Ocitnúť sa v jednej domácnosti môže byť ťažkou skúškou každého vzťahu. V marci väčšina párov skončila v karanténe s obmedzeným vychádzaním. Prostredie niekoľkých stien a izolácia od rodiny či priateľov môže pôsobiť na jednej strane stiesňujúco, ale aj upokojujúco. Niektoré vzťahy skúšku celosvetovou krízou neprežili, iné našli riešenia dlhotrvajúcich problémov a nežné okamihy v spoločnom objatí. Zozbierali sme príbehy niekoľkých partnerských dvojíc, ktoré ukazujú ich skúsenosti s novou a nečakanou situáciou.
Laco a Pavel: Zaspali sme pod stanom uprostred spálne
Pre Laca a Pavla priniesla karanténa viac spoločne stráveného času. Našli sa pred šestnástimi rokmi, no zrejme ešte nikdy doteraz neboli naraz tri mesiace v jednom byte. Žijú vo Viedni, kde sa aj zosobášili.
Obaja zvykli veľa cestovať, dopravné prostriedky boli prakticky ich druhým domovom. V marci sa to zmenilo, obaja zostali doma. Konštatujú, že nová situácia ich stmelila. „Jasné, že sme niekedy cítili aj klaustrofóbiu, ale zakaždým rýchlo pominula. Snažili sme sa robiť veci tak, aby sme mali na čo spomínať. S našou viedenskou partiou sme sa dohodli, že pôjdeme spolu do Opery. V piatok sme sa všetci obliekli, ženy do nádherných rób, muži do smokingov, stretli sme sa cez Zoom a spolu pozerali záznam z opery,“ hovorí Laco.
Keď maľovali byt a museli dať všetok nábytok preč zo spálne, vymysleli si, že pôjdu na dovolenku. „Vytiahli sme stan, spacáky, karimatky, gitaru, na iPade sme si pustili oheň a zaspali sme pod stanom uprostred spálne.“ Okrem toho pravidelne chodili na prechádzky, robili si výlety za medvedím cesnakom, raz za čas vyšli na ulicu na bicykloch.
Pavel pracoval ako obyčajne a Laco si ako muzikálový herec musel nájsť novú náplň. Divadlá zavreli, a tak uvažoval, čo ďalej. „Začal som medzi prvými dobrovoľnícky šiť rúška, denne som cvičil jógu. Varili sme, upratovali,“ spomína si Laco.
Počas karantény si vymyslel online kurzy šitia a so svojimi žiačkami strávil dvakrát v týždni dve hodiny na internetových lekciách. Rúška potom chodil každý večer rozosielať. Pošta je však v Rakúsku aj samoobslužná, takže sa s nikým nemusel osobne stýkať.
Situácia vo Viedni bola iná ako na Slovensku – krajina nezaviedla až také prísne pravidlá. Nakupovať napriek tomu chodili iba raz za dva týždne, a keď im niečo chýbalo, snažili sa vymyslieť recepty zo surovín, ktoré im doma zostali. Zaviedli si pravidlo, že recepty budú vyhľadávať iba v kuchárskych knihách, a nie cez Google.
Heňa a Petra: Snažili sme sa rozoberať témy, ktoré sú nám obom príjemné
„Do nášho bežného života karanténa extrémne nezasiahla,“ hovoria Heňa a Petra. „Ovplyvnilo nás to zrejme len v tom, že sme spolu trávili viac času vo dvojici. Predtým sme mali veľa spoločných aktivít aj s našimi blízkymi a známymi. Počas ‚korona-opatrení‘ sme komunikovali osamote viac ako predtým, to je pravda.“
Vo vzťahu ich prekvapí už máločo, stretli sa pred jedenástimi rokmi. Uznávajú, že občas cítili v stiesňujúcich podmienkach ponorkovú chorobu. „Hlavne pri sychravom počasí, búrka či dážď zmení náladu každému, aj mne ako optimistke,“ hovorí Peťa. Keď sa chceli „ponorke“ vyhnúť, chodili do prírody, viac sa venovali psovi, išli si zabehať a spoznávať okolie.
„Usilovali sme sa vyhľadávať skôr príjemné témy, a nie tie, ktoré sa jednej či druhej bridia. Snažili sme sa menej na seba fučať kvôli somarinám.“
Michal a Michal: Keby sme vedeli, čo všetko sa stane, nerozdelili by sme sa
„Niekoľko dní pred zavretím hraníc sme sa obaja vrátili z Česka, kde spolu žijeme, domov na Slovensko, každý ku svojej rodine. To sme ešte netušili, že kvôli korone uviazneme s rodinami na tri mesiace,“ zhŕňajú svoju situáciu počas pandémie Michal a Michal.
Opatrenia im úplne zastavili ich každodenný život, spoločné bývanie. „Keby sme vedeli vopred, čo všetko sa stane, zrejme by sme domov na Slovensko ani nevycestovali a nerozdelili sa.“ V tomto období si uvedomili, ako veľmi im spoločný život chýba.
„Chýbalo nám to, čomu sa hovorí ozajstný domov. Ten pocit, keď si večer máte vedľa koho ľahnúť, koho môžete len tak objať, pobozkať, koho si môžete zo srandy doberať.“ Karanténa bola pre nich skľučujúcim zážitkom, hoci si vždy našli spôsob, ako sa aspoň na pár hodín v týždni stretnúť osobne. „Bol to však značne obmedzený kontakt – vždy na verejnosti, takže akékoľvek vytúžené, prirodzené láskyplné prejavy išli bokom.“
Situácia sa predlžovala a v nich narastal pocit frustrácie. „Napriek tomu, že svoje rodiny ľúbime, nemohli sme sa už dočkať, kedy sa znova otvoria hranice.“
Robert a Wayne: Dali sme si definitívne adieu
„Náš vzťah bol už vo svojom závere a kvôli situácii s pandémiou sme si dali definitívne adieu,“ hovorí Robert. Ich vzťah bol o to komplikovanejší, že jeho expriateľ Wayne pochádza z Hongkongu, nemohol sa ľahko odsťahovať zo spoločného bývania, a na dôvažok počas karantény prišiel ešte aj o prácu.
„Aj predtým bol stále doma, lebo v Bratislave nemá veľa priateľov. Ľudia tu k nemu nie sú veľmi priateľskí a on nepije alkohol, krčmy ho nebavia, takže sa mu na Slovensku ťažšie utužujú vzťahy.“ Počas karantény sa však nehádali často, neliezli si na nervy, pretože Wayne sa stále hral v tichosti na počítači. „To len ja som na neho kričal, aby sa už toľko nehral,“ dopĺňa Robert.
Hoci sa Robertovi skončil partnerský vzťah, páčilo sa mu, že sa svet zastavil a on stihol dobehnúť mnohé resty. Napríklad začal písať divadelnú hru. „Bude fenomenálna. A zdá sa, že raz budem maturitnou otázkou: Významní predstavitelia slovenskej drámy 21. storočia.“ Pozitívne tiež bolo, že sa k nim do domácnosti vrátil ich psík, s ktorým mohli počas karantény tráviť viac času.
Ester: Snažila som sa nezblázniť
Svoje skúsenosti z čias izolácie ste nám písali aj na sociálne siete. Ester sa zdôverila, že pandémia bola pre ňu traumatická. „Na konci apríla sa mi rozpadol vzťah a vplyvom celej tejto situácie sa mi zhoršili psychické problémy. Takže môj príbeh je o tom, ako sa úplne nezblázniť.“
Stewen naopak napísal: „Keď sme prežili toto, prežijeme už všetko. Počas karantény sme oslávili deviate výročie, karanténa náš vzťah s partnerom ešte posilnila.“
Autori textu: Marek Hudec, Andrej Kuruc
Ilustrácie: Viktória Szabóová