Foto: Albertina
Archívny text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2019.
Jedna z vedúcich osobností popartu by oslávila nedožité jubileum.
Kým iní maľovali krajinky a inšpirovali sa výtvarnými trendmi starými storočia, americký mladík Keith Haring trávil svoje dni sledovaním newyorských ulíc. Očarilo ho, ako sprejeri spestrovali steny pod mostami, rozmýšľal, ako dostať umenie na zastávky metra, čítal komiksy a hútal, ako tvoriť diela, ktoré nebudú len pre vrstvu najbohatších, ale aj pre vodičov autobusu a predavačky vo večierke. Umenie je pre všetkých, tvrdil.
Vymýšľal si vlastnú abecedu, systém grafických symbolov, ktoré budú zrozumiteľné a budú môcť jednoducho vyjadrovať zložité spoločenské problémy. Študoval rôzne formy ľudskej komunikácie, čítal Teóriu semiotiky od Umberta Eca a predpokladal, že keď to dokázali Egypťania pred tisíckami rokov s hieroglyfmi, dokáže to aj on – a mal pravdu.
Práve preto, keď minulý rok viedenská Albertina predstavila úžasnú retrospektívnu výstavu jeho diel, nazvala ju Alphabet – Abeceda. Návštevníkom vysvetľovala, čo znamenali jednotlivé „písmená“: naivné, priam detinské obrázky delfínov, lietajúcich tanierov, zvierat, bábätiek, televízorov.
Výstava oslávila, že Haring by v máji minulého roka oslávil nedožité jubileum, ale aj to, že po smrti Andyho Warhola sa v roku 1987 na istý čas práve on stal vedúcou osobnosťou umeleckého smeru popart.
Hoci ho desila studená vojna, kreslil atómové hríby a otriasla ním smrť Johna Lennona, jedna téma Haringa ako otvorene homosexuálneho muža v osemdesiatych rokoch trápila najviac – a to predsudky, ktoré mala majorita voči LGBTI komunite, a epidémia AIDS.
Bol jedným z mála umelcov, ktorý skĺbil komerčne úspešné výtvarné umenie a spoločenský, ba niekedy priam až politický aktivizmus. Ako jeden z mála slávnych umelcov sa nebál o svojej sexualite hovoriť.
Stále mu hrozilo zatknutie
Kým sa stal umeleckou ikonou a musel sa zmieriť s tým, že ho čoraz viac verejnosť sleduje, mnohí ho mali za vandala. Nezákonne vracal umenie do verejného priestoru a neustále mu hrozilo zatknutie.
O umenie sa začal zaujímať veľmi skoro. Jeho otec bol karikaturista – amatér – a podľa jeho vzoru Haring kreslil postavičky z úspešných rozprávok od Walta Disneyho alebo Looney Tunes. Už na základnej škole v slohovej práci vyslovil svoj sen: „Keď vyrastiem, chcem byť umelcom v Paríži. Prečo? Lebo rád kreslím. Peniaze by som dostával za umenie – dúfam, že sa mi to podarí a budem jedným z vyvolených,“ cituje prácu magazín The Huffington Post.
Ako tínedžer Haring cestoval po Spojených štátoch a predával tričká namierené proti prezidentovi Richardovi Nixonovi, ktoré si sám nakreslil. Keď sa presťahoval do New Yorku, okrem štúdia ho vtiahol svet nočných klubov a zamestnal sa ako umývač riadov.
Verejnosť sa začala zaujímať o jeho tvorbu, keď sa dostala na steny metra. Enigmatické hieroglyfy nakreslené kriedou pútali pozornosť, okoloidúci hádali, čo znamenajú. Haring sa čoskoro skamarátil s umeleckou smotánkou, medzi inými aj s Madonnou. „V Keithovom diele je dosť irónie, rovnako ako v tom mojom, práve to ma k jeho umeniu pritiahlo,“ vyjadrila sa slávna speváčka.
Čoskoro prišlo bohatstvo, no Haringa peniaze až tak nezaujímali, skôr ho odpudzovali. V zbierke denníkových zápiskov, ktoré prinieslo pred pár rokmi české vydavateľstvo Kniha Zlín, kritizuje umeleckých obchodníkov.
Nepáčilo sa mu, že mnohí jeho obrazy kupovali len preto, aby na nich zarobili. Tí najšikovnejší špekulanti zarábali na jeho umení oveľa viac než samotný tvorca. Už ako 22-ročný mohol so svojimi výstavami cestovať po celom svete. Denníky si začal písať ešte ako tínedžer a znázorňujú, ako sa menil jeho pohľad na lásku, život, obsahujú zážitky z jeho ciest a snahu vyrovnať sa so slávou.
Moji kamaráti umierajú ako muchy
„Moji kamaráti umierajú, padajú na zem ako muchy a kdesi vnútri tuším, že len božia prozreteľnosť ma udržala nažive takto dlho,“ písal v denníkoch.
V roku 1997 začal cítiť prvé príznaky choroby a čitateľom sa zdôveril, že sa nebojí o seba, ale hlavne o blízkych, desilo ho, že by musel vidieť utrpenie kamarátov. „Vždy som vedel, že zomriem mladý,“ oznámil a nebál sa otvorene písať o stretnutí so zubárom, ktorý ho pre HIV odmietol liečiť, alebo o tom, ako postupne chradol a hanbil sa ukazovať pred inými mužmi.
Je to silné čítanie, pretože napriek trpkému osudu sa snažil každý deň vychutnávať si ešte viac a svojím umením upozorňovať na hrozbu, ktorú najmocnejší v krajine zámerne prehliadali. V tvorbe pokračoval ešte horúčkovitejšie. Pripravoval plagáty pre kampane o bezpečnom sexe a hlavne sériu apokalyptických a dystopických obrazov.
Aj jeho najslávnejší symbol – štekajúci pes – mal pôsobiť ako varovanie, aby sa zobudila spiaca americká vláda. Ronald Reagan reagoval len veľmi pomaly, zatiaľ čo umierali desiatky tisícok ľudí.
V diele Rebel with Many Causes (Rebel s mnohými príčinami) sa pohrával s motívom troch postavičiek. Každá má na tele symbol X, čím Haring naznačuje, že ide o mŕtvych. Jeden si zakrýva oči, druhý uši a tretí ústa. Zobrazujú tých, ktorí sa stránia problémov, radšej sa tvária, že neexistujú.
Obrazmi z posledných rokov života Haring mohol milovníkom umenia navodzovať nočné mory: na monumentálnych plátnach sa to hemžilo netvormi, znásilneniami, zdeformovanými údmi, mučením, labyrintmi bez konca a poslami smrti. Ukazovali svety, ktoré upadli do chaosu.
Podľa denníkov do depresie výtvarník predsa len neupadal. Hoci cítil prichádzajúcu smrť, veril, že ľudia aj po skone prežívajú v myšlienkach iných. Ako príklad uviedol, že v sebe cíti vplyv a osobnosť Andyho Warhola, jeho blízkeho kamaráta.
V posledných mesiacoch života si už Haring nič do denníkov neznačil, so svojimi fanúšikmi sa rozlúčil slnečnými dojmami z talianskej Pisy, kde mal pripraviť veľkú výstavu. Dožil sa len 32 rokov.