Viac než epizodický tieň? Alúzia na zradu na trans ľuďoch v Nolanovej Odysei

Autorstvo: Štefi Benčík / FOTO: Štefi Odysea

Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2026

Pred návštevou Nolanovej Odysei sme sa s priateľkou tešili najmä na Achilla. Podľa hmlistej spomienky na internetové diskusie mal tohto hlavného hrdinu pôvodného prequelu, Iliady, hrať trans muž. Ako nebinárnemu študenstvu klasickej filológie mi síce bolo trochu ľúto, že trans muž dostal postavu, ktorá sa v Odysei iba mihne – a ani to nie zaživa, len ako podsvetný tieň –, ale predsa, Achilles už niečo znamená. Informácia o obsadení filmu sa však napokon ukázala ako čiastočná dezinformácia.

Trans muž Elliot Page v Nolanovej Odysei skutočne hral, stvárňoval v nej však Sinóna, ktorý v trójskej ságe pôvodne zohráva iba epizodickú úlohu. Prvotné rozčarovanie – tak predsa len neobsadili trans muža do postavy „najlepšieho z Achájcov“ – nahradilo skúmavejšie zaujatie, hneď ako vysvitlo, že Achilla zo scenára vyškrtli a Sinóna dosadili na kľúčové miesto za neho. V jedenástom speve Homérovho eposu stretáva Odyseus Achilla medzi tieňmi mŕtvych. Ten v melancholickej záhrobnej reflexii spochybňuje hrdinský étos, ktorý sám zosobňuje. V Nolanovom spracovaní tejto scény stretáva namiesto Achilla práve Sinóna. Ich konverzácia má pritom pre vyznenie filmu hádam ešte kľúčovejší význam ako tá s Achillom pre pôvodný epos.

Sinónovi pripadne aj variácia na Achillov epický prívlastok, keď ho Odyseus nazve „najlepším vojakom, akého poznal“. Okrem toho, že substitúcia Sinóna práve za Achilla postave hranej trans mužom stále dodáva váhu, pomáha tiež Nolanovi zjednodušiť si svoju megalomanskú adaptačnú úlohu.

Kým Nolanovo diváctvo pri mene Achilles myslí zrejme predovšetkým na Brada Pitta z Petersonovej Tróje (2004), poslucháčstvo Homérovej Odysei si pri jeho počutí vedelo vybaviť určite širšiu paletu asociácií. Povedzme jeho transfemme obdobie, ktoré dobovo esencializujúcou optikou zachytáva Achilleida rímskeho básnika Statia. V ňom ho matka ukryje preoblečeného medzi dcérami Lykoméda a snaží sa tak zabrániť jeho súdenému skonu pred Trójou. Alebo jeho vzťah s Patroklom, ktorého presná povaha bola už v antike obľúbeným námetom nejednej literárnokritickej debaty. V súčasnosti sa však sila asociácií spojených s hoci aj zvučným menom odráža už menej od jeho „kultúrneho významu“, ale skôr od sily impulzu googliť. Zobrať si menšiu postavu – Sinóna – a vyvinúť ju takpovediac od piky, dáva teda jednoducho aj rozprávačský zmysel. Nolan sa rozumne vzdáva predpokladu čo i len zbežného tušenia o oblúkoch Achillovho vetvistého príbehu. Namiesto toho nám v kocke rozpovie ten Sinónov, vymeraný akurát pre potreby filmu.

Ako si však pozorne všimol napríklad trans obhajca Flint de Sol, režisér Sinónov príbeh nielen rozpovie, ale ho aj rozvinie a pozmení. Pred filmom sme postavu poznali predovšetkým z druhej knihy Vergíliovej Aeneidy. Podobne ako v Nolanovom filme aj u Vergília ho nájdu Trójania. Predvedú ho pred kráľa Priama. Klame, že ho Gréci postavili ako pokus o zmierenie si Atény a že jeho samého chceli – tak ako pred odchodom do Tróje Agammemnónovu vlastnú dcéru Ifigéniu – obetovať bohom za šťastný návrat domov.

Predstiera nenávisť voči Grékom a osobitne voči Odyseovi a na Priamovu výzvu stať sa jedným z Trójanov odpovedá prísahou vernosti. Týmto pôsobivým rétorickým výkonom, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani sám Odyseus, (a s miernou pomocou bohov, ktorý na oponenta prijatia koňa, trójskeho veštca Laokóna, zošlú dva smrtiace vodné hady), sa mu podarí Trójanov presvedčiť, aby koňa vtiahli k Aténinmu chrámu. Neskôr je to práve on, kto v noci vyčká na vhodný moment a vypustí z neho komando Grékov v bronze. Sinóna potom ešte možno stretnúť ako krivoprísažníka v Danteho pekle, či ako symbol klamárov v Shakespearovi. 

Nolan túto tradíciu svojou interpretáciou postavy prevracia na hlavu. V úvodnej scéne filmu Sinón čaká na piesočnej dune pri drevenej konštrukcii. Počuje postupne sa zosilňujúci dupot koní trójskej hliadky, a tak si svedomito a vystrašene zoberie prilbu a stane si pod koňa. Vystretý si ju nahodí na hlavu ako symbol roly vojaka. Vzápätí ho k drevu pribijú šípy a oštep. V ponáške na Virgília anonymným jazdcom v zvláštne širokých bielych prilbách ešte tvrdí, že kôň je dar Aténe, namiesto rétorického majstrovstva však sledujeme tragiku mladého hoplita umierajúceho pri plnení kľúčovej úlohy. Gréci sa v Tróji musia z koňa dostať sami. Až neskôr vysvitne, že Odyseus Sinónovi neprezradil, že sa v bruchu koňa skrývali. Povestné Sinónovo tajomstvo ostalo utajené aj pred ním samým.

Podobnou úpravou prechádza aj Sinónova predhistória. V Aeneide tvrdí, že ho do vojny poslal chudobný otec. V Nolanovej Odysei ho ešte v Itake oklame Antinoos – neskôr vodca Penelopiných nápadníkov (Robert Pattinson). Jeho lós síce povolal do služby a Sinóna ten jeho oslobodil, Antinoos ich však vymení – za sľub, že sa finančne postará o Sinónovho chudobného otca. Vojenčinu napokon berie Sinón „chlapsky“. V krátkom obraze spred Tróje tvrdí Odyseovi, že Antinoa o lós prosil, a statočne sa stavia čelom k údelu, ktorý mu nikdy nemal pripadnúť. Fyzický lós mu podáva, aby ho odovzdal otcovi, ak by padol. Jeho postoj dokresľuje tragiku postavy a zároveň ju ešte o niečo pevnejšie ukotvuje v ideologických súradniciach maskulínneho heroizmu.

Výmena Sinóna za Achilla počas nekromantického rituálu, pri ktorom Odyseus na kraji sveta stretáva mŕtvych, tieto súradnice napokon rozhádže. Podobne ako stretnutie s Achillom v Homérovej Odysei je to kľúčový bod aj v Nolanovom filme. Sinónov tieň vyčíta Odyseovi jeho ľsti a absenciu dôvery. Odyseus sa chabo obhajuje a javí drobné známky zlého svedomia, kým Sinón nespomenie Antinoa a jeho klamstvo: otec v Itake umrel nezaopatrený. Sinóna v podsvetí už vítal. Ak diváctvo prežívalo hrdinskú tragiku Sinónovej obety a odovzdanosti, môže tento moment záhrobného prezretia fungovať ako kritika ideológie hrdinstva. Šikovne spravené je najmä to, že sa o rozsahu zrady oboch Itačanov na Sinónovi dozvieme počas filmu až ex post, čo hrdinstvo demaskuje na útlak a tragiku mení na kritiku.

Flint de Sol v takomto prerozprávaní Sinónovej postavy navyše číta aj komentár o trans ľuďoch. Ústredná je pre neho transformácia Sinóna z emblematického klamára na oklamaného. Tú vníma ako reakciu na predsudok o trans ľuďoch ako o klamároch, ktorí svoj rod iba predstierajú, rozšírený v amerických MAGA kruhoch. Nolan sa svojou interpretáciou voči takémuto predsudku vyhraňuje a rehabilitácia Sinóna sa dá čítať ako obhajoba trans ľudí. Na základe predošlej analýzy by sa dalo túto líniu zaostriť. Mali by to byť práve trans ľudia, ktorí sú schopní naliadnuť za závoj ideológie a hovoriť pravdu do očí.

Nemyslím si pri tom, že by muselo vadiť, ako táto interpretácia mieša roviny zobrazeného (Sinón – muž) a zobrazovaného (Elliot Page – trans muž). Aj de Sol na prvom mieste zdôrazňuje, že je dobré, keď trans muž hrá jednoducho mužskú postavu. Film však nevyhnutne komunikuje aj prostredníctvom diskurzov, ktoré produkciu sprevádzali. Jeho význam ako kultúrneho artefaktu sa nutne formuluje aj na pozadí kontroverzií vyvolanými jeho politikou reprezentácie. Rozruch okolo Elliota Pagea – či už by hral Achilla, alebo Sinóna – zaručuje relevantnosť aj takého čítania postavy, ktoré vychádza z identity herca.

Pokiaľ však platí premisa o miešaní roviny zobrazeného a zobrazujúceho, ocitá sa Nolanov portrét Sinóna aj na tenkom ľade. Mladistvý vzhľad a smrť postavy v prvej scéne nie sú tak úplne subverziou stereotypov viažucim sa k trans ľuďom a nie je ňou ani tragika príbehu postavy. Pri pragmatickom cynizme zvyšných postáv, vrátane Odysea, vyznieva aj jeho skromné hrdinstvo možno až trochu naivne. Vyvažuje návrat Sinónovho tieňa a jeho prierazné j’accuse tieto stereotypy? Darí sa mu ich rozbíjať podobne, ako sa mu darí rozhadzovať súradnice hrdinskej ideológie, ktorej obeťou už nemieni byť?

Zdá sa mi, že na to, aby vyznenie filmu nadobudlo až takýto progresívny charakter, je hoci aj rozvinutá a vhodne umiestnená postava stále príliš epizodickou. Podobne ako Kalypsó zohráva aj Sinón najmä úlohu v príbehu hlavného hrdinu. Tá v scénach rámcujúcich prvú polovicu filmu  lieči Odysea z PTSD a postupným zmenšovaním dávky lotosového kvetu, ktorý otupuje jeho zmysly, uvoľňuje potlačené traumatické spomienky – epizódy z vojny a putovania domov, vrátane jeho previnenia voči Sinónovi. Kalypsó vystupuje  vo filme skôr ako alegória uzdravenia a chýba jej takmer akákoľvek interiorita. Sinón rovnako plní najmä funkciu obete Odyseových ľstí a s jej zradou sa hlavná postava pokúša vyrovnať. Ani sám režisér to nepopiera. Pre Rolling Stone UK o postave a obsadení Elliota Pagea hovorí: „Snažíš sa dať tvár časti Odyseových činov, tomu, čo znamenajú pre celý svet. Snažíš sa dať tvár tragédii vojny.“ Túto jeho skôr symbolickú úlohu názorne ilustruje fakt, že sa v záverečnej časti filmu Sinón vyskytuje už iba ako meno a kúsok drievka. 

Sinónov lós si Odyseus celým putovaním nosí pri sebe spolu s drevenou bábkou Penelopy. Keď sa vráti do Itaky v preoblečení a pod falošným menom „Sinón“, vyhodí ho na oči Antinoovi a pripomenie mu tak jeho falošný sľub. Tento moment sa spolu s de Solom dá čítať aj ako kritika zrady trans ľudí časťou (niekdajšej) progresívnej obce v americkej kultúre. Môžeme si tiež položiť otázku, do akej miery vieme veriť hĺbke takéhoto režisérovho gesta. Nolanova Odysea zbiera progresívne body s odyseovskou vypočítavosťou. Niežeby to v súčasnej polarizovanej dobe nebolo v zásade dobré, ale nevyčítajme si, ak nám pripadá  únavné tváriť sa, že obsadenie Lupity Nyong’o ako Heleny a Klytaimnestry, Zendaye ako Atény či Travisa Scotta ako homérskeho barda, alebo lacný a neumelý feministický spin na Penelopu a Kirké (ale už nie napríklad na Kalypsó) predstavujú nejaký významný progres. Odvolávanie sa na feministický preklad Odysei od Emily Wilson ako na inšpiračný zdroj nestačí. A s jej kritikou v London Review of Books (august 2026) nie je teda treba súhlasiť vo všetkom na to, aby sme ju vnímali ako zaslúženú.

Navyše sa režisér s istou vypočítavosťou staval aj ku oznámeniu ohľadom Pageovho obsadenia. Podobne ako pri príprave Návratu Temného rytiera (2013), keď dlhšie tajil postavu Marion Cotillard (ako pripomína Patrick Scanlon pre Cosmic Books, Júl 2026), skrýval aj teraz Pageovu rolu. Špekulácie o tom, že bude hrať Achilla, napokon živili kontroverziu, vďaka ktorej trailer filmu získal vyše 700.000 dislikeov. (Matt McGloin pre Cosmic Books, Júl 2026.) Takto kvantifikovaná pôsobí transfóbia, z ktorej čerpá svoju popularitu, skutočne hrozivo.

Aj vďaka Pageovmu výkonu sa filmu podarilo časti diváctva pretlmočiť kritiku vojny a ideológii, ktoré ju sprevádzajú. Pri rozsahu tzv. vojensko-hollywoodskeho komplexu  a pri jeho tržbách (ktoré podľa portálu The Numbers do 16. 9. 2026 dosiahli 1,69 miliardy dolárov, t. j. najúspešnejší R-ratingový film vôbec) to možno nie je až taký malý výkon. Nolanovi sa podarilo úspešne uzavrieť svoju protivojnovú trilógiu (Dunkirk, Oppenheimer, Odysea). Zobrazenie Sinóna je však podradené sebaspytovaniu hlavného hrdinu, v hegemonicky maskulínnej perspektíve filmu plní iba funkciu objektu viny. Tento reflexívny postoj v súčasnom kontexte pritom možno tiež nie je najhoršie východisko k širšej obhajobe trans ľudí v Amerike. Avšak na to, aby sme Nolanovu reinterpretáciu Vergíliovej postavy vôbec vedeli dešifrovať ako takéto gesto, je potrebné aby impulz googliť dostala správna bublina. A to mi vo svojej vypočítavosti pripadá ako nedostatočné.

ZDROJE

CAMPBELL, Celia. Sinon and the hatred of Odysseus. In: Vergilius. zv. 63. [online], 2017. Dostupné na internete: https://www.jstor.org/stable/26542606>

D’ALESSANDRO, Anthony. „The Odyssey“ Slays „Deadpool & Wolverine“ To Become Highest-Grossing R-Rated Movie Of All Time At Global Box Office. In: Deadline. Aug. 2026. [cit. 2026-09-16]. Dostupné na internete: https://deadline.com/2026/08/the-odyssey-box-office-record-r-rated-1237046481/

DE SOL, Flint. Actually, Nolan IS kind of making a point about trans people: And I have the (ancient) receipts. In: The Pivot Club. [online]. Júl 2026. [cit. 2026-09-16]. Dostupné na internete: https://open.substack.com/pub/flintdelsol/p/actually-nolan-is-kind-of-making?utm_campaign=post-expanded-share&utm_medium=web

McGLOIN, Matt. The Odyssey Trailer Hits 700K Dislikes As Nolan Responds: „Comes With The Territory“. In: Cosmic Book News. [online]. Júl 2026. [cit. 2026-09-16]. Dostupné na internete: https://cosmicbook.news/the-odyssey-trailer-700k-dislikes-nolan-responds

MIRRLEES, Tanner. Transforming „Transformers“ into Militainment: Interrogating the DoD-Hollywood Complex. In: The American Journal of Economics and Sociology. zv. 76, č. 2. [online], 2017. Dostupné na internete: https://www.jstor.org/stable/45129374

SCANLON, Patrick. The Odyssey Calls Elliot Page’s Sinon „The Greatest Soldier I’ve Ever Known“. In: Cosmic Book News. [online]. Júl 2026. [cit. 2026-09-16]. Dostupné na internete: https://cosmicbook.news/the-odyssey-elliot-page-sinon-greatest-soldier-line

TABBERER, Jamie. „The Odyssey“: Christopher Nolan on „Incredible“ Elliot Page and „dark, frightening Cyclops.“ In: Rolling Stone UK. [online]. Júl 2026. [cit. 2026-09-16]. Dostupné na internete: https://www.rollingstone.co.uk/film/the-odyssey-interview-christopher-nolan-elliot-page-cyclops-62757/

The Numbers. The Odyssey (2026). Nash Information Services, LLC. OpusData ID: 666910100. [online]. Aktualizované 15. Septembra 2026. [cit. 2026-09-16]. Dostupné na internete:  https://www.the-numbers.com/movie/Odyssey-The-(2026)#domestic

VERGILIUS. Opera. Oxford University Press, 1969.

WILSON, Emily. An Uncomplicated Man. In: London Review of Books. zv. 48, č.14/15. [online]. Aug. 2026. Dostupné na internete: https://www.lrb.co.uk/the-paper/v48/n14/emily-wilson/an-uncomplicated-man