Autorstvo: Tonie Thimble / FOTO: z divadelnej inscenácie Rukojemníci, zdroj: NOMANTINELS
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2023.
Život je divadlo a my si na seba dávame masky podľa spoločnosti, v ktorej sa pohybujeme. Počas lockdownov sme nosili na tvárach fyzické masky a nejeden z nás sa nevie vrátiť naspäť do svojej verejnej roly, ako sa postupne vraciame do kancelárií a nákupných stredísk. Pred kým hráme divadlo, kvôli čomu sa pretvarujeme a pomôže to vôbec niekomu, keď nie sme úprimní?
Keď som bolo malé, našlo som v otcovom starom pamätníčku citát, ktorý prirovnáva svet a život k javisku. Človek musel pokračovať vo vystúpení, či už chcel alebo nie.
Shakespeare to opísal takto: „Svet je veľké javisko, na ktorom každý hrá svoju úlohu.“
Oscar Wilde polemizoval o tom, ako je repertoár divadla Život na nič a ako každý z nás hrá svoju rolu do konca. Každá z nás je jedinečná, originálna postava, ktorá sa nikde inde neopakuje.
Shakespearovské expertstvá diskutujú o Williamovej bisexualite; samozrejme, že nie na slovenských školách. Jeden študent herectva a divadelných vied sa so mnou skoro pobil, lebo odmietal existenciu falických a erotických vtipov v Shakespearových dielach. Nie je možné, že postava sa volá Benedick (podotýkam, že to nie je preklep a mladík sa naozaj volá Benedict; bez T na konci). Slovenské preklady takéto dvojzmysly nelokalizujú, a teda nepreložili toto meno ako Benečurák alebo Frantík. Česi sa snažili o niečo viac a zvolili meno Benedetto.
Oscar Wilde nezaostával v kategórii horúcich tém. Bol odsúdený za obscénnosť, lebo sa pokúsil zažalovať otca svojho vtedajšieho milenca. Počas vyšetrovania vyšlo najavo, že Wilde mal vzťah s mužmi za čias, keď bola homosexualita zákonom zakázaná.
Osobne mám najradšej kritiku, aký hnusne pokrokový a woke je dnešný Star Trek, a potom čítam, ako William Shatner v 1968 pokazil všetky zábery, na ktorých iba objal Nichelle Nichols, aby producenti museli použiť záber, kde si prvýkrát v televíznej histórii dali biely herec a čierna herečka pusu. George Takei bol síce schovaný v šatníku počas natáčania pôvodného Star Treku, ale keď sa verejne vyoutoval, spustil okrem iného kampaň so slovnou hračkou na svoje meno pre ľudí, ktorí mali problém so slovom gej: „Je to v poriadku byť Takei.“ Bola to reakcia na návrhy zákonov, ktoré zakazovali učiteľstvám v škole hovoriť o queer témach. Postava Jadzia Dax zo seriálu Deep Space 9 (1993 – 1999) bola metafora na život trans ľudí. Hoci Jadziin koniec v seriáli krásne zapadá do stereotypu „pochovajte svojich gejov“, v skutočnosti herečka potrebovala ukončiť svoje účinkovanie v seriáli.
Chcem tu naznačiť koreláciu spisovateľstva, divadla a queer komunity. Príkladov na queer hercovstiev a tvorcovstiev sa nájde neúrekom. Samozrejme, to, že nás je queer ľudí v divadle veľa, neznamená, že divadlo nás „oteplilo“ alebo naopak. Korelácia nemusí znamenať kauzáciu.
Ale…
Väčšina z nás queer ľudí sa ocitla v situácii, keď sme nemohli dať najavo našu pravú tvár zo strachu, že nás rodina, kolegovia, spolužiaci či učitelia odmietnu.
Často sme zahalili naše pochybnosti o heterosexualite do vrstiev homofóbie, kým sme sa odvážili žiť autenticky aspoň doma osamote. Tí transrodoví a tie transrodové z nás si potajme skúšali mamine lodičky či otcove kravaty. Za asexuálnu orientáciu viem potvrdiť, že sme sa snažili zapadnúť a hrať slovné hry, ktorých pravidlá nám nikto nevysvetlil. Boli sme nútení a nútené hrať divadielko pre naše okolie.
Konflikt a nepríjemnosti vznikajú v bežnom živote pre queer ľudí, lebo tento svet sa nevie a zatiaľ nechce prispôsobiť odlišnosti menšiny. Pritom by sa nikomu neublížilo alebo neubralo z pomyselného koláča, ak by sme rešpektovali jeden druhého v našej odlišnosti. Kto som doma v posteli a kto som verejne, nemusia byť odlišné prejavy môjho ja. Časť queer komunity preferuje žiť svoj život v tichosti a radšej nechá susedov v mylnej predstave, že sú iba spolubývajúci či súrodenci.
Niektoré prístupy „liečenia“ inakosti v širšom zmysle slova trestajú prejavy inakosti a nútia dieťa či dospelého nasadiť si masku. V psychológii sa používa pojem masking. Aj keď z rovnice odstránime konverznú terapiu a pray-the-gay-away prístup, ešte stále niekoho doma nútia schovávať sa, niekto iný pozoruje okolie a „dobrovoľne“ opakuje, čo vidí; všetci chceme zapadnúť a dúfame, že sa vyhneme bolesti a problémom, keď nebudeme vytŕčať z radu.
Časy sa síce lepšia, ale ak sa spýtate niekoho, či je homofóbny alebo nemá rád transrodových ľudí, väčšina bude tvrdiť a obhajovať svoju tolerantnosť. V praxi ten istý človek bude ťahať syna preč od make-upu, zakazovať zženštilé tancovanie alebo krátke vlasy pre svoju dcéru, alebo inak dávať najavo svoju nespokojnosť s príznakmi inakosti, lebo lepšie nevie. V teórii si uvedomujeme, že nemáme nadávať do buzerantov, ale v praxi nám môže prekážať viditeľný prejav queer osôb.
Jedným z prejavov maskovania je úsmev a príjemná mimika. Ak ste niekedy pracovali s ľuďmi, určite máte aj vy svoju „profesionálnu tvár“ – jemný úsmev, naklonená hlava, príjemný tón hlasu.
V práci sme vlastne nikdy nemali možnosť ukázať neutrálnu tvár až do momentu, keď sme nosili masky, respirátory a iné kreácie. Počas lockdownov sme boli v unikátnej situácii, kde ľudia nevideli väčšinu našej tváre. Sedeli sme doma a nemuseli sme sa pretvarovať pre nikoho. Poznám nejedného trans človeka, čo využil lockdown na sociálnu tranzíciu. Ja som si zmenilo meno a teraz, keď sa ma po rokoch bez osobného stretnutia niekto spýta, čo mám nové, s úsmevom zahlásim: „Meno!“
V mojej bubline ľudia vedeli o zmenách hneď a podporujú ma. Malo som možnosť zložiť masku.
Neviem ako vy, ale ja som ušetrilo veľa energie, keď som sa pred svetom nemuselo tváriť ako telesne a duševne zdravá cisheterosexuálna osoba. Telo ma bolelo rovnako, rodový nesúlad bol prítomný ako vždy, ale pred nikým som nehralo divadielko. Vôbec mi neprekáža, že moja neutrálna tvár pôsobí ako nahnevaný masový vrah alebo odpočívajúca suka (pozn. redakcie: resting bitch). Oveľa radšej sa usmejem úprimne, hoci zriedkavo. Teraz, akože po covide, sa nechcem vrátiť do starých koľají a do šatníka. Našlo som odvahu žiť autenticky a život bez metaforickej masky ma bolí o toľko menej. Dostávam sa do konfliktov a nedorozumení, keď som úprimnejšie, ako by si ľudia želali. Vždy vychádzam z predpokladu, že ľudia nevedia alebo sme si zle rozumeli. Spýtam sa a vysvetlím.
Rado by som sa opäť vrátilo na javisko a hralo v divadle postavu. Mám veľké skúsenosti s pretvarovaním sa. Som dobrá herečka, ak musím. A viem, že budú situácie, kde bude bezpečnejšie sa tváriť „normálne“. Keď mám mimo divadla možnosť byť samo sebou, idem cestou menšieho odporu voči sebe. Čitateľstvu odporúčam si tiež vyskúšať autentický život bez masky.