V sychravú septembrovú stredu som sa vydala na konferenciu o rodových a queer štúdiách na Viedenskú univerzitu. Čakala som, že stretnem mnohých kolegov a kolegyne z akadémie, moje nadšenie sa však naplnilo až keď som stretla množstvo LGBTI aktivistov a aktivistiek zo strednej a východnej Európy.
O niečo väčšia bola moja radosť, keď som v preplnenej konferenčnej miestnosti naplnenej angličtinou, nemčinou a ruštinou, začula češtinu. Tak som sa s nimi pustila do reči. Boli to kolegovia z Trans*parent z Prahy. Organizácia Trans*parent vznikla pred 2 rokmi so zámerom presadzovať práva a pozitívne spoločenské zmeny v prospech trans žien, trans mužov a genderqueer ľudí v Českej republike. Ich ciele sú jasné – presadzovať pochopenie a prijatie trans* osôb na spoločenskej a legislatívnej úrovni.
V rámci svojich síl organizujú workshopy, konferencie, podporné skupiny, či vedú blog o trans* právach. V tú chladnú stredu som sa zoznámila s Viktorom, ktorý pracuje ako prekladateľ na voľnej nohe a s Dorianom, ktorý pochádza zo Slovenska. Trans* aktivizmus vnímajú ako dôležitú súčasť svojho života. Napriek tomu by sa ním neuživili a musia tak robiť aj iné veci. Áno, máme veľa spoločného.
Pozvala som ich na cigaretu, ktorú odmietli, lebo žijú zdravo. Hneď sme sa však začali baviť o tom, čo majú naše krajiny spoločné a čo nie. Naša situácia je podobná. LGBTI aktivizmus má problémy ako v Česku, tak aj na Slovensku. Financií je málo, každý však robí čo môže, lebo je to dôležité. Dnes o nič menej ako včera.
Mnoho neziskových organizácií na Slovensku, ktoré sa venujú ľudským právam i LGBTI právam zažíva krízu. Je to aj vďaka komplikovanej politickej situácii, konzervatívnym politikom a političkám, a pravdaže aj vďaka nedostatku financií na komplexné a dlhodobé projekty.
Spýtala som sa ich, ako sa vlastne dostali k trans* aktivizmu. Ich prvotným zámerom bolo nájsť miesto, kde sa budú stretávať, zdieľať svoje starosti a radosti. To je pre nich najdôležitejšie, mať komunitu, ktorá o sebe vie a má medzi sebou pozitívne väzby. Preto je hlavnou náplňou ich práce organizovať podporné skupiny. Niečo ako máme my na Slovensku, povedali mi. Na ich podporné skupiny však postupne začalo chodiť stále viac a viac ľudí. Aby sa všetci cítili pohodlne, musia mať dnes už dve skupiny – všeobecnú a „pre začiatočníkov“ (pre základné otázky a odpovede). Ich známe tiež organizujú pohybové a umelecké workshopy pre LGBTI tínedžerov a tínedžerky, ktoré sú veľmi úspešné. Spolu s českou lekárkou (sexuologičkou) zároveň pracujú so skupinou trans* detí vo veku od 6 do 12 rokov, ktoré navštevujú jej ordináciu.
Nájsť však spoločnú reč s touto lekárkou nebolo ľahké, tak ako iné veci, aj toto vyžadovalo veľa práce a budovanie vzájomnej dôvery. Z podporných skupín sa ďalej pohli k rôznym vzdelávacím a advokačným aktivitám. Bolo to aj vďaka dopytu okolia. Nedávno sa im napríklad stalo, že ich oslovila škola, ktorú navštevuje trans* dieťa. V takej situácii sú pripravení vycestovať do školy a vzdelávať školský personál, deti, či rodičov o tom, ako s dieťaťom komunikovať a ako sa mu venovať. Veľa tiež pracujú s médiami a záleží im na tom, akým spôsobom české médiá vykresľujú trans* ľudí. Vzdelávať vo veciach jazyka a toho, akým spôsobom autenticky hovoriť o trans* ľuďoch však často potrebujú aj aktivisti a aktivistky z ľudsko-právneho sektora.
A potom som sa spýtala akým spôsobom sa venujú politickému lobbyingu. Začali sa smiať. Vraj to na začiatku nechceli robiť, ale potom sa inak nedalo. V procese ich oslovila medzinárodná organizácia TGEU (Transgender Europe), ktorá ich pozvala, aby sa stali partnerskou advokačnou organizáciou. Jednou z prvých politických aktivít, ktorým sa venovali, bola práca v pracovnej skupine pre práva trans* ľudí Výboru pre sexuálne menšiny pod Úradom vlády Českej republiky. Tak ako na Slovensku, aj Trans*parent v Čechách vedú kampaň za zrušenie povinnej sterilizácie trans* ľudí v procese tranzície.
Spor s matrikami, ktoré takéto opatrenie vyžadujú pre byrokratický prepis rodu, sa rozhodli viesť súdnou cestou. Veď v apríli 2017 rozhodol Európsky súd pre ľudské práva, že ide o porušenie práv trans* ľudí. V 20 krajinách, kde túto praktiku stále vyžadujú, si to ale nemyslia. Vysvetlili mi, že pre trans* ľudí je v tomto kontexte veľmi dôležitá kvalita zdravotnej starostlivosti, tam stále narážajú na množstvo problémov. Od ceny starostlivosti až po jej úplnú nedostupnosť, či byrokratické bariéry. Problematické je tiež to, že je lekárom a lekárkam v mnohých veciach ponechaná sloboda a nie sú postihnuteľní. Tvrdia síce, že dodržujú nejaké štandardy, ale v podstate je práca s trans* ľuďmi ponechaná len na ich vlastné uváženie, ktoré môže byť problematické, či dokonca traumatizujúce.
Viktora a Doriana som sa na záver spýtala na čo sa chce Trans*parent zamerať v roku 2018 a na čo sa tešia. Povedali mi, že tak ako aj na Slovensku, je dôležité nájsť spoločnú reč v komunite. V niektorých veciach sa s ostatnými trans* ľuďmi z komunity rozchádzajú, chceli by teda v budúcom roku investovať viac energie do spoločných debát a hľadania spoločných ciest. A na čo sa tešia v roku 2018? Šíri sa informácia, že Medzinárodná zdravotnícka organizácia (WHO) v budúcom roku plánuje vylúčiť „transgenderizmus“ zo zoznamu mentálnych porúch, čo bude podľa nich významným krokom ku postupnej depatologizácii trans* ľudí. Z celého procesu majú však aj trochu obavu, keďže sú tu stále otázky toho, aký nový pojem bude zavedený a akým spôsobom bude klasifikovaný. Organizácii Trans*parent a mnohým iným LGBTI advokačným organizáciám v Českej republike i na Slovensku želá- me v roku 2018 veľa úspechov a o niečo lepší rok, ako bol ten 2017!