostiku. Na psychodiagnostiku šla Jasna k doktorke Jánoškovej, využila svoj kontakt z minulosti. Ale zohnať endokrinologičku bol problém. Niektorí jej vraveli, že to sa na Slovensku ani nerobí, musí vraj ísť do Prahy. Nakoniec sa obrátila na Christiána z inPoradne a Zaru z Prizmy, a oni jej poradili endokrinológov. „Mali dlhé čakacie doby, skoro rok.“ Nakoniec sa objednala na vyšetrenie o niekoľko mesiacov, a mala šťastie, doktorke sa uvoľnil ešte skorší termín.
Od prvého kontaktu s doktorom to trvalo štyri mesiace, kým oficiálne dostala hormóny. Minulý rok v decembri bola naposledy na kontrole u doktora Pataráka, uvažovali o tom, že by išla na operáciu tento rok. Ale kvôli koronakríze to zatiaľ nie je možné. „Momentálne všetko stojí, takže uvidíme. Ja už by som to čo najskôr chcela mať za sebou. Ale neviem, ako to pôjde.“
Jasna plánuje aj právnu tranzíciu. „Momentálne fungujem všade ako žena, ale pracujem ako chlap, lebo mám papiere na svoje pôvodné meno.“ V práci jej na to zatiaľ nikto nič nepovedal, keďže pracuje v montérkach. „Naposledy som bola dva mesiace v Gruzínsku. Tam som išla s obavou, že musím ísť cez letisko a už sa nepodobám na fotku v pase.“ Nikto však nemal námietky. Nik sa ani nespýtal, či sa maľuje.
Jasna si vybavuje rozvod, aby mohla dokončiť tranzíciu. „Všade som čítala, že sa musím rozviesť. Nekázal mi to však nikto. Práveže aj doktor mi povedal: ‚ja vás nemôžem nútiť, aby ste sa rozviedli‘. Ale tak či tak, keď sa mi právne zmení pohlavie, naše manželstvo bude anulované. A bojím sa, aby sa mi zbytočne proces tranzície neskomplikoval kvôli tomu, že ešte stále som v manželskom zväzku.“ Preto sa rozhodla, že to vyrieši dopredu. Jej manželka by však bola radšej, keby zostali zosobášené. Má strach, že Jasna s ňou nebude chcieť ďalej žiť a nájde si muža. „Ja po rozvode až tak netúžim, máme malé deti, ktoré mám veľmi rada. Chcem aby rodina zostala spolu.“
Deti sú ešte malé, tak to prijímajú výborne. Najmenšie má dva roky, najstarší šesť. Jasnu volajú rôzne: ocko, Jasnička, maminka Jasnička. Žiadny problém s tým nemajú. „Bývame v rodinnom dome, v podstate sa pre nás nič nezmení, stále zostaneme spolu s deťmi, naše fungovanie bude také isté.“ Ak by existovala právna úprava vzťahov osôb rovnakého pohlavia, určite by takú možnosť využili.
Co-funded by the Europe for Citizens Programme of the European Union.
