Text: Tomáš Kramár / Foto: Karol Brüll
Archívny text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2017.
Václav Púčik je skúsený herec, tanečník, choreograf, ale aj spevák. Aktuálne ho však najviac vyťažuje réžia inscenácií v kabaretnom divadle Red Cat Cabaret v Bratislave. Na jeho dosky priniesol vlani humornú aj dojímavú inscenáciu Som žena, ktorá sa zaoberá témou transrodových ľudí. V hlavnej úlohe sa v nej predstavila česká herečka Lucie Brychtová, ktorá tranzíciou sama prešla.
Ako a kedy vznikala inscenácia Som žena?
Inscenácia mala premiéru vlani v októbri v Bratislave. Predchádzalo jej trojmesačné písanie scenára a ešte predtým trojročné prehováranie hlavnej predstaviteľky Lucii Brychtovej, aby sme urobili hru o jej živote. Bol som presvedčený, že jej príbeh na divadelné dosky patrí, keďže téma transsexuality na slovenských javiskách dovtedy uvedená nebola. Keď si herečka Lucia Siposová vlani v centre Bratislavy otvorila vlastný kabaret, bolo rozhodnuté. Tabuizované témy totiž do kabaretu patria. Luciu Brychtovú som i vďaka tomu presvedčil, aby sme jej život upravili do divadelnej hry, a aby si v nej zahrala titulnú rolu. V pražskom Národním divadle dnes totiž pracuje ako šepkárka. A hoci pred zmenou pohlavia pracovala ako profesionálny herec v Brne, po nej ju už na javisko ako ženu nepustili.
Narazili ste spolu s Luciou počas príprav na chvíle, kedy ste o uvedení inscenácie zapochybovali?
Určite áno. Lucia mi často hovorila: „Panebože, oni budú po mne hádzať paradajky!“ Alebo: „Vaško, myslíš si, že to diváci prijmú?“ Ale ja som sa nebál. Veril som silnému príbehu jej života, vedel som, že pokiaľ pôjdeme cestou úprimnosti, nadhľadu a vtipu, bez pátosu a obhajoby, tak vyhráme.
Bolo treba niektoré životné situácie upraviť tak, aby fungovali aj v divadle alebo všetko to, čo je na javisku je verný prepis reality?
Najťažšie bolo podať niektoré situácie v skratke. Nie je ľahké spísať štyridsať rokov života tak, aby z toho nebol stostranový román. Viedli sme preto nemilosrdný boj s konkrétnymi životnými situáciami. Vedel som, že inscenácia nesmie byť zdĺhavá, poučná ani melodramatická, ale stráviteľná a vtipná. Inak by ju divák nemusel prijať. Nechcel som žiadnu avantgardu s množstvom symbolov, ale úprimný a svižný príbeh transsexuálnej herečky. Všetky situácie, ktoré sa odohrávajú na javisku sú reálne, nič sme si nevymysleli. Oproti realite sme si však dovolili jeden rozdiel. Zjednodušili sme niekoľko operácií a pobytov v nemocnici na jeden javiskový obraz. V skutočnosti totiž fáza Luciinej fyzickej tranzície trvala asi dva roky.
Ako na inscenáciu Som žena reaguje publikum? Má predsudky?
Dovolím si povedať, že diváci sú ňou dojatí a zasiahnutí. Zároveň v nich vyvoláva množstvo otázok, na ktoré sa chcú opýtať. Či je to všetko pravda, či má priateľa (pozn. redakcie: Lucia má už dva roky heterosexuálneho partnera), a podobne. Jej príbeh zasiahne všetkých, aj zarytých kresťanov aj tvrdých heterosexuálov. Len raz sa nám stalo, že prišla snobská bratislavská právnická smotánka, ktorá počas predstavenia vykrikovala vulgarizmy. Museli sme ju vyhodiť. Hoci je v kabarete veľa dovolené a my chceme, aby diváci boli autentickí, tak vagabundov v hľadisku rozhodne nestrpíme.
Kto vlastne tvorí bežné publikum?
Publikum kabaretu je také, aké majú aj iné divadlá v Bratislave. My fungujeme osem mesiacov, od septembra 2016, pričom za takú krátku dobu ešte nie je možné vychovať si vlastné publikum. Mnohí ľudia, ktorí k nám prichádzajú ani nevedia, čo majú vlastne čakať. Myslia si, že uvidia kúzelníka, baletku alebo moletnú speváčku. Tak vyzeral televízny kabaret zo sedemdesiatich rokov. My robíme kabaretné show, ktoré majú tému. Spolu s Luciou Siposovou sa snažíme písať aktuálne texty, ľahké, poučné, pikantné, hravé. Ideme nielen cez text, ale aj spev či choreografie. Reakcie divákov nás veľmi tešia. Vracajú sa k nám. Inscenácia s transrodovou herečkou bola pre šéfov médií nekresťanská…
Som žena už hosťovala aj v Čechách. Je české publikum iné?
Medzi českým a slovenským publikom je priepastný rozdiel. V Brne aj v Prahe boli predstavenia beznádejne vypredané. Videlo nás cez tisíc ľudí. Veľký rozdiel sme zaznamenali aj v reakcii médií. V Čechách sa išli o Luciu Brychtovú potrhať. Niektoré médiá sme museli odmietnuť, pretože sa to začalo podobať cirkusovej atrakcii. Naopak, v slovenských médiách o nás písať nechceli. Dokonca mi niektorí redaktori povedali, že majú zakázané uverejňovať takéto témy, vraj je to nekresťanské a neprešlo by to cez šéfredaktora. K tomu nie je čo dodať. České publikum je nielen liberálnejšie a vnímavejšie, ono najmä miluje divadlo. U nás na Slovensku ho pravidelne navštevujú len asi štyri percentá populácie.
Divadlo Red Cat Cabaret rado odhaľuje tabuizované témy.
Určite áno, ale musíme na to ísť opatrne. Nemôžeme naraz priniesť do kabaretu všetko to, o čom by sme chceli hrať. Musíme to dávkovať pomaly, nenápadne zabaliť pikantné témy do umelecko-komerčného závoja. Čo všetko u vás divák zažije? Napríklad v inscenácii Anča Pagáčová and Other Dirty Stories riešime sex – rôzne formy heterosexuálnych vzťahov. Vie sa o nich, ale nehovorí sa o nich ani v manželskej spálni. Ľudia sa na hre u nás bavia, reagujú, no mali sme aj reakcie typu, že je to už za hranicou. Paradoxne tak reagujú manželské páry. Ako keby sa pred sebou hanbili poodhaliť svoju fantáziu. V Multicolor show zase riešime tému imigrantov. Vtipne, s nadhľadom, trefne. Výsledkom je standing ovations a ľudia, ktorí so slzami na tvári spolu s nami spievajú finálnu pieseň. Vtedy máme pocit, že sme divákov poľudštili. A myslím si, že oni to vnímajú rovnako. Odtabuizovať sa dá všetko, len je to dlhá cesta a treba to robiť vkusne, esteticky, ale najmä úprimne.
A aké netradičné témy plánujete najbližšie?
Na budúcu sezónu chystáme inscenáciu o strete sadomasochizmu s ortodoxnou vierou. A ak sa to podarí, radi by sme spracovali aj tému kanibalizmu. Okrem toho by sme chceli v rámci repertoáru nadviazať aj na ďalší skutočný príbeh. Tento krát pôjde o život jednej slovenskej bordelmamá, v ktorom budú spomenuté i mnohé významné osobnosti verejného života!