Text: Roman Samotný / FOTO: Archív Igora Smitku
Archívny text vyšiel v čísle Jeseň 2020
S kamerou robí zázraky. Jeho podmanivé obrazy vytrvalo rozprávajú fascinujúci príbeh o svete plnom pestrosti a rešpektu. Slovenský kameraman a fotograf Igor Smitka prerazil v módnom biznise. Postupne však presúva pozornosť hlavne na nekomerčné projekty, kde sa snaží dať priestor tým, ktorých nie je v spoločnosti počuť. Ako režisér a kameraman má na svedomí aj spoty pre Filmový festival inakosti.
Už štyri roky robíš festivalový spot pre FFi. Ako sa za ten čas zmenil tvoj prístup k tejto téme?
Myslím si, že sa vyvíja podobne ako aj ja. Postupne sa vo mne otvárajú otázky a ja sa na ne snažím reagovať. Snažím sa ísť hlbšie, a napriek tomu, že vizuál môže pôsobiť odľahčene, schováva mnoho vrstiev.
Akým smerom sa spoty tematicky posúvajú za ten čas?
Asi to nie je úplne lineárny vývoj, skôr mám pocit, že sa postupne snažíme reagovať na queer témy v prostredí Slovenska. A to je pre mňa práca, na ktorej koniec ešte nevidím, stále sa otvárajú nové rozmery. Festivalový spot ponúka super priestor na krátke vizuálne vyjadrenie. Zároveň je to však vždy veľmi citlivá vec, kde každý aspekt zvažujeme do detailov – keďže ním svojím spôsobom reprezentujeme marginalizované skupiny.
A čo tvorivý tím a casting? Je zložité nájsť ľudí na spoluprácu?
Tvorivý tím je veľmi zásadný faktor, vyvíja sa časom a spoločnými spoluprácami, zážitkami. Keď pracujete s ľuďmi, ktorých si vážite a máte sa radi, potom je to úplne iná úroveň spolupráce. Veľmi ma teší a často aj prekvapí, kto všetko nám pomôže a venuje energiu.
Platí to aj pre účinkujúcich v spote?
Snažíme sa zapájať čo najviac ľudí z komunity – chceme vytvoriť uveriteľný vizuál a zároveň reprezentovať reálnych ľudí. Zatiaľ sa nám darí vycítiť, koho projekt naozaj zaujíma – takže áno. Spoznali sme vďaka tomu mnoho zaujímavých ľudí.
Ako vnímaš samotný festival z pozície návštevníka, v čom sa podľa teba zmenila atmosféra a ľudia, ktorí tam chodia?
Veľmi ma teší vidieť na festivale mladších a mladších. Javí sa mi to ako zdravé prostredie na to, aby videli, aké široké spektrum komunita má. Ako teenager som naozaj nepoznal veľa queer ľudí. Návštevníci festivalu dnes okrem sledovania filmov môžu zároveň vnímať reálnych ľudí z komunity a tak aj svoju bežnosť.
Pred dvomi rokmi si sa presťahoval do Prahy. Čím by mohla pražská scéna inšpirovať tú bratislavskú? A čím naopak Bratislava Prahu?
V Prahe asi vnímam omnoho silnejšiu klubovú scénu, samozrejme pracuje s väčším publikom, teda má aj viac priestoru na rozvoj. Na Bratislave som mal rád, že aj na queer klubových eventoch stretnete ľudí mimo minority, čo na mňa pôsobilo milo a inkluzívne.
Veľa pracuješ v medzinárodných tímoch, rovnako aj veľa cestuješ. Ako sa vyvíja vnímanie LGBTIQ identity v medzinárodnom kontexte? Je možné pomenovať nejaké trendy?
Je to pre mňa veľmi zaujímavá vec: moje povolanie je samo osebe zasadené do dosť maskulínneho prostredia. Až v zahraničí som si uvedomil, že to, kvôli čomu ma ľudia oslovujú do projektov, je práve môj „iný“ pohľad, ktorý som na Slovensku nevedel úplne prejaviť. Pomohlo mi to oslobodiť sa a uvedomiť si, aké témy sú pre mňa dôležité. Je zaujímavé pri cestovaní vnímať mieru otvorenosti spoločnosti, celkovú atmosféru. Napríklad, keď sme pracovali na dokumente o zakladateľovi drag scény v Gruzínsku. Pri nakrúcaní scény, ako kráča v dragu po uliciach Tbilisi, sme mali so sebou pre istotu ochranku. Tbilisi je krásne mesto, ale v uliciach bolo skutočne cítiť ťažobu. Vlastne vždy pri cestovaní sa snažím (aspoň trochu) adaptovať na danú atmosféru.
Pracuješ hlavne v oblasti módy a ďalších komerčných objednávok. Je možné prepojiť biznis s aktivizmom?
V poslednej dobe si uvedomujem, že oblasť módy je pre mňa asi priestor, kde sa v rámci komercie môžem prejaviť najslobodnejšie, najvýtvarnejšie. Zároveň je to priestor, kde sme nikdy počas kreatívneho procesu neboli limitovaní pri castingu, stylingu či výbere tém. Z mojej skúsenosti je to veľmi tolerantné a akceptujúce prostredie. Postupom času ma to však nasmerovalo viac k nekomerčným projektom, ktoré dávajú hlas a pozornosť ľudom, ktorí ich bežne úplne nedostávajú. Toto mi dáva momentálne najväčší zmysel. Ale myslím si, že aj v rámci komercie sa dajú robiť prospešné veci, či už voľbou tímu, castingu, reprezentácie, a celkovo posúvaním jazyka komerčnej tvorby smerom k väčšej inkluzivite, akceptácii.
Začínal si s fotkou, no aktuálne sa sústredíš najmä na video. V čom ti to viac vyhovuje?
Napriek tomu, že fotografiu mám veľmi rád, v istom momente som sa ňou už nevedel vyjadrovať. Filmové médium pre mňa komplexnejšie spája to, čo som chcel hovoriť. Stále v ňom nachádzam ďalšie a ďalšie aspekty, ktoré ma baví skúmať.
A čo je práve ten tvoj odkaz, o ktorom chceš hovoriť vo svojej tvorbe?
Tých odkazov je vlastne celkom dosť, postupne sa mi odokrývajú a ja sa ich postupne snažím správne uchopiť. Asi sa snažím dôležité a ťažké témy zasádzať do pekných svetov. A budem sa opakovať, ale – dôležité je pre mňa dávať ľuďom priestor a hlas.