O výstavu „Loading: love“ mapujúcu dejiny queer ľudí bol v Novej Cvernovke veľký záujem a teraz ju môžete navštíviť aj v online priestore. Historička a jedna z autoriek výstavy, Jana Jablonická Zezulová vysvetľuje, ako prebiehal jej výskum a kedy ešte v minulosti bola spoločnosť k homosexuálom nastavená otvorene.
Za posledných sto rokov prebehlo na našom území veľa zásadných, revolučných zmien. Pripomínali sme si napríklad vznik štátnych útvarov po rozpade Rakúsko-Uhorska, udelenie volebného práva žien. „Tento časový rámec nám teda prišiel zaujímavý na reflexiu toho, čo všetko sa zmenilo v živote queer komunity,“ hovorí historička Jana Jablonická Zezulová, ktorá sa dejinám LGBT+ ľudí dlhodobo venuje.
Jej výskum sa nedávno odrazil v rozsiahlej výstave Loading: love, ktorú ste do polovice októbra mohli vidieť naživo v Novej Cvernovke a dnes ju môžete navštíviť online na stránke Queermemory. Viete si ňou prechádzať podobným spôsobom ako ľubovoľným miestom na Google Maps. Jej súčasťou sú fotografie, videá, ale aj zvukové záznamy.
„Naším cieľom bolo pozrieť sa, čo všetko sa zmenilo, odkedy ešte platili zákony trestajúce homosexualitu až po jej dekriminalizáciu a získanie úplnej dôstojnosti v spoločnosti. Keďže tieto procesy zrovnoprávnenia stále nie sú ukončené, považovali sme za dôležité komunikovať, či nám môže história poskytnúť isté kritické zrkadlo.“
Postupne skladá a dokončuje príbeh Imricha Matyáša
Výstava Loading: love je okrem organizátorov aj výsledkom práce viacerých historikov a historičiek. Na českej časti napríklad spolupracoval Jan Seidl, za Maďarsko Judit Takács. „Moji kolegovia absolvovali náročný výskum v archívoch alebo spracovali materiály, ktoré sa im dostali do rúk priamo od pamätníkov udalostí, zakladateľov prvých LGBT spolkov,“ vysvetľuje Jana.
Pre ňu osobne boli obrovským zdrojom inšpirácií denníky a písomnosti po bratislavskom úradníkovi, Imrichovi Matyášovi, ktorý sa usiloval dosiahnuť lepšie postavenie pre gejov a lesby celý život. „Výskumom sa mi naskytol pohľad na prostredie, v ktorom žil, jeho vzťahy, väzby a iné ľudské príbehy.“
Jana postupne skladá a dokončuje Matyášov príbeh, chcela by ho knižne vydať. „Svoje písomnosti na sklonku života rozdelil na viac častí a daroval svojím priateľom. Jedna časť sa dostala do rúk doktorovi Jánovi Majerskému z prvého gej spolku Ganymedes, iná časť nemenovanému pamätníkovi, korešpondenciu s dôležitými údajmi som vypátrala v Nemecku, pretože si dopisoval s nemeckým publicistom a právnikom Kurtom Hillerom, stretla som aj s príbuznými Matyášovej sestry.“
Z pohľadu výskumníčky sa však Jane zdá, že materiálu je vždy málo a najviac ju mrzí, keď sa dozvie, že niekde boli uložené nejaké cenné dokumenty, ktoré boli vyhodené, zničené alebo že dôležitý pamätník zomrel tesne predtým, než ho stihla objaviť.
Súčasťou výstavy sú aj novinové články, ktoré Jana získala vďaka spolupráci s inými historikmi a historičkami, ale aj hľadaním v archívoch digitalizovanej tlače. Niektoré sa nachádzali aj v zbierke dokumentov spomenutého Jána Majerského, ktorý sa usiloval o zhromaždenie rôznych materiálov v 90. rokoch.
Vypuknutie vojny zvrátilo progres vo vnímaní komunity
Počas sprievodných podujatí výstavy mala Jana aj komentovanú prehliadku, pri ktorej hovorila o dobe, kedy bola spoločnosť nastavená k téme homosexuality otvorenejšie. „V 20. rokoch minulého storočia sa viaceré liberálne témy začali viac verejne prezentovať,“ vysvetľuje.
„V 1931 začal v Prahe vychádzať Hlas sexuální menšiny, LGBT ľudia sa začali viac spoznávať a pravidelne stretávať. To platilo samozrejme pre väčšie mestá ako Praha, Plzeň, Brno, do istej miery aj Bratislava, rozhodne Budapešť – tam sociálny život homosexuálov prekvital, keďže celkovo veľké mestá poskytovali anonymnejší priestor a viac príležitostí realizovať svoje túžby.“
Akýkoľvek progres v tejto otázke však následne zvrátilo vypuknutie druhej svetovej vojny, udalosť, ktorá je na výstave zvýraznená čiernym hákovým krížom a počas ktorej gejov a lesby posielali do koncentračných táborov.
Najslobodnejšie sa však podľa Jany queer ľudia napriek ťažkostiam môžu cítiť dnes. „Ale je veľmi dôležité povedať, s čím to porovnávam – so žalármi, „liečbou“ homosexuality, skrývaním svojej pravej identity, dvojitým životom, výsluchmi na polícii,“ upozorňuje.
Je dôležité, aby sa komunita správne nahnevala
Počas výskumu čítala Jana mnoho silných príbehov z komunity, ale jeden jej utkvel v pamäti viac: „Matyáš opisoval, ako sa jeho priateľ, paradoxne gej, stal členom Hlinkovej gardy, sympatizoval s nacistami a preto sa s ním rozišiel. Následne sa totiž Matyáš v čase deportácií snažil zachrániť život dvom židovským priateľom, tiež gejom. Oboch krátky čas u seba ukrýval, zabezpečoval jedlo a financie a následne útek. Aj tak sa ich nakoniec nepodarilo zachrániť a stali sa obeťami holokaustu.“
Úryvok z Matyášových denníkov si môžete vypočuť aj na online výstave v priestore uprostred kocky, ktorý má pripomínať vypočúvaciu miestnosť z čias komunizmu. Mravnostná polícia z 50. rokov sa ho snažila presvedčiť, nech im prezradí mená ďalších homosexuálov, hlavne tých, ktorí sa politicky a verejne angažovali.
Výstavu ukončuje zmienka o zákone o registrovaných partnerstvách, ktorý je na Slovensku stále v nedohľadne a zrkadlo s nápisom: Nebudem len tak ticho stáť s telefónom v ruke.
„Chýba taká politická osobnosť, možno okrem prezidentky, ktorá by sa k téme vyjadrovala vecne a v kontexte toho, že je na Slovensku skupina občanov, od ktorých požadujeme rovnaké povinnosti, ale nezabezpečili sme im rovnaké práve a musíme sa o nich postarať,“ hovorí Jana. Je dôležité, aby sa do spoločenského diania zapájala viac aj komunita, bez jej snahy zaujímať sa a správne sa nahnevaťto zrejme nepôjde, myslí si.
Výstava bude fyzicky putovať najbližšie do Prahy a vo februári aj do Budapešti. Okrem spolupráce s iniciatívami NoMantinels a Inakosťou si Jana pochvaľuje aj umeleckého šéfa výstavy, Eugena Kordu. „Ja som do toho priniesla množstvo historického materiálu a nejaké pohľady, ako by to malo vyzerať, ale Eugen to uchopil nie ako remeselník, ale ako umelec. Jedna z mojich najlepších spoluprác doteraz.“
Autor: Marek Hudec
Foto: Jakub Kováč
Grafické ilustrácie: Eugen Korda
