V známom sci-fi horore hrajú významnú úlohu rastliny. Reflektujú queer život

Autor: Richard L. Kramár / FOTO: NETFLIX

Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2023.

keď mi moja koža pripadá ako bariéra medzi
všetkým ostatným vo vesmíre a mnou
snažím sa spomenúť si
je dosť dobre možné že je medzi nami spojenie
ktoré nevidím
niečo pod povrchom
ponorené
medzi burinou

  • FUNGUS, Narcissist Cookbook

Film Annihilation (2018, rež. Alex Garland) je všetko, len nie jednoznačný a uzavretý. Na webe ČSFD.sk je zaradený do šiestich žánrových kategórií – dráma, sci-fi, horor, thriller, mysteriózny a dobrodružný. Videoesejista Boring Keith túto snímku analyzuje v kontexte body hororu a kozmického hororu. Najsilnejšie so mnou však rezonuje jeho novovynájdený položartovný žánrový termín „Zlé Veci sa Dejú v Lese“ (Bad Stuff Happening in the Woods), ktorý pre potreby vlastnej analýzy prevezmem a upravím na „Queer Veci sa Dejú v Lese“.

Queer anarchistický kolektív Baedan definuje pojem queer ako „inherentný rozklad, ktorý postihuje gender […]; nie tá alebo oná historicky ustanovená kategória, ale všetky rozbiehavé telesné a spirituálne prejavy, ktoré sa vymykajú svojim rolám“ a inherentný rozklad v priamej súvislosti s divergentnou telesnosťou a spiritualitou sa nachádza priamo v centre poetiky Annihilation. Naratív sleduje biologičku a armádnu veteránku Lenu, ktorá sa ako dobrovoľníčka prihlási na prieskumnú misiu za zdrojom záhadného, prírodne-kozmicko-spirituálne-fantasticko-katastrofického fenoménu nazvaného „Trblet“ (The Shimmer). Základnou povahou tohto fenoménu, ako tím vedkýň priebežne zisťuje, je univerzálna refrakcia – svetla, času, rádiových vĺn, hlasu, zvieracieho, rastlinného i ľudského DNA a tak ďalej.

V podmáčanom lese, od svojho vstupu na územie Trbletu, strácajú vedkyne takmer okamžite orientáciu v čase a spojenie s vonkajším svetom. Všade okolo seba objavujú zmutované, transformované, narušené a zdvojené formy života. Kvety rôznych druhov a farieb rastúce na jedinom úponku, krokodíla so žraločími zubami, rastliny rastúce podľa schémy ľudského tela, jeleňa s rastlinami pučiacimi priamo z parožia, mŕtve ľudské telo rozložené, kanibalizované a varírované mnohofarebnými hubami a lišajníkmi alebo obrovského čierneho medveďa s ľudskou lebkou uprostred tváre, ktorý reve: „Pomoc, prosím, pomôžte mi!“ hlasom jednej z vedkýň, ktorej roztrhal hrdlo. Postupne sa tieto násilne kreatívne zmeny začínajú prejavovať i na členkách výpravy. Trblet rozoberá, prestavuje a požiera ich otlačky prstov, zloženie krvi, pochody mysle – nič neponecháva na mieste.

Na všetkých týchto manifestáciách Trbletu, akokoľvek desivými sa javia, je čosi fascinujúco opulentného. Aj keď je produktom nekonečných refrakcií niečo, čo by sme bežne označili za monštruózne, sú vždy istým spôsobom „viac než“ bezpečné a rozpoznateľné formy života, z ktorej monštruózna variácia vychádza. Trblet vo svojej absolutisticky nediskriminujúcej tvorbe väzieb a súvislostí tam, kde normatívne nepatria, vytvára na postihnutom území extrémnu prírodnú hojnosť, vymykajúcu sa popisu a systematizácii. Z tejto novo a sústavne vznikajúcej hojnosti priamo vyplývajú nové, nespútané spôsoby vnímania, usúvzťažňovania a poznávania. Aj sama Lena, ktorá pocítila plnú váhu deštruktívneho potenciálu Trbletu, jeho pôsobenie definuje nasledovne: „Ono to neničilo. Všetko to len menilo. Vytváralo to niečo nové.“

Trang Dang popisuje queer teóriu ekológie ako takú, ktorá „registruje a oslavuje násobenie odlišností na mnohých škálach a život ako monštruózny, vykĺbený, alebo divoký a nespútaný“. Queer existencia, divokosť a podivnosť sú podľa Jacka Halberstama „absenciou poriadku, entropickou silou chaosu, ktorá spriada príbehy o raste rastlín, množení vírusov, dynamických systémoch mimoľudskej výmeny“. Ak aplikujeme tento rámec na Trblet, je možné interpretovať ho ako hyperbolické zhmotnenie všemocnej queer ekologickej sily. To, že jeho výtvory môžu byť nahliadané ako monštruózne, len podčiarkuje, aký vzdialený je modus operandi Trbletu od zavedených predstáv o poriadku sveta.

Lena svoje zážitky z Trbletu ako jediná preživšia z celého tímu opisuje svojim vypočúvateľom na tajnej vojenskej základni ako snové. Na návodnú otázku, či nemyslí skôr nočnú moru ako sen, odpovedá: „Nie vždycky. Niekedy to bolo nádherné.“ Divácky vizuálny zážitok z filmu toto Lenino svedectvo len podporuje. Les je plný bohatých farieb a tvarov, tušenia fantastického, rozpínavého, pulzujúceho života na každom kroku, vzduch sa zachvieva v meňavých, dúhových odleskoch. Svet v Trblete je absolútnym opakom statusu quo – všetko je v pohybe, v rozklade a zároveň v rozpuku, ničené a povstávajúce z vlastných fragmentov.

Tieto procesy možno nahliadnuť i prostredníctvom pojmu Timothyho Mortona „bezbrehé intímnosti“ („unfathomable intimacies“). Morton tieto intímnosti popisuje ako „potešenia, ktoré nie sú heteronormatívne, nie sú genitálne, nesúhlasia s predstavami o tom, kde telo končí a kde začína“. Trblet hranice jednotlivého tela neudržiava ako stabilnú kategóriu, pretože ju zdanlivo nepozná, alebo nepovažuje za užitočnú. Stratégia refrakcie vo svojom bezhraničnom zrkadlení a násobení spochybňuje, vo vzťahu k telu, platnosť pojmov vnútri a vonku. Tým, že sa v Trblete žiadna kombinácia životných foriem a ich jednotlivých atribútov nejaví byť nemožná, Trblet takisto decentralizuje človeka ako „pána“ či „výkvet“ tvorstva, jeho normatívnu telesnú schému a akúkoľvek hierarchiu založenú na konkrétnych telesných znakoch.

Keďže reprodukcia alebo priame spojenie s inou formou života je v Trblete možné prostredníctvom ľubovoľného mimopohlavného telesného aspektu, spochybňuje Trblet i dôraz na genitálie v rozmnožovaní aj v potešení. V Trblete je potenciálne všetko plodné, všetko produktívne. Rovnakou mierou je takisto všetko potenciálne zhubné a rozkladné. Trblet však kvalitatívne nerozlišuje ani medzi týmito dvoma kategóriami tak, ako ľudia. Samotná krajina tu „obcuje“ s človekom spôsobmi, ktoré sú expanzívne, nevypočítateľné a mimo jeho kontroly, proti ľubovoľným iteráciám heterosexuálnej reprodukcie a heteropatriarchálnej autority nad ostatnými formami života. Človek, ktorý vstúpi do Trbletu, bude navždy zmenený a ukotvený v ríši divokého, divného a queer.

Za náhodnú rozhodne nepovažujem skutočnosť, že v transformáciách ľudí v Trblete hrajú výraznú úlohu rastliny, a to predovšetkým rastliny kvitnúce. Pre udržanie cisheterosexuálnej koncepcie ľudskej existencie je nutné držať si kvetiny „od tela“. Ľudská cisheterosexuálna sexualita bola historicky sústavne mapovaná na kvetiny, ktoré zo svojej podstaty do tohto mustra nezapadali a vždy nejakým spôsobom vyčnievali. Snaha usporiadať a utíšiť komplexnú sexualitu kvetín pretrváva dodnes, práve tak ako snaha to isté učiniť so ženami či queer osobami. „Kvety sú vyzdvihované pre svoje estetické kvality, objektifikované pre svoju vonkajšiu krásu a redukované na svoju reprodukčnú funkciu, čo je jasne feminizovaná pozícia. Zároveň sú vnímané ako performujúce nad rámec tejto úlohy, sú príliš okázalé a melodramatické a ich krása je vnímaná ako forma podvodu a triku. Okrem zjavnej analógie so ženami v patriarcháte má táto nedôvera na základe vnímanej neautentickosti a ľahkomyseľnosti aj rezonanciu s queer pozíciou,“ píše o kvetinách Caspar Heinemann.

Vzájomné, doslovné, telesné, nemetaforické prerastanie ľudí a rastlín v Trblete tak vo filme amplifikuje queer pozíciu oboch veličín – kvetín i človeka. V súčasnej politickej klíme je takéto nebezpečné stelesnenie na druhú nesmierne posilňujúce. Na queer ľudí aj na kvetiny je vyvíjaný tlak prezentovať zo seba iba to neškodné a prijateľné, vmestiť sa do úzkych definícií a pravidiel „civilizovaných“ a mocných. V Annihilation, v parafráze Caspara Heinemanna, sa poézia stáva jazykom prežitia v hojnosti a kvetnatosť sa stáva zbraňou. Všetko, čo je „príliš“, kladie odpor voči falošnému nedostatku a represívnym taxonómiám a vytvára priestor pre politiku hojnosti, možností a množenia mimo nastavených limít existujúceho.

               Fyzička Josie sa v jednom momente dobrovoľne oddá mutácií s a do rastlinnej podoby. Potom čo je svedkom zlúčenia lebky a posledných výkrikov svojej kolegyne Cass s tvárou a revom čierneho medveďa, konštatuje k Lene: „Predstav si, že by si umierala vystrašená a v bolestiach a bola by to jediná časť teba, ktorá prežije.“ Splynutie Josie s rastlinou a ich queer rastlinno-ľudské stelesnenie je vo filme situované ako oslobodzujúce gesto a aktívny boj proti takémuto osudu. Smrť ega, centralizácia možnosti objaviť nové potešenia a vykročenie v ústrety úplnej a nepredvídateľnej transformácii.

               Annihilation opakovane prezentuje divokosť a divnosť ako transformatívne a revolučné sily. Nesnaží sa ich tlmiť, činiť čitateľnými alebo ľúbivými. Naopak, podporuje ich váhu, drsnosť a ich temnotu, ktoré stavia proti toxickej pozitivite a naratívam progresu, okolo ktorých sa točia mantry neoliberálnej spoločnosti. Annihilation nás vedie vidieť krásu a potencialitu v sústavnej zmene, divnosti, divokosti a „kvírení“ reality a hrôzu v normativite, stabilite a nehybnosti. Ako píše Trang Dang: „Divokosť […] je sila, s ktorou žijeme, a spôsob bytia, ktorý organizujeme mimo existencie. Ak nám má divokosť niečo povedať, je to toto: rozoberte svet, ktorý obývate, rozoberte jeho neodbytnú oddanosť rovnakosti.“