Autor: Marek Hudec / Fotografie: Archív Rada Paulecha
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2023.
Študentská inscenácia Koniec Eddyho na Divadelnej fakulte VŠMU podľa knihy francúzskej gej ikony Édouarda Louisa je neustále vypredaná, hoci mala premiéru takmer pred rokom. Jednou z jej hviezd je mladý herec a drag performer Rado Paulech, ktorého môžete poznať aj z vystúpení na Ball of Shame. Ako sa identifikuje s príbehom knihy a aké bolo jeho spoznávanie iného rodového prejavu?
Tvoja cesta k herectvu bola dlhšia. Najprv si pôsobil ako zubár a vnímal som, že si bol celkom usadený. Čo ťa viedlo k tomu svoj život zmeniť?
Myslím si, že som nikdy nebol naozaj usadený. Aj keď som pracoval ako zubár v Čadci, chodieval som po práci párkrát do týždňa do Žiliny a do Bratislavy na otočku na tanečný a neskôr aj na divadelný krúžok. Rodičia ma považovali za rozlietaného, aj cez víkendy som býval zväčša preč. Na herecké kurzy pre dospelých som sa prihlásil až po pár rokoch po nástupe do práce a v podstate náhodne, považujem sa totiž za dosť hanblivého človeka. Stretol som tam však ďalších podobných ľudí, ktorí sa chceli zahrať a po práci si psychicky oddýchnuť. Jedna známa z kurzu potom viacerých prehovárala, aby sme sa spolu prihlásili na prijímačky na herectvo na VŠMU. Prvý raz som ich skúsil, keď som mal 27. Skúšal som ich potom viackrát, priznám sa, že som sa na ne vždy tešil, boli obohacujúcim spestrením pracovného roka. No a nakoniec si ma vybrali.
Keď si nastúpil na štúdium, nechal si si aj zubársku ambulanciu?
Kým som sa hlásil na prijímačky, stále som naplno pracoval a herectvu sa venoval len na krúžku. Keď ma prijali, už nebolo možné zostať v práci, lebo prvé roky na VŠMU si v škole od rána do večera. Musel som sa teda presťahovať do Bratislavy a vziať si od zubariny na pár rokov sabatikal, hoci som tušil, že to môže trvať dlhšie. Cez prázdniny sa ešte starám o chrup známym, ktorí si chcú na mňa počkať. V treťom ročníku sme mali voľnejší režim, po premiére hry Koniec Eddyho som mal prázdnejší rozvrh celý jeden polrok, a prihlásil som sa preto na služby na zubnej pohotovosti a aj do dennej ambulancie. Teraz som s tým však musel opäť skončiť, lebo som vycestoval na Erasmus na hereckú školu do Nórska.
Účinkuješ v inscenácii podľa knihy Édouarda Louisa. Čím rezonoval príbeh z francúzskeho vidieka v tebe a čím môže všeobecne zaujať slovenské publikum?
Édouardov príbeh a témy, ktoré v knihe prináša, ma mimoriadne oslovili. S chuťou som sa im preto venoval aj v bakalárskej práci. Zaujalo ma, že francúzsky vidiek 90. rokov z knihy vyzeral nanešťastie veľmi podobne ako slovenská realita v roku 2023. Tento príbeh sa pokojne mohol odohrať u nás na dedine či v meste, opisuje rovnaké javy: šikanu, generačnú chudobu, predsudky. Kniha mi navyše veľmi pripomenula vlastné detstvo a dospievanie. V Čadci som nikomu okrem svojej rodiny a priateľov o svojom prežívaní a formovaní identity nevravel. Tam som chodil len do práce a domov a koníčky, ktoré mi prinášali radosť, som realizoval v Žiline a v Bratislave.
Režisérka inscenácie Ema Benčíková vravela, že komunikovala s hercami o tom, čo príbehy z knihy pre nich osobne znamenajú. Inscenáciu otvára tvoje drag vystúpenie. Súvisí to s tým, že sa dragu venuješ aj v House of Velvet?
Ema mi úplne na začiatku nepovedala, že bude inscenovať práve túto knihu, raz len prišla za mnou a povedala mi: mám jasnú víziu, ideme robiť inscenáciu, ktorá sa začne tvojím drag vystúpením. Vedela, že som už v dragu vystupoval, aj že som členom House of Velvet, takže vedela, že nejaké skúsenosti s dragom už mám. Text kreovali najmä naši dramaturgovia, ale je pravda, že každý z nás si Louisove knihy prečítal a rozprávali sme sa o tom, ktoré časti s nami rezonujú. V knihe Kto zabil môjho otca je aj scéna s lipsyncom pesničky Barbie Girl od Aqua, ktorá sa stala predlohou môjho drag vystúpenia v inscenácii. V Louisových knihách som sa našiel v mnohých pasážach, Édouard mal taktiež v detstve a puberte problémový vzťah s otcom, tiež bol šikanovaný, iný, vytŕčal, hoci nechápal vôbec prečo.
Aká bola tvoja cesta k žánru drag?
Do House of Velvet som sa dostal pri jeho založení v roku 2016, keď ešte u nás nebolo veľmi známe, čo to vôbec je vogue. Na jednom z podujatí Teplárne v roku 2015 som sa zúčastnil diskusie s Monikou Prikkelovou a Viktorom Bukovým, kde to vysvetľovali, a Monika sa zmienila, že vyučuje lekcie, na ktoré som sa potom prihlásil. Neskôr svojich žiakov a žiačky začala brávať na bály do zahraničia, prvý raz som tak zažil ich atmosféru. Neskôr som sa začal aj aktívne zúčastňovať vogueových bálov, prvým vogueovým bálom na Slovensku bol Velvet ball, meno niesol na počesť nášho housu. O rok nato sa konal Hunting ball a ďalší rok sme zvolili názov Ball of Shame, ktorý sa uchytil a založil tak každoročnú tradíciu. Prvé topánky s opätkami som si kúpil cez AliExpress a využíval som ich na lekciách a neskôr na báloch. Moje prvé drag vystúpenie sa udialo na oslave mojich tridsiatych narodenín, na ktorú som pozval mojich blízkych kamarátov a kamarátky. Verejne som však prvý raz vystúpil až na jednom z kabaretov v Teplárni, vtedy som tam pozval aj otca s mamou. Kamarát v publiku mi počas vystúpenia striekal penu na kožený korzet a rodičia sa mi síce po kabarete vyznali, že to nebola ich šálka kávy, ale ja som bol nesmierne rád, že prišli a videli ma aj v inej polohe.
Kedy si zistil, že ženský rodový prejav ťa baví?
V detstve som si občas vyskúšal mamine topánky či bižutériu, ale vtedy to bola skôr detská zvedavosť, hrabanie sa v skriniach, keď rodičia neboli doma, a objavovanie vecí, ktoré som nepoznal alebo boli zakázané. Skôr než som začal chodiť na Monikine kurzy, ohúrili ma tanečné vystúpenia mužov na opätkoch, pamätám si niečo také na France’s Got Talent. Spomínam si tiež, že samotná chôdza na opätkoch bolo to, čo ma fascinovalo a bavilo, drag prišiel až neskôr. Mimochodom, v roku 2016 som vyhral neoficiálne slovenské majstrovstvá v behu na opätkoch, kde som si aj zničil spomínané prvé topánky z AliExpressu. Vyhral som 300-eurový šek a občas zo žartu používam titul úradujúceho majstra, lebo súťaž sa odvtedy u nás už nekonala. Na opätkoch a neskôr v dragu som zažil pocit slobody, že sa nemusím škatuľkovať a môžem vyjadriť svoju mužskú aj ženskú energiu. Neustále ma fascinuje, že keď sa nahodím do dragu, chlapi sú pri mne nastúpení ako mačiatka. Tí istí chlapi, ktorých som sa predtým bál, že mi povedia, že nie som pre nich dosť dobrý alebo mužný, a zrazu sú krotkí a pchajú mi bankovky do podväzkov, fotia sa so mnou a kupujú mi drinky.
Koniec Eddyho mal premiéru krátko po vražde Juraja a Matúša pred Teplárňou. Ako ste prežívali tie týždne?
Tragédia sa odohrala v stredu večer a my sme vo štvrtok mali mať skúšku Konca Eddyho. Namiesto toho sme pietne sedeli so slzami v očiach v podniku Doska pár metrov od Zámockej smutní a frustrovaní. Na druhej strane sme cítili ešte väčšiu potrebu hovoriť o živote LGBTI+ ľudí na Slovensku a potvrdilo sa, že robiť túto inscenáciu je o to dôležitejšie.
Zostávajú ti ešte dva roky štúdia. Ako by si chcel, aby tvoja kariéra pokračovala?
Pre študentov a študentky je bežné, že začínajú ako postavy v pozadí v inscenáciách v Slovenskom národnom divadle. Zároveň sa zaregistruješ do televízií. Tie neustále potrebujú nové tváre do svojich denných seriálov. Výbornou skúsenosťou sú tiež študentské filmy. Ak máš šťastie, talent a pracuješ na tom, aby bolo o tebe vedieť, dostaneš aj väčšie roly v divadlách, televízii či vo filme. Herecká kariéra u nás sa začína zväčša pozvoľna. Momentálne som na Erasme v Osle, ešte som sa nerozhodol, kam povedú ďalšie kroky, ale rád by som pokračoval v magisterskom štúdiu. Baví ma učiť sa. V Nórsku sa mi napríklad páči, že kladú dôraz na vytvorenie si vlastného hereckého projektu, smerujú ťa, aby si vedel, čo chceš robiť a s kým, pripravujú ťa na to, aby si bol schopný prevziať väčšiu iniciatívu vo svojej kariére a nie iba čakať na to, kto ti dá prácu. Myslím si, že kým budem zdravý, budem sa vedieť uživiť. Za to som veľmi vďačný rodičom, že som mohol študovať a že mám v rukách, ako sa hovorí, remeslo, ktoré má ozaj zlaté dno. Ale viem si predstaviť všeličo, čo by ma bavilo. Napríklad v covidovom období ma veľmi bavilo byť dobrovoľníkom pre mobilnú odberovú jednotku, získal som tam jedinečné skúsenosti a zručnosti. Ktovie, možno budem nabudúce požiarnikom, uvidíme, čo život prinesie. Asi mám v sebe istý neustály nepokoj, ktorý ma nerobí síce spokojným, ale núti ma niečo nové skúmať. To ma vlastne pritiahlo aj k herectvu. Je to pre mňa neprebádaná oblasť s nesmiernym potenciálom.