Autorka: Laura Lišková / Ilustrácia: Viktória Szabová
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2026
Skončilo sa leto a pred nami je jeseň, čo pre mňa znamená, že sa začína športová sezóna. Hokej, futbal, basketbal a všetko, čo sme počas leta odložili bokom, sa vracia do našich kalendárov.
Začínam sledovať rozpisy zápasov, plánovať víkendy a dohadovať sa s kamarátmi, ktoré zápasy musíme vidieť. Som rodená Košičanka žijúca v Bratislave, a tak mám začiatok sezóny spojený aj s jedným malým rituálom. Hneď ako vyjde rozpis, pozerám, kedy hrajú moje milované Košice – či už v hokeji, alebo vo futbale. A keď sa v kalendári objaví zápas so Slovanom, volám kamarátom s oznámením, že v ten deň si nemajú nič plánovať, pretože ideme na zápas.
Zrazu majú víkendy opäť svoj rytmus. Zápas, výjazd, pivo po zápase, nový dres a hlavne stretnutia s kamarátmi, ktorí prežívajú šport rovnako intenzívne ako ja. Práve tieto malé veci sú pre mňa súčasťou toho, ako prežívam rok.
A možno práve preto mám jeseň rada.
Nie pre kratšie dni a chladnejšie počasie, ale pre návrat niečoho, čo je dôležitou súčasťou môjho života.
Lenže posledné roky sa s príchodom športovej sezóny nezačínam pýtať iba na to, kedy hrá môj obľúbený tím.
Začínam premýšľať aj nad tým, čo ma čaká na tribúne.
Koľko homofóbnych pokrikov tento rok budem znovu počuť? Budem sa cítiť bezpečne, ak prídem na zápas so svojou priateľkou? Budem ju môcť chytiť za ruku? A čo ak sa na ľade alebo na ihrisku objaví hráč, ktorého názory sú v priamom rozpore s tým, kým som? A čo môj milovaný klub? Zaujme niekedy jasné stanovisko k hodnotám, ktoré sú pre mňa dôležité?
Som queer žena. A som veľká športová fanúšička.
Dlho som si myslela, že tieto dve veci môžem jednoducho oddeliť. Že šport je šport. Že môžeme oddeliť našu lásku ku klubu a športu od našej identity. Že môžeme milovať hru, atmosféru, dres, históriu klubu a všetky tie malé rituály, ktoré k fandeniu patria, a zároveň si povedať, že názory hráčov, fanúšikov či ľudí, ktorí klub vedú, sú predsa niečo iné.
Čím viac však šport sledujem, tým menej som si istá, či sa to naozaj dá. A možno som si túto otázku začala klásť práve preto, že som sama zažila moment, keď sa táto hranica zrazu úplne rozmazala.
Na jeden zápas sa preto vraciam trochu častejšie.
Bol to Winter Classic v Bratislave. Stála som celý zápas v kotle spolu s fanúšikmi Košíc. Mala som na sebe rovnaký dres ako ľudia okolo mňa a celý zápas som si užívala presne tak, ako si to športový fanúšik predstavuje. Fandila som, kričala, prežívala každú šancu a na chvíľu som mala ten krásny pocit, že všetci okolo mňa prežívajú to isté.
A potom slovanista fauloval košického hráča.
Z kotla sa začali ozývať homofóbne pokriky namierené proti slovanistom a rozhodcom. Nezazneli iba raz. Počas zápasu sa opakovali.
Pamätám si, ako sa vo mne v tej chvíli niečo zlomilo. Stála som tam v rovnakom drese ako ľudia, ktorí tie pokriky skandovali. Fandila som rovnakému tímu. Bola som súčasťou toho istého kotla, no zrazu som mala pocit, že slová, ktoré kričia, útočia na to, kým som.
A začala som si klásť otázku, ktorú som si dovtedy možno nechcela položiť: Môžem patriť do tejto fanúšikovskej komunity, keď sa v nej ozývajú veci, ktoré sú v priamom rozpore s tým, kým som?
Nebolo to prvýkrát a, žiaľ, ani posledný. Homofóbne pokriky, nadávky a narážky som zažila na štadiónoch viackrát. A nešlo vždy iba o homofóbiu. Stretávala som sa aj s rasistickými či mizogýnnymi poznámkami.
Po tejto skúsenosti som však začala šport vnímať trochu inak. Viac som si všímala nielen to, čo sa deje na tribúnach, ale aj ľudí a veci, ktoré sú za klubmi – kto ich vlastní, aké postoje verejne zastáva a koho podporuje. Rovnako som si viac všímala aj samotných hráčov, nielen to, čo dokážu na ihrisku, ale aj to, za čím stoja mimo neho.

Čím viac som sledovala, čo sa deje okolo klubov, ktoré milujem, tým menej som to dokázala jednoducho ďalej ignorovať. Pocítila som to aj pri Kansas City Chiefs – tíme, ku ktorému ma priviedol flag football a ku ktorému som si za tie roky vybudovala skutočný vzťah. Kedysi som ich zápasy sledovala s ľahkosťou. Dnes to už nie je také jednoduché.
Bolo pre mňa ťažké ignorovať, keď ich hráč Harrison Butker po prejave, v ktorom označil Pride Month za deadly sin a vystupoval proti „gender ideológii“, založil politický výbor UPRIGHT PAC na podporu takzvaných „tradičných hodnôt“. A nešlo iba o hráča – rodina Huntovcov, ktorá Chiefs vlastní, venovala stovky tisícov dolárov takmer výlučne republikánskym kandidátom a výborom. (Písal o tom denník Guardian.) Keď ľudia, ktorí klub reprezentujú alebo vlastnia, verejne podporujú politické postoje a hnutia, ktorých kroky ovplyvňujú životy (nielen) queer ľudí ako ja, je čoraz ťažšie povedať si, že to s klubom nesúvisí.
A nie je to len o zahraničí. Tá istá pochybnosť ma sprevádza aj doma – a nielen mňa. Poznám queer ľudí, ktorí milujú ŠK Slovan rovnako vášnivo ako ja Košice, a riešia presne to isté. Pretože aj tu sa homofóbne, rasistické či mizogýnne prejavy na tribúnach objavujú pravidelne – a nie sú to len náhodné nadávky. Sú spôsobom, akým časť fanúšikov vyjadruje svoju predstavu o tom, čo ich klub znamená, čo má reprezentovať a kto doň patrí.
Na Slovensku sme to videli aj priamo v prípade fanúšikov Slovana. V októbri 2022 napadli v nočnom vlaku mladú ženu a jej kamaráta, pričom dôvodom mala byť dúhová stužka na ženinej taške (ako informovala TV JOJ). V tom istom roku sa na tribúnach objavil aj homofóbny transparent namierený proti fanúšikom Ferencvárosu.
Viem, že takto nezmýšľajú ani sa nesprávajú všetci fanúšikovia Slovana – poznám mnohých, ktorí by sa za takéto správanie sami hanbili. Napriek tomu sa vracia tá istá otázka – nielen pre mňa, ale aj pre kamarátov, ktorí Slovan milujú rovnako intenzívne. Ako si majú povedať, že toto s klubom nesúvisí, keď je to práve klub – jeho kotol, jeho meno, jeho dres –, pod ktorým sa to deje? Dlho som si túto otázku kládla. Až postupne mi došlo, že odpoveď je jednoduchšia, než som chcela pripustiť. Klub nie je len tím na ihrisku – je to aj to, čo sa kričí z kotla, čo hráč povie do kamery a čo majiteľ podpíše. A keď niektorá z týchto vecí hovorí, že ľudia ako ja sem nepatríme, ťažko sa tváriť, že to s klubom, ktorý milujem, nemá nič spoločné.
Myslím si, že by sme mali prestať predstierať opak. A keď si to raz priznáme, zostáva len jedna otázka – čo s tým vlastne robiť. Možno prvým krokom je len priznať si, komu fandíme, koho obdivujeme a čo všetko s tým súvisí. Pretože ak to budeme ďalej prehliadať alebo ospravedlňovať, nič sa nezmení.
Ani pre mňa nebolo jednoduché nájsť si v tom vlastnú cestu. Nechcela som sa vzdať svojich klubov ani zápasov. Zároveň som už nedokázala niektoré veci prehliadať.
Tak som začala malými vecami. V tom, aký dres si vyberiem. Aké symboly klubu som ochotná používať. Ktorých hráčov chcem podporovať aj mimo ihriska. Alebo v tom, že keď na tribúne zaznie homofóbny či rasistický pokrik, ozvem sa, ak je to bezpečné.
Pretože ak od spoločnosti očakávame rešpekt a bezpečie, prečo by sme tieto hodnoty mali nechávať pred bránami štadióna?
A nie je to len teoretická otázka. Existujú kluby, ktoré dokazujú, že to inak ísť môže – kde sa vedenie aj hráči hrdo hlásia k hodnotám ako rešpekt a rovnosť pre každého bez ohľadu na to, kým je, a kde sa táto hrdosť prenáša aj na tribúny. Podobnou cestou idú v zahraničí kluby ako St. Pauli. Na Slovensku je to napríklad FK Kozmos.
Chodím na ich zápasy a vždy je to úplne iný pocit, ako som poznala doteraz. Kapitán tímu nosí dúhovú kapitánsku pásku a na tribúne okolo mňa vejú dúhové vlajky, ktoré si fanúšikovia sami prinášajú. Nemusím si vyberať medzi tým, čo cítim k tímu, a tým, kým som. Môžem byť naraz queer žena aj fanúšička – bez toho, aby si tie dve veci navzájom protirečili.
Možno teda nemusíme prestať milovať šport a naše kluby. Možno len musíme prestať odvracať zrak od toho, čo všetko sa v ňom deje – a niečo s tým robiť, tam, kde sa dá. A možno si zároveň môžeme dovoliť aj druhú vec: vybrať si, kam budeme svoju energiu a lásku k športu smerovať – a nájsť si aj tímy, pri ktorých túto voľbu nemusíme robiť vôbec. Pretože existuje aj iná cesta, ako fandiť: taká, pri ktorej platí, že nielen my stojíme za tímom,, ale zároveň stojí aj tím za nami.