Autor: Lukáš Sabo / Ilustrácia: Viktória Szabóová
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2025.
Šaľa
Na pomedzí Nitrianskeho a Trnavského kraja nájdete mesto, ktoré ničím extra nepúta pozornosť. No nebolo to tak vždy. S počtom obyvateľov cez 20 000 má Šaľa svoje najlepšie roky za sebou. Teda… tak by to povedal nejeden celoživotný obyvateľ mesta.
Predstavte si miesto, ktoré na sklonku nového tisícročia malo svoju reputáciu – bolo bohaté na pomerne bohatý nočný život, ktorý poznali nielen ľudia z okolitých miest a dedín, ale aj zo širších kútov Slovenska. „A Metro ešte funguje?“ Znova a znova dostávam tú istú otázku, kedykoľvek počas zoznamovania sa s niekým vyplynie, že pochádzam zo Šale. Následne si znova a znova vypočujem historky z čias, kedy tento a iné podniky ešte existovali a lákali mladých ľudí práve do Šale.
Moje detstvo a dospievanie už lesk a zašlú slávu Šale nezažili. Svet sa zrýchlil, doba sa zmenila a rast väčších miest sa zastaviť nedal. Nočné kluby sa zatvorili. Ostali len spomienky a opätovné snahy obnoviť voľakedajšiu reputáciu mesta, ktoré nakoniec vždy stroskotali. Zostalo pár barov, ktoré dodnes navštevujú staršie generácie – nie z túžby po nočných dobrodružstvách, ale z nostalgie a chuti zaspomínať si na staré dobré časy. Zdalo by sa, že duch moderného a dynamického mesta zostane v ľuďoch aj po rokoch. Nie je to tak.
Šaľa je plná kontrastov. Pomerne rozsiahla maďarská komunita, ktorá má vlastnú základnú školu v centre mesta, je zároveň najväčším tŕňom v oku mnohých obyvateľov. Nenávisť voči Maďarom a maďarskej menšine neabsentuje ani tam, kde má táto národnosť svoje korene. Nemusíte sa vždy identifikovať s danou skupinou, aby ste sa stali terčom urážok. Príklad netreba hľadať ďaleko – na škole som na vlastnej koži pocítil, aké to môžu mať príslušníci tejto menšiny ťažké. A to len preto, že moje priezvisko v niekom vyvoláva emócie.
Nikoho nezaujímalo, že maďarčinu neovládam. O to horšie to majú tí, ktorí sa medzi túto menšinu radia a sú na ňu hrdí. Pred príchodom mojich pätnástich narodenín sa pri rôznych situáciách učím, že nie všetci sme si rovní. Zisťujem, že možnosť odlíšiť sa od väčšiny je skôr riziko než prejav individuality.
Svoje zázemie tu majú prominentní obyvatelia s vlastnou obytnou zónou, ktorá vonia po peniazoch. Mafiánsky trojuholník Sereď – Šaľa – Galanta má svoju históriu. Silné zastúpenie tu majú aj Rómovia s ikonickými bytovkami, ktoré pozná asi každý Šaľan. Každý si žije vo vlastnej bubline. Zdalo by sa, že som sa narodil na mieste s úrodnou pôdou pre rozmanitosť a inakosť. Pri kvír téme je to však iné.
V Šali som žil viac ako 20 rokov. Počas spracovania týchto riadkov som v mysli lovil niť, ktorá by ma späť doviedla k akejkoľvek forme inakosti. Hľadal som čokoľvek – kultúrne predstavenia, prednášky, komunitné centrá, známe osobnosti, bary, podporné skupiny, spomienky. Márne. Nič z toho sa nestalo. Svoju myseľ trápim, no znova a znova prichádzam k rovnakému záveru – pre svoju orientáciu som žil v internom vyhnanstve.
Niektorí ľudia vyrastajú v atmosfére nenávisti a opovrhovania. U mňa to tak nebolo. Nenávisť ani opovrhovanie jednoducho neexistovali, lebo nebolo na koho tieto emócie mieriť. Akoby sa nad týmto mestom od nepamäti tiahla neviditeľná kupola ako u Stephena Kinga, ktorá ľudí zo Šale oddeľuje od možnosti byť gej. Šaľa určite nie je epicentrom homofóbnych nálad, no spolupatričnosť tu nečakajte.
Problém spočíva v tom, že som od môjho rodného mesta mal určité očakávania. Očakával som, že titul „okresné mesto“ znamená vyššiu koncentráciu ľudí a tá logicky znamená aj vyššiu pravdepodobnosť zastúpenia kvír ľudí. Bol som naozaj počas tých rokov života medzi panelákmi a sídliskami jediný gej?
Poznám ľudí, ktorí majú na túto dilemu jednoduché vysvetlenie. Pochádzajú z miest, kde tradície a zaužívaný spôsob života majú svoje pevné miesto. Kde Boh má rozhodujúce slovo. Kde konzervatívne strany majú svoju baštu. Kde vekový priemer obyvateľov napovie všetko, čo potrebujete vedieť. Preto sa inakosť skrýva. Ja som však prvky tradícií, konzervatívnej politiky či kresťanských hodnôt nepociťoval. O to viac sa pohrávam s myšlienkou, že nad týmto mestom naozaj visí neviditeľná kupola, ktorá človeku bráni postaviť sa pred zrkadlo a povedať si: „Som iný než ostatní – a je to tak v poriadku.“
Uistiť sa v tvrdení, že nie som jediný svojho druhu, bolo komplikované aj v škole. Občas sa pošťastí a človek aspoň z diaľky spozoruje iného študenta, pri ktorom si povie: „On je ako ja.“ Niečo ako v knihe Dosť bolo lží, keď sa Stéphane bližšie spozná so spolužiakom z vedľajšej triedy Thomasom. Ja som podobnú skúsenosť priamo nezažil. Aspoň som si to myslel.
O pár rokov neskôr obnovujem kontakt s bývalou spolužiačkou. Stretávame sa v jedno horúce letné popoludnie v kaviarni na Hlavnej ulici. Teraz už ako otvorený gej a lesba. Spomíname na časy, keď o našej orientácii vedeli snáď všetci, len my sami nie. Hovoríme o zážitkoch a situáciách, kvôli ktorým sme boli v očiach spolužiakov… iní. Na škole sme kamaráti neboli, ale vždy medzi nami existovala akási tichá dohoda. Ona chápala mňa a ja som chápal ju. Rešpektovali sme sa. Vnímali sme. Osud to chcel tak, že sme dokonca mali lavice vedľa seba.
V to horúce popoludnie sa sarkasticky utvrdzujeme v tom, že pri našich miestach bolo vždy teplejšie než na iných miestach v triede. Po rokoch života v Šali teda prídete k jednoduchému záveru: keď nejde hora k Mohamedovi, ide Mohamed k hore.
Ako gej v Šali máte pravdepodobne dve možnosti – prispôsobiť sa väčšine a zapadnúť, alebo si nájsť vlastné miesto, kde môžete byť sám sebou. Ja som si to svoje našiel pozdĺž rieky Váh, ktorá oddeľuje centrum mesta od mestskej časti Veča. Po oboch brehoch rieky existujú miesta, kde má človek dostatok súkromia – či už sám, alebo vo dvojici. Miesta pri vode so západom slnka a výhľadom na most spájajúci dve časti mesta sú priam pozvánkou na prvé rande, hookup alebo obyčajné „ľúbim ťa“. Rada číslo jeden: ak sa niekedy na tieto miesta vyberiete, skontrolujte si terén aspoň trikrát. Okolie Váhu je totiž lákadlom aj pre rybárov, ktorí šťastie skúšajú aj v časoch, keď by ste to nečakali.
Niekto by si myslel, že šťastena sa ukáže aspoň v online priestore. Nie je to celkom tak. Prejde niekoľko rokov, no zoznam profilov na Grindri v Šali a blízkom okolí zostáva rovnaký. Tie isté fotky, tie isté správy od tých istých ľudí. Všetko akoby zastalo v čase. Je jedno, koľkokrát sa vrátim navštíviť rodinu. Svet sa mení, ale moje rodné mesto zostáva v mnohých aspektoch rovnaké.
Trnava
Necelých 40 kilometrov od môjho rodiska som po strednej škole objavil mesto, kde je moja inakosť vítaná a rešpektovaná. Kontrast medzi Šaľou a Trnavou bol okamžite zjavný. V mysli sa vraciam do vysokoškolských čias a vynárajú sa mi dve základné otázky: „Ako by vyzeral môj život, keby som si prešiel coming outom skôr?“ a „Ako by vyzeral môj život, keby pandémia všetko nezmenila?“
Osud to zariadil tak, že jedna otázka vylučuje druhú. Ak by som spravil coming out skôr, nič by sa zrejme nezmenilo. Prostredie, ktoré mi bolo naklonené, ma pre pandémiu vrátilo späť pod kupolu môjho rodného mesta.
Napriek okolnostiam som si otvorenosť Trnavy dokázal plne navnímať. Na vysokú som nastupoval s vedomím, že hodnoty na tejto akademickej pôde sú rešpektujúce a tolerujúce. Šťastie mi prialo. Študovať médiá v Trnave ako gej – či už skrytý, alebo otvorený – bolo bránou k osobnej slobode a možnosti byť sám sebou. Prísť do prostredia, kde viem, že moja identita môže existovať, bolo pre mňa vykúpením.
Nemal som dostatok odvahy byť naplno sám sebou, no dokázal som cítiť toleranciu, pochopenie a podporu zo strany spolužiakov a pedagógov. Moja fakulta bola baštou pre ľudí, ktorí chcú a potrebujú vyjadriť seba samých do konkrétnej podoby. Niektorí uprednostnili svet médií, iní fotografiu alebo film. Miesto si našli aj tí, ktorí chceli svoje pocity a myšlienky vyliať na papier. Medzi nimi aj ja.
Kontrast medzi mojou identitou, ktorá na základnej prakticky neexistovala, a životom na vysokej škole bol obrovský. Sloboda v prejave, vystupovaní, obliekaní a láske ma denne uisťovala a upokojovala. Rada číslo dva. Tentokrát pre budúcich aj súčasných študentov, ktorí svoj coming-out takisto odkladajú na dobu neurčitú – vypnite si na Grindri možnosť ukázať svoju vzdialenosť iným používateľom. Ušetrí vám to nejednu stresovú situáciu na chodbách či v triedach.
Trnava má svoj šarm. Je historická, no nie skostnatená. V mnohých ohľadoch kopíruje potreby študentov a mladých ľudí, o ktorých tu rozhodne nie je núdza.
To sa však nedá povedať o gej baroch či LGBTI+ podnikoch. Tie by človek v Trnave hľadal márne. Ako také útočisko ponúkajú Cerveza, 10BAR či Zelený kríčok. Aj tu však veľkú rolu hrajú štamgasti a eventy, ktoré môžu celú atmosféru večera pokaziť. Krok vpred robí združenie Status Queer, vďaka ktorému od roku 2024 funguje aj Trnavský Pride.
Rada číslo tri: Thalmeiner na Trojičnom námestí robí fantastický brunch, no rozhodne sa oplatí prejsť nenápadnou drevenou bránou, ktorá stojí hneď vedľa tejto kaviarne. Brána vás dovedie do vnútrobloku kultúrneho centra Nádvorie, v ktorom funguje kreatívne centrum Kubík nápadov. Práve tu si svoje miesto našiel event ZATEPĽOVAČKY PRAJD edišn, ale aj workshop Rainbow Challenge Talks, ktorý sa venoval témam rodovej rovnosti a zdravotného znevýhodnenia.
Ak príde chuť na hĺbavé diskusie a prednášky, kultúrne centrum Malý Berlín je tiež dobrou voľbou. Tento rok tu napríklad zorganizovali prednášku s členmi Združenia rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí. Trnava síce ponúka možnosti pre queer ľudí, no nadšenie nezdieľajú automaticky všetci. Adam Olšiak, ktorý v Trnave študoval a v súčasnosti je členom tímu Pride Trnava, k tomu dodáva: „Spomenul by som teda, že na mojej univerzite, na Trnavskej univerzite, človek často zažíva sexistické narážky alebo kvírfóbne výroky,“ hovorí.
Za zmienku stojí tiež vlakový spoj na trati Trnava – Galanta v popoludňajších hodinách. Cestovať domov spolu s tuctom stredoškolákov vytvára úrodnú pôdu pre menšinový stres. Rovnako by som sa vyhol okoliu futbalového štadióna Antona Malatinského počas zápasu medzi trnavským Spartakom a bratislavským Slovanom. Po mnohých medializovaných incidentoch je to ako pohybovať sa po mínovom poli.
Trnava možno pre mnohých nie je prvá voľba a k titulu inkluzívneho mesta si toho musí ešte veľa prejsť. Rozhodne však má potenciál. Počas celej mojej vysokoškolskej éry som sa v Trnave nestretol s negatívnou reakciou voči LGBTI+ komunite. Bol som v rôznych prostrediach, na rôznych miestach a v rôznych časoch a nikdy som nemal pocit, že by to, kým som, nebolo prijaté a tolerované. Niekedy človek nemusí cestovať na druhý koniec sveta, aby sa ocitol v prostredí, kde môže byť sám sebou. V mojom prípade stačilo presunúť sa necelých 40 kilometrov od miesta, kde som vyrastal — a rozdiel bol viac než citeľný.