Autor: Andrej Kuruc / Foto: Jakub Kováč
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2020.
V rámci rozhovorov s aktivistami z minulých období sme sa porozprávali s Jarom Gyuríkom, ktorý pôsobil v občianskom združení Ganymedes. Pripravil jeden z prvých reprezentačných dúhových plesov. Venoval sa aj aktivitám v oblasti prevencie HIV.
Aktivista z 90. rokov minulého storočia Jaro Gyurík pochádza z Bratislavy a v súčasnosti má 55 rokov. Svoju inú orientáciu si začal uvedomovať už počas puberty. V socializme nebolo príliš veľa zdrojov a informácií o inej sexuálnej orientácii ako heterosexuálnej. Preto si myslel, že je to určité štádium vývoja ľudskej sexuality a to, že ho vzrušujú a viac priťahujú muži, je len dočasné a že to časom prejde. „Najviac som sám so sebou bol konfrontovaný v období základnej vojenskej služby, ktorá za socializmu bola dvojročná a len pre mužov.“ Až po vojne stretol človeka, ktorý bol ochotný sa s ním o týchto veciach rozprávať, a zistil, že to nie je súčasť pubertálneho procesu, ale že ide o holý fakt, že je homosexuálne orientovaný. „Väčšinu večera rozprával on o tom, ako žije, čo odhaľovalo moje skrývané predstavy. Tie predstavy bolo ťažké nielen realizovať, ale aj vysloviť ich pred sebou,“ priznáva Jaro. Podľa Jara spoločnosť, v ktorej človek vyrastá bez možnosti informácií, dáva vzorec žitia, do ktorého homosexuálne orientovaní ľudia nezapadajú. „To bol skok, bol to prvý človek, s ktorým som bol schopný otvorene komunikovať o homosexualite.“ Jaro tiež videl, že tento jeho kamarát je úplne otvorený aj pred rodinou, kde bol absolútne rešpektovaný. To mu dalo silu, aby prijal sám seba, aj keď pred rodinou to ešte skrýval, keďže nevedel, ako to celé prebehne. Ten človek mu otvoril aj dvere do komunity, kde sa zoznamoval s novými ľuďmi. V rozhovoroch mal možnosť spoznávať, ako funguje život s týmto zameraním.
V tom období nefungovali médiá, ako sú mobil a aplikácie. Jediná komunikácia bola cez telefón, ktorý bol drôtom pripevnený k stene. Vtedy bola alfa omega nájsť aspoň jedného človeka, ktorý druhým sprostredkuje, aby sa stretávali s ďalšími. Bola ešte jedna možnosť, také verejné tajomstvo, a to ísť na miesta, kde sa homosexuálne orientovaní muži schádzajú. „Väčšinou to boli parky, záchody, kde za normálnych okolností má človek bariéru spraviť ten krok a ísť na také miesto.“ Potom ešte fungovala taká zaujímavosť, väčšinou za bieleho dňa, dodáva Jaro: „Keď kráčaš niekde a náhodou spraví okoloidúci očný kontakt, tak zostaneš stáť pri výkladnej skrini, ktorá funguje ako zrkadlo, a v periférnom videní sleduješ, či dotyčná osoba pokračuje ďalej bez obzerania, alebo je indícia, že ten pohľad nebol náhodný.“ Toto bola naša aplikácia, s úsmevom vraví Jaro. Spomína si, že v Bratislave mali tzv. ružový trojuholník. Išlo o tri verejné záchody na Námestí SNP, Šafárikovom námestí a pred Redutou. Po revolúcii pribudla k tomu železničná stanica. „Zábavné bolo, že chodila ružová električka č. 13, ktorá stála presne na týchto miestach,“ spomína Jaro.
Okrem týchto možností boli v Bratislave ľudia, ktorí boli sociálne a finančne dosť slušne zabezpečení a mohli si dovoliť mať dom. Ich spôsob fungovania vytvoril okolo nich bublinu. U týchto ľudí sa stretávalo mnoho gejov. Tí ľudia s domami vytvárali malé komunitné centrum, kde bolo možné prísť, pohovoriť si, stretnúť niekoho, dať si kávu. Jaro hovorí o jednom z nich, volal sa Izis, pán veľmi robustný a veľmi milý, potom to bol Golda, ten býval na Kolibe. Niekedy sa u dotyčných ľudí stretalo pár ľudí, niekedy to bola kvázi zábava. „Nikdy som na takej väčšej párty nebol. Bola to náhrada za kaviareň, pretože v období socializmu ísť do kaviarne znamenalo nadávky a bežní ľudia zvyčajne nemali extra peniaze na každovečerné vysedávanie pri kofole,“ spomína Jaro. Jaro fungoval v menších komunitách. Poznal ľudí, ktorí pracovali v baroch alebo reštauráciách, a teda mal príležitosť tam prísť a už len to stačilo k tomu, aby tam stretol mužov s tým istým zameraním.
Aj v tom období bolo vidieť dvojice, ktoré spolu fungovali. Nebolo to pravidlo, ale väčšinou boli utajené. Vo verejnom živote sa o tom nehovorilo, podľa Jara prežívali na princípe disentu. „Väčšinou ak sa homosexualita spomenula, tak v súvislosti s tým, že bol niekde problém alebo kriminálna aktivita. Pre komunistov to bol problém číslo nula, lebo mali tendenciu homosexualitu potláčať, ako keby vôbec neexistovala.“ Sám skúsenosť s represiami zo strany štátu nemal. Počul sprostredkovane, že tajná služba mala zoznam homosexuálnych ľudí, ktorých malo zmysel sledovať.
Až krátko pred revolúciou sa zopárkrát objavovali články v novinách, ale väčšinou len v rovine, že niečo také existuje, nie že treba zmeniť prístup k týmto ľuďom. Za režimu bol homosexuálny kontakt s osobou mladšou ako osemnásť rokov trestný, čiže keď došlo k sexu s mladšou osobou, automaticky nastali opletačky so zákonom. Sex pri heterosexuálne orientovaných ľuďoch bol pritom povolený už od pätnástich rokov. Vyrovnalo sa to až po revolúcii v roku 1989. Vďaka Marianovi Vojtekovi a hnutiu Ganymedes sa podarilo zrovnoprávniť vekovú hranicu, zdôrazňuje Jaro.
Tesne pred revolúciou sa Jaro išiel ešte porozprávať s lekárkou, aby sa uistil v tom, čo cíti. Navštívil sexuologickú ordináciu pani doktorky Castiglione. „Nemala dlhý proces, položila mi základnú otázku: O čom snívaš? Tak to je a nauč sa to prijať.“ Keď došla doba, že LGBTI ľudia mali možnosť sa viac slobodne prejavovať, tak mu raz jedného dňa pri priateľskom rozhovore povedala: „O tomto čase choď do foyer ROH, tam sa majú stretnúť ľudia, ktorí chcú v tejto veci niečo urobiť pozitívne pre vás, pre seba.“ Tak došiel na miesto, nikoho nepoznal, ale videl malú skupinku pri stole. S malou dušičkou sa prihovoril. Srdečne ho privítali, vedeli o ňom. Postupne sa stretávali a začali si vytvárať organizačnú štruktúru aj poštovú schránku. „Nikto nebol ochotný poskytnúť svoju poštovú adresu, tak sme si založili PO BOX,“ vysvetľuje Jaro. Pripravili stanovy a poslali žiadosť na registráciu občianskeho združenia na ministerstvo vnútra. Prebehlo to hladko. „Zhodou okolností Marian Vojtek mal celkom slušné kontakty na zahraničné teplé organizácie a v roku 1990 sme vďaka tomu išli partia na Pride do Berlína, kde nám ukázali, ako funguje celý Pride, ako život a veci, ktoré boli pre nás úplná neznáma,“ opisuje Jaro.
Na začiatku boli šiesti ľudia, ktorí sa podpísali pod zakladaciu listinu. Až neskôr sa Marianovi Vojtekovi podarilo nakontaktovať zopár žien, keďže chceli mať čo najširší záber. „Bolo niekoľko návrhov, ako sa má naša organizácia volať, uzniesli sme sa na tom, že sa bude volať združenie Ganymedes.“ V prvej fáze vôbec neuvažovali o manželstvách alebo o registrovaných partnerstvách. Prvoradé bolo vôbec vytvoriť priestor na to, aby ľudia s touto orientáciou nemali pocit samoty, aby mali príležitosť sa zoznámiť. Ašpirovali na linku pomoci, čo bolo komplikované, lebo nemali žiadne prostriedky. Väčšina vecí sa diala na kolene. „Dom ROH bol obrovský bezbariérovo otvorený priestor. Bolo obdivuhodné, že sa tam stretali ľudia, ktorí nemali problém s tým, že náhodou okoloidúci počuje, ako sa rozprávame o teplých veciach,“ obdivne vraví Jaro. Najaktívnejším bol Marian Vojtek, ktorý sa stal predsedom združenia. Neskôr sa k nám pridal Ivan Požgai. Marian a Ivan tvorili tiež spolu pár.
Riešili tiež, ktorým novinám poskytnú rozhovor. „Marian mal tendenciu sa stále na niečo sťažovať, čo bolo opodstatnené, ale mne to neprišlo konštruktívne písať. Chcel som sa zamerať na pozitívne veci pre komunitu a rozprávať sa o tom,“ spomína Jaro. Aj preto začal chodiť menej na ich stretnutia, hoci, ako hovorí, dodnes je v úvodzovkách členom Ganymedesu. Jaro chcel tiež vytvoriť priestor pre zábavu teplých ľudí. Tým, že tancoval spoločenské tance, mal k tomu blízko. „Išiel som do PKO, zistil som možnosti, či si ho môžem prenajať ako súkromná osoba, že chcem robiť ples. Pani, ktorá to v PKO vybavovala, s tým absolútne nemala problém, keď som jej na rovinu povedal, o čo ide.“ Tak pripravil prvý reprezentačný gej ples, hoci na tom prerobil. Neskôr mal možnosť využívať Kamel klub, v ktorom sa potom desať rokov pravidelne každý mesiac robili gej párty. „Išlo o to, aby ľudia prišli, zabavili sa a našli si medzi sebou ľudí, ktorým ich spôsob zábavy a komunikácie vyhovuje.“ Neboli to prvé akcie, Marian Vojtek robil ešte skôr zábavy v Dome lodníkov. Napríklad tam prišli robiť zábavu Helena Růžičková so synom. Postupne sa aspoň niečo začalo diať.
Vďaka kontaktom na zahraničie sa Marianovi Vojtekovi postupom času podarilo zorganizovať výlet do Amsterdamu. Počas týždňa im ukazovali, ako funguje redakcia teplých novín, ako funguje v policajnom zbore oddelenie zaoberajúce sa LGBT ľuďmi. Z histórie, ako vzniklo, že v Amsterdame je teplá štvrť. Stretli sa s policajným prefektom. „Bolo to pre nás poučné. V tom období som začal prvýkrát uvažovať aj o preventívnych aktivitách, lebo bol začiatok 90. rokov. Vtedy ešte neboli lieky na HIV, vyzeral to byť závažný problém.“ Holandsko Jarovi otvorilo oči, lebo tam bol konfrontovaný s tým, že to nie je záležitosť len pár ľudí. Tým, že bolo Slovensko za železnou oponou, malo nízky výskyt HIV pozitívnych ľudí. Po návrate z Amsterdamu sa rozhodol venovať viac prevencii. Na zábavách rozdával letáky, informácie, keď sa mu podarilo zohnať, tak aj prezervatívy. V období pred tridsiatimi rokmi nikto netušil, ako to celé bude, väčšina chalanov mala strach. Pomohli im ľudia zo zdravotníckeho prostredia. Neskôr sa zúčastnil na konferencii v Čechách s touto tematikou, kde sa zoznámil s Čechmi žijúcimi vo Švajčiarsku. Keď videli, že tieto preventívne aktivity robia svojpomocne, pomohli im napísať projekt, vtedy to nebolo také zložité. Navštívili aj Zürich, kde videli, ako funguje prevencia drog, záchranné stredisko pre drogovo závislých, rôzne organizácie, ktoré sa venujú teplému životu alebo prevencii HIV. „Z tých poznatkov vznikol projekt Jazda proti AIDS a drogám. Boli dva ročníky. Chodili sme s červeným Cadillacom. Slovenská akadémia vied nám poskytla priestor, aby sme mohli vyškoliť ľudí, a zároveň sme zbierali dotazníky, aby si SAV spravila prieskum, aké je povedomie a stav spoločnosti, čo sa týka pohľadu a skúseností s HIV a AIDS,“ vymenúva svoje aktivity Jaro.
Čo sa týka partnerstiev, v komunite necítil nátlak na to, že toto je to najdôležitejšie, čo potrebuje. V tom období im bohato stačilo, keď sa mohli stretnúť. Napríklad okrem zábavy si vymysleli dezorientačné preteky. Alebo na Partizánskej lúke hádzali kabelkou.
Jaro mal šťastie, že nemal veľa negatívnych skúseností spojených s orientáciou. Spomína si, ako raz v Carltone pripravovala anglická BBC 4 rozhovor s ním a Marianom Vojtekom. Carlton bol legendou, stretávali sa tam teplí ľudia, v hale bol obrovský sklenený luster. V tom období už nefungoval, lebo ho rekonštruovali. Novinárka sa rozhodla natáčať tam. „Ja som chvíľu meškal, chystali točenie, a keď som tam klopal, otvoril mi strážnik, ktorý to komentoval nasledovne: Jáj, že to tam tí teplí točia, to treba postrieľať.“ Jaro mu na to: „Hovorím, môj zlatý, ty sa nechaj postrieľať. Ak niekto pustí z huby takúto vec, tak ho treba ignorovať. Načo riešiť úplne zbytočné slová,“ uzatvára príhodu Jaro.
Čo sa týka transrodových ľudí, tak Jaro uvádza, že na ich akcie chodili aj drag queens či transrodové ženy. „Pre mňa je to taká vec, že ich rešpektujem, akceptujem, patrí to k životu, je to súčasť farebnej spoločnosti,“ vyjadruje sa Jaro.
Jaro sa neskôr odsťahoval do Anglicka, kde žije doteraz. Podľa Jara za posledných tridsať rokov veľmi veľa vecí ovplyvnili technológie. Dnešné možnosti komunikácie výrazne ovplyvňujú to, ako sa správame. „Príde mi to, čo sa týka vnútra komunity, trochu chladnejšie. Mám pocit, že sme ako komunita bez tých technologických vymožeností držali viac pri sebe. Cítil som to stmelenejšie,“ zdieľa pocity Jaro. Z hľadiska zrovnoprávnenia si myslí, že verejné povedomie a akceptácia sú oveľa lepšie, ako bývali. Trochu ho prekvapuje cirkev, že začala „boj“, lebo keď si spomenie na začiatky, tak nikto žiadne prekážky neriešil. „Vôbec sme neboli s ničím takým konfrontovaní. Každý si riešil svoje. Dnes je v tom brutálny guláš a navzájom sa tie komunity napádajú. Nerobí to dobrú atmosféru.“
Čo sa týka aktivizmu, z tých indícií, ktoré má cez internet, je rád, že vôbec niečo funguje, že sú ľudia, ktorí sa zaoberajú týmito vecami. „Páči sa mi, že máme divadlo. Páči sa mi, že máme podnik, zábavu, že máme saunu. To, že sú to aj komerčné veci, nevadí, pretože to vytvára priestor, aby sme sa tam mohli stretnúť. Lebo nie je nič dôležitejšie ako mať pocit, že nie som na svete sám,“ uzatvára svoje rozprávanie Jaro.
Co-funded by the Europe for Citizens Programme of the European Union.
