Autor textu: David Benedek / Foto: Jakub Kováč
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2021
Samuel Hošek je mladý slovenský spevák, na hudobnej scéne sa pohybuje už niekoľko rokov. Koncom minulého roka vyšiel jeho debutový album s názvom Our Time Is Now, ktorý je skvelým prínosom pre slovenskú pop-music. Podľa jeho vlastných slov sa svojou hudbou snaží ľuďom pomôcť na ich ceste, ale aj sebe samému.
Začnime teda poporiadku. Kedy a ako si sa začal venovať hudbe?
Začiatky nachádzam už v útlom veku. Ako malý som sa veľmi nehral s hračkami, veľa som kreslil a miloval som stanicu MTV. Bol som ňou úplne uchvátený. Pamätám si, ako u mňa bola sesternica a bola sklamaná, že sa s ňou nehrám, pretože práve v tom čase vyšiel nový klip Christiny Aquilery Come on Over a ja som pozeral hitparádu European TOP 20 a čakal som, kedy ho zahrajú. Sestrin priateľ mi vyrobil kábel, s ktorým som mal prepojenú hi-fi vežu s televíziou a nahrával som si na kazetu všetky hity. Obývačku odvtedy rozdeľoval kábel na dve územia a všetkým ostatným v rodine zavadzal, no mne prinášal nesmiernu radosť.
Odjakživa si sníval o tom, že budeš spevákom?
Pravdupovediac, ani teraz sa necítim byť spevákom. Mám pocit, že len tak som a robím to, čo ma baví. To je základ. Vždy sa snažím obklopiť ľuďmi, s ktorými sa cítim príjemne, a vytvárať veci, pri ktorých je zábava. Týmto životom sa chcem „prezabávať“. Baví ma maľovať, kresliť, tancovať aj hrať. Z každej oblasti robím niečo a zatiaľ to nejako funguje. Keď už som spomínal to MTV, tak ako dieťa som bol fascinovaný Britney Spears, NSYNC, Back Street Boys, Michaelom Jacksonom a už menovanou Christinou Aquilerou. Ovládal som ich choreografie a sám som doma napodobňoval ich klipy a koncerty. Z drôtu som si vyrobil okolo ucha mikrofón a povystrihoval som z papiera lístky, ktoré som nožničkami predierkoval, aby sa z nich dal koniec odtrhnúť ako kontrolný lístok zo vstupenky.
Čo je pre teba v súvislosti s tvojou hudbou najdôležitejšie?
V mojej tvorbe je určite najdôležitejšie, aby to išlo zo mňa. Nemám nejakú veľkú ambíciu, kam by som sa chcel dostať, alebo kde by som chcel hrať. Mal som len potrebu vyjadriť sa a zanechať niečo po sebe. Som rád, že sa mi podarilo dať dokopy ucelený album, presne taký, aký som chcel, či už po hudobnej stránke, alebo vizuálnej, čo sa týka obalu. Nebaví ma, že mnoho spevákov na Slovensku vlastne nemá nejakú konkrétnu predstavu a ich cieľom je len to, aby im niekto vyprodukoval hit. Vo väčšine prípadov prídu s nejakou zahraničnou referenciou a podľa toho sa potom skladba napíše, prípadne odkopíruje. Nedokážem si predstaviť, že by som so svojou tvorbou, a vôbec hudbou, kalkuloval. Tie dve veci pre mňa osobne nejdú dokopy, a preto som možno tam, kde som. Každá skladba na mojom albume sa spája s nejakou mojou osobnou skúsenosťou, s osobou, prípadne pocitom. Myslím si, že najlepšie je, ak si spevák dokáže napísať vlastné skladby a vyjadriť sa.
Čo chceš svojou hudbou odovzdať poslucháčom a poslucháčkam?
Pravdaže ma poteší, ak mi ľudia povedia, že sa im moja hudba dobre a príjemne počúva. Nerád spájam umenie s nejakou depresiou alebo temnotou. Umenie by podľa mňa malo ľudí tešiť, baviť, poukazovať na nejaké témy, prípadne šokovať. Určite by som nechcel vyvolávať strach alebo nejaké úzkostné stavy. Myslím si, že som veľmi otvorený a tolerantný človek. Nikdy som nebol radikálny. Ani „čierny“, ani „biely“. V sporoch som bol vždy niekde v strede a chápal som obe strany. V mojom živote sa stretávam s ľuďmi s rôznym vierovyznaním, rôznej farby pleti či orientácie. Každý z nás má nejaký životný background a niečo si nesie, s niečím bojuje, či už viac, alebo menej úspešne. Snažím sa pomôcť ľuďom na ich ceste nájsť silu, objaviť svoj potenciál – a v neposlednom rade pomôcť aj sám sebe.
Povedal by si, že je tvoja hudba aj pre queer ľudí? Myslíš, že sa v nej dokážu nájsť?
Samozrejme. Myslím si, že každý človek prirodzene prechádza rôznymi fázami sebapoznávania. Pre niektorých je tá cesta ľahšia, a pre niektorých náročnejšia. Každý máme inú štartovaciu pozíciu a niečo si so sebou nesieme. Dôležité je mať okolo seba ľudí, ktorým dôverujete, ktorí vás ľúbia a sú vašou oporou. Na hudbe je pre mňa zázračné, že existujú skladby, ktoré mi pri počúvaní dodávajú odvahu a silu, alebo také, ktoré rád počúvam, keď som smutný. Bol by som rád, keby moja hudba mohla poslúžiť ľuďom.
Ako vnímaš umelcov, ktorí si prešli na Slovensku coming-outom?
Majú môj veľký obdiv. Nie každý má ideálne rodinné pomery a nie každý nájde podporu u svojich najbližších. LGBTI ľudia si prechádzajú veľkým zranením, s ktorým sa počas života vyrovnávajú. A potom, keď u nich nastane fáza uvoľnenia, práve vtedy si tým musia prejsť ich blízki. Psychicky je veľmi náročné niesť si pocit viny či ospravedlňovať sa za niečo, za čo vlastne človek nemôže. V dnešnej dobe je stále obrovské množstvo inštitúcií či náboženských dogiem, ktoré pohľad na skutočnosť skresľujú. Niektoré rodiny pochopia celú situáciu až vtedy, keď sa im to stane na vlastnej koži. Myslím si, že je dôležité počúvať druhých. Počúvať ich príbeh a snažiť sa im porozumieť.
Prvý song, ktorý som od teba počul, bol Own World v roku 2015. Keby si ho mal porovnať s hudbou, ktorú si nedávno predstavil na svojom debutovom albume, ako sa tvoj hudobný štýl odvtedy zmenil?
Na svoje začiatky spomínam veľmi pozitívne. Spolupracoval som vtedy s mojím skvelým kamarátom a producentom Andrejom Hruškom, ktorý sa podieľal na CD napríklad aj Celeste Buckingham, či Lucie Bílej. Veľmi mi pomohol, a aj vďaka nemu som dnes tam, kde som. Hneď prvé, čo mi v štúdiu povedal, bolo: „Nenávidím prehnanú skromnosť“. Veľmi ma posúval vpred, vrátane hudobného smerovania. Bol som také vystrašené kuriatko, prehnane sebakritický, bojazlivý a vôbec som si neveril. S odstupom času v tom vnímam aj vplyv pomerov, v ktorých som sa kedysi pohyboval. Som z kresťanského prostredia, a to – či už šlo o školu alebo kostol – viedlo človeka k skromnosti. Čo je fajn, ale neskôr som si uvedomil, že sa v tomto priestore necítim úplne komfortne. Keď sa za cieľ kladie prehnaná skromnosť a pokora, mnohí ľudia si potom neveria, akoby do istej miery potláčali samých seba. Cítil som to aj na sebe, bál som sa pochváliť, lebo som to hneď bral ako pýchu. Pritom je veľmi dôležité vedieť o svojich silných a slabých stránkach. To je základ úspechu. Akoby mi v tom období chýbala určitá triezvosť a objektivita. Avšak tú človek objaví, až keď sa začne pohybovať v rôznych spoločnostiach, spozná odlišných ľudí, zistí, že na veci existujú rôzne pohľady, a pochopí, že nemusí byť všetko správne tak, ako sme boli naučení. Naberie skúsenosti. A ja som bol vždy otvorený učiť sa a spoznávať seba a ostatných. Netreba sa toho báť. Skôr sa snažím porozumieť druhým a dopátrať sa k príčinám, prečo uvažujú tak, ako uvažujú, ako konajú a sledovať ich zázemie.
Neskôr som nadobudol pocit, že máme s Andrejom na niektoré hudobné veci iný názor a nejako prirodzene sa naše cesty rozišli. Stretol som producenta a hudobníka Jureša Líšku z Fallgrappu a cítil som, že on je ten, s kým chcem spolupracovať. S Andrejom však doteraz spolupracujem na iných projektoch.
Tvoj debutový album Our Time Is Now vyšiel v decembri minulého roka. Ako dlho si na ňom pracoval?
Na začiatku som neplánoval urobiť album, vyvíjalo sa to postupne. Najprv som sa odhodlal poslať Jurešovi tri svoje demá nahraté na mobil. O všetkých troch som si myslel, že sú otrasné. On si ich vypočul a vybral jedno z nich, na ktorom sme začali pracovať. Bola to skladba Home. Nahrávací proces bol pre mňa veľmi inšpiratívny. A odrazu sme si uvedomili, že máme stále viac a viac materiálu a že by to vlastne mohlo byť na album. Nemal som žiaden deadline, čo bola výhoda, ale ani peniaze. Každopádne, nemusel som nič robiť narýchlo. Prvé skladby vznikli v roku 2017. Postupne som ich začal nahrávať, no popri tom som vystupoval, dokončoval si školu a niekoľko mesiacov som ešte veľmi intenzívne skúšal divadelné predstavenie v Prahe. Strávil som stovky hodín vo vlaku medzi Prahou a Bratislavou. Zvládnuť všetko bolo časovo dosť náročné. Potom som sa na pol roka aj úplne odmlčal, pretože som získal pocit, že to nemá význam. Žiadal som o grant, ale nakoniec som nestihol dodať nejaké potvrdenie, a tým pádom som prišiel o možnosť dostať finančnú podporu. Bol som trochu „domotivovaný“. Často to viazlo hlavne na financiách. Žiť na voľnej nohe ako slobodný umelec nie je ľahké, a ak má človek financovať ešte svoj vlastný projekt, je toho naozaj dosť. Mal som obdobie, keď som mal rozpracované skladby, ale vôbec som nemal chuť tvoriť. A ani ma to nenapĺňalo. Potom odrazu prišiel nejaký zlom, niečo sa mi v živote udialo alebo som stretol niekoho zaujímavého, niečo som prežil, a dokázal som napísať a zložiť aj dve skladby za deň. Sú to pre mňa také dve fázy mánie, ktoré sa striedajú. Ale to má podľa mňa každý človek. Dobré a horšie obdobia sa nejako striedajú a je fajn sa s tým vedieť nejako konštantne pasovať. O rok neskôr sa mi už podarilo získať štipendium od FPU a všetko sa nakoniec podarilo.
Prečo si album nazval Our Time Is Now?
Nachádzal som sa v období, keď som si uvedomil, že žijem tu a teraz. Nechcem sa viazať ani na minulosť, ani na budúcnosť. Snažím sa veci prežívať naplno a intenzívne. Neznášam, keď je niečo nevýrazné, nudné. V tomto smere mám rád extrémy. A ja som mal extrémne krásne obdobie, paradoxne, aj keď prišla korona. Celý ten rok bol pre mňa zázrak. Veľa som sa naučil a som zaň vďačný po všetkých stránkach. Ešte viac sa mi zintenzívnili a prepojili priateľstvá a vzťahy všeobecne. Som veľmi vďačný za ľudí a energiu okolo mňa. Preto Our Time Is Now. Teraz je ten čas. Platí to s hocičím – či už so vzťahmi, športovaním alebo chudnutím.
Aké zažívaš obdobie od vydania albumu?
Je to taký paradox. Väčšinou sa zvykne po vydaní CD koncertovať, ale teraz je všetko inak. Teším sa z pozitívnych ohlasov a som rád, že album dostal aj pomerne veľký mediálny priestor, a tak chodím občas niečo porozprávať a zaspievať do televízie, či robím nejaké rozhovory. Momentálne si to ešte oveľa viac vážim, keďže sa toho moc nedeje. Je to veľmi príjemné. Pamätám si svoj prvotný šok, keď sa album vydal a ja som o polnoci skroloval Spotify a bol tam už aj môj album. Odrazu mali všetci prístup k mojim skladbám. Ku skladbám, ktoré som pár rokov denne počúval, pracoval som na nich a snažil som sa v nich vytvoriť tú najlepšiu verziu seba. Bol to veľmi pekný pocit, a zároveň aj strašidelný.
Moje obľúbené piesne z tvojho albumu sú Kingdom a Body. Vieš mi povedať, ako vznikli?
Každá skladba sa viaže k nejakej osobe, každá skrýva nejaký príbeh. Kingdom je pre mňa čistá schizofrénia. Obsahuje mnohé hudobné žánre. Od RnB a soulu cez rap až po prvky klasickej hudby či plačúce dieťatko. Tak som sa vtedy aj cítil. Boli to počiatky mojich vzťahov a stretol som sa s jedným, možno aj trochu toxickým vzťahom, aj keď to z druhej strany nebolo vôbec naschvál. Musel som to nejako ustrihnúť, ale bol som veľmi zranený. Bolo to veľmi intenzívne a spomínam na to už iba v dobrom, no vtedy mi to emočne aj ubližovalo. Skladba Body je o mojej úplne prvej láske a zlomenom srdci. Človek si po rozchode prejde rôznymi fázami, potom už má pocit, že je OK, a následne ho prekvapí ďalšia fáza. Body som napísal vo fáze, keď som mal pocit, že som už na tom dobre, a vlastne mi tá osoba vôbec nechýba, že mi chýba iba náš fyzický kontakt. Je tam pre mňa silná pasáž, ako vnímam nejakú vyššiu silu, vďaka ktorej danej osobe odpúšťam a stávam sa silnejším. Každá skladba na albume ma viac a viac oslobodila.
Máš na albume pieseň, ktorú považuješ za svoju najobľúbenejšiu?
Moje obľúbené sú Soulmate a Body. Sú aj skladby, ktoré už nemám rád.
Aké si mal ohlasy na album od svojich blízkych kamarátov, prípadne rodiny?
Dostal som veľmi veľa pozitívnych reakcií, z čoho sa úprimne teším. Moja hudba je dosť svojská a mám pocit, že nepatrím ani do alternatívnej škatuľky, ale ani nie do popu. Som niekde medzi a asi mi to aj vyhovuje. Byť trošku inkognito a byť aj trošku slávny, haha. Moja rodina ma veľmi podporuje v tom, čo robím, a som im za to vďačný. Aj keď viem, že to nemusí byť úplne ich štýl alebo nie so všetkým súhlasia, ale tak to už býva. Pre mňa je podstatné, že som stále viac úprimný sám k sebe i k ostatným a som stále ešte na dlhej ceste k pravde, ale tá oslobodzuje a to je úžasné.
Prvý singel z albumu sa volá Magic Carpet, ku ktorému vyšiel aj skvelý videoklip. Je veľmi vizuálny, plný skvelých kostýmov a tanca. Koncept klipu si vymyslel ty?
O svojich skladbách mávam už vopred nejakú predstavu. Najhoršie je, že vždy ich vidím trochu komplikovane, keďže taký rozpočet na ne nikdy nemám. Na klipe Magic Carpet som spolupracoval s úžasnou osobu, choreografkou a tanečnicou Chilli, a s kameramankou Veronikou Donutkovou alias „Deravou Buchtou“.
Nedávno si vystupoval v Teleráne pred našou prezidentkou. Aké to bolo?
Veľmi som sa potešil, keď mi volali z produkcie TV Markíza. Vedeli, že pani prezidentka má rada džez, a tak ma poprosili, či by som jej mohol niečo zaspievať a spríjemniť čas, keď bude v štúdiu. Cítil som sa poctený, som totiž neskutočne hrdý, že našu krajinu vo svete reprezentuje práve ona. Hneď ako prišla, celé štúdio zaliala upokojujúcou žiarivou energiou a ja som sa chcel až rozplakať od dojatia, ako vždy, keď počujem jej príhovor. Myslím, že naša pani prezidentka je platonická láska nejedného Slováka a Slovenky. A to je krásne.
Aký je tvoj názor na LGBTI+ práva na Slovensku? V čom by mala prísť zmena?
Pandémia prekvapila všetkých. Nikto na ňu nebol pripravený, ale myslím si, že aj v tomto smere sú LGBT+ ľudia znevýhodnení. V situácii, keď sa nemôže cestovať do zahraničia, alebo ani len do iných okresov v krajine, prichádzajú zdravotné komplikácie… to všetko sa týka aj homosexuálnych partnerských zväzkov. Poznám mnohé dlhodobé homosexuálne páry, ktoré sa nemajú ako preukázať, že sú partnermi, pretože pred očami štátu akoby neexistovali. V dnešnej situácii naozaj nemožno hovoriť o žiadnom módnom výstrelku. Myslím si, že všetci by mali mať právo vidieť svojho partnera či partnerku a vycestovať za nimi, vedieť o ich zdravotnom stave bez ohľadu na pohlavie. Znova sa ukázalo, aké zanedbané sú práva LGBT+ komunity a za čo bojujú aktivisti a aktivistky, ktoré sa to snažia zmeniť.
Je pre teba dôležitý imidž a to, ako ťa ľudia vnímajú?
Imidž je súčasť prezentácie. Takže jednoznačne áno. Hudba je aj zábavný priemysel a je to pre mňa akýsi únik zo všednosti. Mám rád módu a mám rád koncepty. Uvedomil som si, že kedy, keď nie teraz, je ten čas, keď môžem skúšať rôzne veci a hrať sa s vizuálom. Moji rodičia sú veľakrát nespokojní. Boli by najradšej, keby som bol oblečený slušne a nie výrazne. Môj tatino sa so mnou dokonca aj pár dní nerozprával, keď som si nafarbil vlasy. Ale nakoniec to aj moji rodičia prežili. Imidž pre mňa určite nie je najdôležitejší, ale je súčasťou celého konceptu. Hudobník musí mať nejakú stage presence. Nemám rád, keď je niečo rozpačité a nemastné-neslané. Pódium je platforma, kde sa môže vystupujúci prejaviť. A vlastne aj veci okolo… celé ma to baví, je to hra. Netreba sa báť, vážne. Nie nadarmo sa hovorí, že je to zábavný priemysel.
Chystáš sa po pandémii spraviť s novým album aj koncertnú šnúru?
To zatiaľ neviem. Jediné, čo viem, je, že okamžite pôjdem do Viedne na kávu.