Natália Deáková: Drama queer považujem za veľmi dôležitý a záslužný festival

Autor textu: Andrej Kuruc / Foto: Tereza Havlinková

Archívny text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2018

Natália Deáková (37) je divadelná a rozhlasová režisérka. Narodila sa v Bratislave a divadelnú réžiu študovala na pražskej DAMU. Bola umeleckou šéfkou Činoherného štúdia v Ústí nad Labem, režírovala v divadle na Vinohradoch, rozhlasové hry v Českom a Slovenskom rozhlase. Spolupracuje s divadlom Meetfactory a od roku 2013 je umeleckou šéfkou činohry Divadla J.K. Tyla v Plzni. Minulý rok navštívila festival  Drama Queer z predstavením Pohlavní životy siamských dvojčat a tento rok privezie divadelnú inscenáciu  Talentovaný pan Ripley priamo z plzeňského divadla.   

Na divadelný festival Drama Queer prídete s inscenáciou Talentovaný pan Ripley. Prečo ste sa rozhodli zúčastniť na divadelnom festivale,  ktorý je zameraný špecificky na spracovanie LGBTQ tém v divadelnom umení a LGBT autorov a autorky? 

Drama queer považujem za veľmi dôležitý a záslužný festival – ktorý je snáď jediným festivalom svojho druhu v strednej Európe.  Z diaľky som ho sledovala už v minulých rokoch, vlani som tu hosťovala s iným súborom a tak som, myslím, celkom dobre oboznámená s jeho programom – a ten považujem za veľmi kvalitný a zaujímavý nielen z hľadiska LGBTQ tém. Preto sme sa ani nijak nerozhodovali, ponuku sme prijali bez váhania a s veľkou radosťou.

Myslíte si že divadelné umenie by malo reflektovať aj tieto témy, LGBT ľudí v nich a prečo?

Samozrejme, že malo, tak ako iné zásadné témy človeka a celej jeho komplikovanej existencie, ale osobne nemám veľmi rada, ak sa na ne príliš tlačí, nevidím v tom príliš zmysel. LGBT ľudia sú súčasťou spoločnosti rovnako ako ľudia „väčšinoví“ a tak by sa mali aj zobrazovať. Divadlo západnej Európy už toto ako tému vôbec nerieši – pretože sa tým už nijak nezaoberá spoločnosť, je to normálne, bežné a vlastne už nezaujímavé. Samozrejme, na Slovensku a v strednej – tej katolíckej – Európe, je to inak. A práve preto mi príde dôležité sa LGBT záležitosťami zaoberať bez zbytočného akcentovania a krikľavosti. Ale zaoberať. 

Režírovali ste viacero inscenácií, ktoré v jednej zo svojich línii, reflektujú tému sexuálnej orientácie v spoločnosti ako naposledy Líniu krásy od Alana Hollinghursta. Išlo dokonca o svetovú premiéru dramatizácie knihy. Čo vás láka na takýchto inscenáciách? 

Áno, reflektujú – ale nie je dôležité, že ide o sexuálnu orientáciu, ale o inakosť. V Čechách homosexualita našťastie prestáva byť problematická, coming-outy spoločensky významných osobností sú čím ďalej tým bežnejšie a snáď to časom spôsobí aj to, že sa nikto nebude nad inou než heterosexuálnou orientáciou pozastavovať. Ale inakosť ako taká je stále problém, či ide o inú kultúru, inú vieru, inú farbu pleti. To je téma, ktorá ma láka, pretože mi je aj osobne blízka. Ako sa vyrovnať so spoločnosťou, ktorá má iné hodnoty než ja? To je téma Nicka z Línie krásy, ale aj Ripleyho. Takže jednoducho: láka ma sledovať psychologický vývoj postavy, ktorá sa snaží, napriek svojej inakosti, stať rovnocennou súčasťou spoločnosti. 

Aké sú reakcie divákov na inscenácie, v ktorý sú takéto v úvodzovkách kontroverzné postavy a témy? 

Inscenácia, s ktorou sme minulý rok hosťovali na Drama queer, Pohlavné životy siamskych dvojčat, sa hrá v Prahe v Meetfactory a tam, napriek tomu, že je hlavná postava dosť radikálna lesba, sa nad tým nik nepozastavuje, diváci v inscenácii nachádzajú hlavne tému závislosti, o ktorej predovšetkým je. 

V Plzni, ktorá je v podstate väčším malomestom, som sa stretla len s negatívnymi reakciami na jednu explicitnú scénu v Línii krásy, ktorá naznačuje sex dvoch gejov, ale so samotným sprítomnením gej témy na javisku nikdy. Ako geja sme pred časom vyložili aj postavu Scipia v Camusovom Caligulovi, bisexuálom bol aj Hendrik Hofgen v Mannovom Mefistovi. Napriek tomu, že v Plzni je veľmi konzervatívne publikum, tento výklad im zjavne nevadil, pokiaľ áno, tak majú všeobecne problém skôr s modernizáciou klasiky, než s homosexualitou. 

Čo sa týka inscenácie Talentovaný pán Ripley, čo vás zaujalo na nej pri režírovaní? Bola vám v niečom blízka? 

Bolo toho viacero.  Hlavná postava – napriek tomu, že je dosť pokrivená, plná frustrácií a krívd, autorka, ktorá túto postavu stvorila a predovšetkým prienik týchto dvoch persón. Sama P. Highsmith nazvala Ripleyho svojim alteregom a počas celého života sa k tejto postave vracala, napísala o nej niekoľko kníh, často sa podpisovala ako Tom. Zaujalo ma, ako ma štúdium o jej osobe samo viedlo k rozlučovaniu osobnosti Ripleyho. A keďže ide o ďalšieho vydedenca tejto spoločnosti, bola mi pochopiteľne aj veľmi blízka, aj keď vlastne dosť nesympatická. 

Natália Deáková

Čo si myslíte o postavení LGBT ľudí v súčasnej spoločnosti. Žije sa im lepšie v Čechách v porovnaní so Slovenskom? 

V Čechách sa určite gejom žije lepšie – pravdepodobne to súvisí s tým, že to nie je krajina tak fatálne ovplyvnená katolíckou cirkvou ako Slovensko. Síce už na Slovensku dlho nežijem, ale vidím, ako majú mnohí ľudia v mojom okolí, napriek kŕčovitej snahe o toleranciu, problém plnohodnotne akceptovať, že je niekto iný než heterosexuálny, že nezapadá to klasického obrázku tradičnej rodiny. Zdá sa mi, že toto hlboko zakorenené neprijatie homosexuality (a už vôbec nie transrodovosti) súvisí s rovnako hlboko zakorenenou vierou v katolícky výklad toho, čo je a čo nie je správne. V Čechách, hlavne teda v Prahe, sa tento fakt už takmer nerieši, v malých mestách je tá situácia asi iná, ale aj tam sa to, zdá sa, postupne zlepšuje. Aj vďaka spomínaným coming outom verejne známych osobností ako je  Aneta Langerová, Jan Cina a všetkým podobným, ktorí inšpirujú mladých aj v tých najväčších zapadákovoch, aby sa nehanbili byť tými, kým v skutočnosti sú.