Autor textu: Tonie Thimble / Foto: Redakcia
Text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2021
Transrodová autorka píše o svojej skúsenosti so slovenským zdravotníctvom.
Človeka bolí chrbát. Ide teda k doktorovi. Človeka bolí hlava a vie, že trpí migrénami. Ale potrebuje nového neurológa. Na stoličkách v čakárni sa sedí zle. Čaká sa dlho. Nádej, že lekár pomôže, je však veľká. Človeku je povedané, že jeho hlavným problémom je váha. Pomoci s reálnymi zdravotnými problémami sa nedočká.
Tento človek som ja a bola som aspoň taká bezmocná a vyvedená z miery, ako ste vy po prečítaní deviatich viet v trpnom rode. Nie som strojcom svojho zdravia. Som závislá na liekoch.
Na predpis. Ale nie na tých „zlých“, nie. Ja potrebujem lieky na migrénu. Tie oranžové pomáhajú aj pri mojich chronických bolestiach (celého tela), ale tie mi vie naordinovať aj reumatológ. Pred týždňom som bola na pravidelnej kontrole u ortopéda. Toto bude podstatné neskôr.
Všetci sa s láskou sťažujeme na slovenské zdravotníctvo™. Ja som profesionálne chorý človek a príležitostne si zarábam ako novinárka. Čítam si o rôznych komplikovaných témach a pre žiadnu inú nie som taká zapálená ako pre vlastné zdravie. Uvedomujem si, kedy čítam odborný článok, a kedy svoj denníček, a síce sa kriticky pozriem na každú novú boliestku, ale hypochonder nie som. Čítam si príbalové letáky k svojim liekom a aj ich stránky na Wikipedii.
Toto všetko spomínam, aby bolo jasné, že nejdem hovoriť o jednej hnusnej doktorke, ktorá ma rozplakala a bola ku mne zlá. Chcem priblížiť jav, ktorý poznáme v angličtine ako fat-shaming, zahanbovanie niekoho kvôli telesnej hmotnosti, alias (nad)váhe.
Západný svet má ako momentálny ideál krásy štíhlu modelku. V Afrike si cenia plnoštíhlych, lebo to znamená, že majú peniaze. V baroku bol ideál buclatého anjelika bledej pokožky, lebo to znamenalo, že človek nemusí pracovať na slnku celý deň, každý deň. Ideál je niečo ťažko dosiahnuteľné; ideál sa časom mení. Teraz je moderné športovať, stravovať sa zdravo a vážiť za jedno pierko.
Ideál je super, ak vás motivuje pracovať na sebe. Ideál je na dve veci, keď ho iní zneužívajú na to, aby vám vynadali. Ideál zabíja, keď vám niekto odmietne pomôcť kvôli tomu, ako vyzeráte. Toto je riziko fat-shamingu. Nemyslím to ako metaforu, ale doslova. Je známych niekoľko prípadov z Ameriky, kde mala osoba, často žena, ohrozené zdravie, lebo jej lekár povedal, aby schudla, miesto toho, aby ju liečil.
Máme v hlave zakódované, že obezita súvisí so zdravotnými problémami. Otázka však je, či obezita spôsobuje daný problém, alebo naopak, choroba obezitu. Vieme o vplyve sladených nápojov a cukrovke, keďže máme možnosť kŕmiť myši v laboratóriu Fantou a môžeme sledovať, či sa u nich vyvinie cukrovka. Nikto zatiaľ nesleduje zdravých, či priberú a potom dostanú cukrovku, alebo naopak, dostanú cukrovku a potom priberú. Hovoríme o cukrovke typu dva, ktorá sa vyvinie časom, nie o vrodenej cukrovke typu jeden.
Ľudia s väčšími prsníkmi vám vedia povedať aj o vzťahu veľkosti košíkov k boľavým ramenám. Tí z nás, čo nosíme podprsenky, vieme o červených stopách po ramienkach, či odtlačkoch po kosticiach z podprsenky. Tí z nás, čo nosíme binder v snahe vyzerať plocho, ako správny muž™, zase mávame stuhnuté lopatky a chrbát z kameňa. Mohla by som napísať celý článok len o tom, kde ma bolí chrbát podľa toho, ktorú mučiacu pomôcku nosím na skrotenie hrudníka. Transrodoví ľudia majú totiž samostatnú sériu problémov s doktormi. Jednou vetou v skratke: bežný lekár nám nerozumie.
Ak ste zdravý a očakávate len tranzíciu namiesto pochopenia, že hormóny transrodovému človeku upravia výzor natoľko, že sa konečne spozná v zrkadle, chce lekár vedieť, s akými hračkami ste sa hrali. Keď nejete, lebo nechcete, aby vám narástli krivky, nechápu to. Keď si nechávate narásť dlhé vlasy, vaša babička vás chce ostrihať ako Samsona a lekár jej v tom chce pomôcť.
Strana chronicky chorých má okrem uvedeného často aj psychické bolesti. Nemalá časť LGBT+ komunity sa trápi depresiou, úzkosťou a ich kamarátmi. Vnímať, ako väčšinová spoločnosť odsudzuje ľudí inej sexuálnej orientácie či rodovej identity, naruší niečo fundamentálne hlboko v duši. Veľa z nás je teda na antidepresívach, z ktorých sa priberá. Nejde len o to, že tieto lieky zvýšia apetít. Všeobecne sa z antipsychotík priberá okolo drieku a na stehnách. A po pandémii bude ľudí na antidepresívach len pribúdať.
Zrekapitulujme si to: som chronicky chorá na TPP, za týždeň vidím viac lekárov ako iní za rok. Moje skúsenosti sú početné. Prečo by vás mal zaujímať môj príbeh? Pretože aj vám sa môže stať, že od dverí na vás namiesto pozdravu vybafne lekárka, že ste tučná a mali by ste schudnúť.
Snažila som sa tejto pani neurologičke vysvetliť, že mám vestibulárnu migrénu. Mám to potvrdené testami. Mám lieky, ktoré mi potlačia väčšinu symptómov. A, mimochodom, mám aj fibromyalgiu a liečim sa u psychiatra.
„Fibromyalgia? To určite nie.“
Pohľadom diagnostikovala chorobu, o ktorej existencii polovička lekárov ani nevie. Ja som totiž komplexitou symptómov hodná vlastnej epizódy u Dr. Housa. Fibromyalgia v skratke znamená, že ma bolí celý človek. Či chcela pani doktorka povedať, že ja nemám fibro, alebo že fibro neexistuje, na to mi neodpovedala.
Mlela si svoje. Mám schudnúť. Mám viac cvičiť, hýbať sa. Dva kilometre chôdze denne sú málo.
Bolesti ma prejdú, keď schudnem.
Kameň úrazu je, že mám tie bolesti tu, teraz a neviem sa s nimi hýbať. Mám problém s príjmom potravy, čo je všeobecne povedané anorexia (alebo bulímia). Diéta ma môže zabiť. Beriem lieky, z ktorých sa priberá. Celú úžasnú pandémiu som si udržala rovnakú váhu. Potlesk, prosím.
Poisťovňa nepozná kód na rehabilitácie, ktoré by mi pomohli. Môžem dostať iba telocvik na krk alebo chrbát, alebo kolená. Čo znamená, že bolesti sa mi posunú z miesta na miesto, ale nič sa nevyrieši. Viem, lebo som to skúšala trikrát. Viem, lebo jediná úľava bola, keď mi spadol zo srdca kameň a chirurg mi zmenšil poprsie.
A ten ortopéd, ktorého som spomínala na začiatku? Ten si ma rovnako prehmatal a povedal, že mám síce kilá navyše, ale z nadváhy bolesť nemôžem mať. Hematológ si ma preklepol zhodou okolností v ten istý deň, ako ma videla pani neurologička. Železo mám troška nižšie; asi rovnako ako väčšina menštruujúcich ľudí. Zápalové faktory mám typicky zvýšené (fibromyalgia), čo mi pravidelne potvrdzuje aj reumatologička. Všetko je u mňa v norme, v mojej norme chronicky chorého človeka.
Jediné, čo som potrebovala, sú tie lieky proti točeniu hlavy a migréne. Jediné, čo mi odmietla predpísať pani doktorka. Chce radšej zopakovať kontroly štítnej žľazy a srdca, pretože z jej prístupu som mala zvýšený tep.
Povedala mi, že musím chcieť byť zdravá a pracovať na tom, akoby čakanie pred ordináciami lekárov bolo náznakom toho, že nič pre seba nerobím.
Ja mám šťastie, že viem, čo mi spôsobuje zdravotné problémy. Nemusím sa prosíkať, aby ma lekár vyšetril. To som si už odskákala za uplynulé tri roky. Menila som špecialistov, lebo ľudia, čo ma súdia na prvý pohľad a odopierajú mi základnú pomoc preto, ako vyzerám, mi priamo ohrozujú zdravie. Toto nebol prvý prípad, keď som v ordinácii od zúfalstva plakala. Nebude to ani posledný raz, kým ako spoločnosť nepochopíme, že výzor nie je všetko.
* Ďalšie čítanie, po anglicky
https://www.apa.org/news/press/releases/2017/08/fat-shaming