Autor textu: Andrej Kuruc / Foto: Mayo Hirc
Archívny text vyšiel prvý raz v čísle Jeseň 2018
Fotograf Robert Vano (70) sa narodil v Nových Zámkoch na Slovensku v katolíckej rodine. Neskôr odišiel študovať do Bratislavy, kde sa dostal k umeniu. Pred nástupom na základnú vojenskú službu sa rozhodol emigrovať do USA do New Yorku. Tam pre fotografov, ktorí fotili modelky na titulné stránky módnych časopisov, česal a maľoval ich tváre. Nakoniec sa sám medzi nich zaradil, fotil v New Yorku, Paríži, Londýne a Miláne. Po revolúcii sa vrátil naspäť do Československa a v súčasnosti žije v Prahe. Aj vzhľadom na svoju orientáciu sa osobitne venoval foteniu mužských aktov. V tomto roku bol o ňom spracovaný dokument Príbeh človeka od režiséra A. Ziku, ktorý aj za jeho osobnej účasti bude odvysielaný na tohtoročnom Filmovom festivale inakosti. Tvorbu Róberta Vana môžete nájsť na stránke www.robertvano.cz.
Na Filmovom festivale inakosti ste boli už ako hosť v roku 2013, ako ste sa na festivale vtedy cítili a prečo ste sa rozhodli prísť opäť?
Na festivale v roku 2013 som sa cítil super, pretože rád chodím na Slovensko, rád chodím do Bratislavy a festival sa konal v Bratislave. Vždy rád podporím ľudské práva a všetky menšiny. Tento rok som sa rozhodol prísť znovu, lebo na festivale sa bude premietať celovečerný dokument, ktorý so mnou natočil režisér Adolf Zika a myslím si, že je dôležité aj takto podporiť komunitu.
Myslíte si, že takéto akcie, ktoré prezentujú filmy s LGBT tematikou sú potrebné, majú zmysel?
Určite majú zmysel. Pre človeka, ktorý rovnako pracuje a platí dane ako všetci ostatní, by mali platiť rovnaké práva, rovnaké zákony. Za demokraciu aj za ľudské práva treba bojovať aj umením, keď to neprichádza od politikov.
Akú rolu zohrala vo vašom živote vaša sexuálna orientácia?
Moja sexuálna orientácia u mňa v živote nezohrala žiadnu rolu, pretože ja som od puberty mal rád chlapcov a nemyslím si, že to nejako ovplyvnilo moje umelecké smerovanie. Možno to môžu povedať druhí. Ja rád fotím krásnu stoličku, dievčatá, alebo paradajky, alebo chlapcov, čiže, keď idem na fotenie nemyslím na svoju sexuálnu orientáciu.
Zažili ste nejaké nepríjemné veci v súvislosti s vašou orientáciou v minulosti?
Našťastie som nezažil nepríjemné veci, pretože ja som už ako mladý v 19 rokoch emigroval do New Yorku, tam už bolo po sexuálnej revolúcii. Možno, keby som bol žil niekde inde. Hlavne, nie každý má to šťastie, keď žije na malej dedine. Ale ja som nemal žiadne nepríjemné skúsenosti, možno preto, že som v tej fotografii, to bolo moje zamestnanie a tam to nebolo nepríjemné.
Na začiatku roka sa v priestoroch bratislavskej galérie Danubiana uskutočnila vaša výstava s názvom MEMORIES. O čom výstava bola?
Téma bola o spomienkach, boli tam fotky za päťdesiat rokov, od roku 1968 až do 2018 – je to taký prierez v mojej tvorbe.
Aká ja vaša najvýznamnejšia spomienka, čo sa týka vašej kariéry?
Keď sa moje fotografie rovnaký mesiac v rovnakom roku ocitli na titulkách Harpers BAZAARU v Taliansku, Francúzsku a v Amerike. A vtedy som vedel, že to už nebude rovnaké ako predtým.
Ste medzinárodne uznávaný umelec a fotograf. Je ešte niečo, čo by ste chceli v umení dosiahnuť?
Ja som nikdy nemal veľké sny, nechcel som mať rodinu, manželku, psa, porsche, bazalku a chatu. Ja som chcel byť fotograf a to som dosiahol. Chcem ďalej fotografovať, tvoriť, chcem byť zdravý.
Čo pre vás znamená fotografia? Kto vás ovplyvnil pri tvorbe?
Mňa najviac ovplyvnili starí fotografi z prvej republiky. Keď som ja začínal, robil som u nich mejkap a vlasy. Asistoval som im a to boli asi všetci, čo vtedy žili v New Yorku, ako bol Horst, Kertész, Avedon, Weber, ako každý, kto bol úspešný. Chcel som byť ako oni.
Prečo ste sa začali venovať foteniu mužských aktov a čo pre vás vaši modeli znamenajú?
Ja som začal fotiť mužské akty, pretože pán Horst mi povedal, že keď mám rád chlapcov, tak by som mal fotiť chlapcov. Mňa by to asi nikdy nenapadlo v tom mladom veku, možno by ma to napadlo neskôr, a to bol ten impulz. A modeli pre mňa znamenajú, že mám niekoho fotiť. Ja mojich modelov nejako nepoznám, oni prídu na jedno fotenie, ja ich odfotím a idú domov. Ale keby nebolo modelov, tak by som asi nemal tvorbu, takže vlastne znamenajú pre mňa veľa. Je to moja práca a moja kariéra.
Fotíte aj na Slovensku, alebo máte aj slovenských modelov a modelky?
Fotím aj na Slovensku, všade, kde dostanem ponuku, kde ma pozvú a áno fotím aj slovenských modelov a modelky. Žijem v Prahe, ale keď ma pozvú niekde inde, tak rád prídem.
Magazín QYS je určený pre mladých queer ľudí, pre mnohých ste vzorom. Myslíte si, že je dôležité mať vzory pre mladých ľudí, ktorí sú z LGBT komunity a prečo?
Áno, určite je dôležité, aby mladí ľudia mali nejaké vzory, aby ten človek necítil, že je sám na svete. Keď vidí podobných ľudí ako sú oni, tak to im dáva väčšiu nádej, že dosiahnu to, čo chcú. Či už je to vo svojom súkromnom živote, alebo vo svojej kariére.
Dokument Příběh člověka,
réžia Adolf Zika
Robert Vano nebol nikdy typ klasického hrdinu, neustále utekal pred problémami, ale sprevádzalo ho neuveriteľné šťastie, lebo zakaždým sa dostal do lepšej a výhodnejšej situácie. Tak to išlo celý život, až si nakoniec dobehol pre úspech. Aj keď začínal z ničoho, stal sa umelcom svetového mena. Dokumentárny portrét popredného slovenského fotografa, ktorý tento rok oslávi sedemdesiate narodeniny. Film vybočuje z kategórie životopisných dokumentov, pretože jeho prístup k životu nikdy nebol riadený pevnou vôľou a odhodlaním, ako sme u významných ľudí zvyknutí. Divák sa stretáva s niekým, s kým sa môže stotožniť oveľa viac, ako to býva pri životopisoch známych osobností.