Autor: Matej Uhlár / Foto: Archív Lenky Královej
Známa česká youtuberka Lenka Králová má za sebou dve manželstvá a vychováva deväťročného syna. Aj napriek tomu, že predstavy o živote v ženskom tele sa v nej hlásili o slovo od mladosti, pre tranzíciu sa rozhodla až vo svojich tridsiatich siedmich rokoch.
Vďaka vášmu youtubovému kanálu V Tranzu sa z vás stala známa osobnosť, ku ktorej mnohí vzhliadajú a považujú vás za vzor. Nie je to pre vás v istom ohľade psychicky náročné?
Nikdy som neplánovala byť známou osobnosťou. Do tranzície som išla, pretože ak by som to neurobila, asi by som umrela. Vo svojom živote, hoci sa navonok zdalo, že je šťastný a naplnený, som totiž dospela do bodu, keď pre mňa už nič nemalo zmysel. Cítila som, že to jediné, čo ma môže zachrániť z depresie a urobiť znova šťastnou, je, že budem žiť ako žena. Takže táto životná zmena bola pre mňa v prvom rade oslobodzujúca, hoci som ňou na istý čas prišla úplne o všetko. Moja vtedajšia manželka sa s tým nevedela vyrovnať, vyčítala mi, že som sebecká a myslím iba na seba. Nie je to tak dávno, že to vnímala tak, že jej manžel zomrel.
Neskôr sa s tým vyrovnala?
Teraz už je to v poriadku. Dovolím si tvrdiť, že máme medzi sebou korektný a priateľský vzťah a vieme sa spoločne dohodnúť na výchove nášho syna. Možno k tomu prispeli aj moje youtubové videá. V nich moji diváci a diváčky vidia, aký život vediem. Nelíši sa od ostatných, v určitých ohľadoch je úplne jednoduchý, všedný. Myslím, že toto je ten správny krok, ako zlepšiť postavenie transrodových ľudí v spoločnosti. Ukázať, že vedieme normálny, bežný život, riešime rovnaké problémy, ako ostatní ľudia. Je však škoda, že v našej krajine doteraz nemáme v politike alebo na nejakej spoločensky významnej pozícii otvorene transrodovú osobu. Ale ktovie, možno na takúto kariéru naberie odvahu niekto z mojich divákov a diváčok. Vidím totiž, že moja relácia ľuďom pomáha. Nielen tým, ktorí a ktoré sa rozhodli podstúpiť tranzíciu, ale aj ich blízkym a v konečnom dôsledku širšej spoločnosti. Podarilo sa mi proste vyplniť dieru na „trhu“. Viem, že sa o niečo podobné pokúšali už ľudia predo mnou, ale mám dojem, že v 90 % sa o transrodovej problematike a živote transrodových ľudí hovorí z nesprávneho uhla pohľadu. Rozhovory sa takmer vždy zvrhnú na rozprávanie o operáciách, o tom, aké náročné je dostať sa k hormónom, čo všetko musí človek predtým podstúpiť…
Spoločnosť je naučená vnímať človeka cez jeho rod.
Presne tak. Toto sa snažím odbúrať možno aj tým, že hoci som už tri roky Lenka Králová, v dokladoch mám stále uvedené mužské pohlavie. Nevidím totiž dôvod, prečo by som si mala dať odstrániť časť môjho zdravého tela len preto, aby aj úrady pochopili, že som žena. Skrátka som sa rozhodla, že takáto maličkosť ma nerozhodí. Moja premena a to, čo ma robí skutočne šťastnou, spočíva v tom, že môžem žiť ženský život. Vôbec to nesúvisí s ničím sexuálnym, ako si mylne spoločnosť myslí. Toto zmýšľanie o transrodových ľuďoch potom v bežnej populácii vyvoláva dojem, že sme nejaké monštrá a že to robíme len pre nejaké úchylné uspokojenie našich sexuálnych potrieb. Každý človek predsa sám veľmi dobre cíti, aký život ho robí šťastným. S intimitou to nemá zase až toľko spoločného. Ale je to akýsi zakorenený obraz o nás, ktorý ešte istým spôsobom podporujú aj médiá tým, že vo veľkej väčšine prípadov zobrazujú transrodových ľudí ako niečo exotické. Ale ruku na srdce. Koľko obyčajných ľudí, ktorí sa nezaujímajú alebo nemajú dôvod sa zaujímať o túto minoritu, má v skutočnosti možnosť poznať v reálnom živote vo svojom okolí niekoho, kto žije v opačnom rode ako mu bol pripísaný pri narodení? Preto sa aj prostredníctvom svojich videí či sociálnych sietí snažím diváka vtiahnuť do každodenného života transrodových ľudí. So svojimi hosťami a hostkami sa rozprávam o ich práci či záľubách. Dávam priestor aj ich príbuzným a priateľom, aby sa podelili o svoje zážitky a skúsenosti z obdobia tranzície ich blízkych
V Česku sa dá začať s hormonálnou liečbou od šestnástich rokov, ale operáciu na zmenu pohlavia môže človek podstúpiť až v osemnástke. Na Slovensku je to ešte horšie, tam sa dá s hormonálnou liečbou začať až od osemnástich rokov. Nemyslíte si, že by práve tu mohla nastať zmena?
Samozrejme, že by mohla. No dovolím si vás trochu opraviť. So všetkým sa dá začať už oveľa skôr. Zakaždým však treba podstúpiť viacero lekárskych vyšetrení. Ako keby človek potreboval nejaké povolenie na to, aby mohol žiť šťastný život. Taký, akým sa cíti vo svojej duši. Ďalším častým úskalím bývajú rodičia. Mladiství totiž potrebujú na začatie liečby ich súhlas. No žiaľ, ešte aj dnes sa v mnohých prípadoch stáva, že najbližší rodinní príslušníci s tým jednoducho nesúhlasia.
Čo takýmto ľuďom radíte?
Aby všetku energiu sústredili na to, aby v deň svojich osemnástych narodenín mohli buchnúť dverami a začať žiť svoj život po svojom. Lebo vtedy už človek môže všetko. Môže podstúpiť operáciu, môže si zvoliť nové meno bez súhlasu rodičov, môže požiadať o operačný zákrok, a tým pádom aj o úradnú zmenu rodu (v jazyku úradov o zmenu pohlavia). Ale viete, tou najpodstatnejšou zmenou, ktorá môže najviac pomôcť hlavne v začiatkoch tranzície, je, že vaše okolie, priatelia vás začnú vnímať vo vašom novom rode. Začnú vás napríklad správne oslovovať, nie v tom rode, ktorý vyplýva z pohlavia, aké máte uvedené v rodnom liste.
Nemáte pocit, že oproti menej známym transrodovým ľuďom častejšie čelíte nepríjemným narážkam na to, kým ste a aký život vediete?
Nejaký väčší vplyv na moje spoločenské uplatnenie som nikdy nezaznamenala. Možno som mala iba šťastie, že sa mi podarilo vytvoriť si okolo seba bublinu ľudí, ktorí ma majú radi. Uvedomujem si však, že je dosť možné, že takýmto útokom bude časom vystavený môj deväťročný syn. No zatiaľ sa to nedeje, a to už je štvrták na základnej škole s alternatívnou výučbou. Všetci ma tam poznajú, vedia to o mne, chodím na rodičovské združenia, na výlety, kamarátim sa s pedagogickým zborom…
Alternatívnu školu ste v jeho prípade volili práve preto, aby ste ho čo najdlhšie ochránili pred útokmi, posmeškami mierenými na jeho otca?
To s tým absolútne nesúvisí. S bývalou manželkou len z duše neznášame český vzdelávací systém. Preto sme sa rozhodli pre školu s alternatívnou výučbou. Rozmýšľali sme taktiež nad domácim vzdelávaním alebo, ak by to predsa len nevyšlo, tak by sme sa možno odsťahovali niekam do zahraničia, aby sme nášmu synovi vedeli dať kvalitnejšie vzdelanie.
Nikdy ste teda neuvažovali nad tým, že by ste začali svoj život v opačnom rode niekde v zahraničí, kde je postavenie transrodových ľudí lepšie ako v Česku?
Možno keby sme sa s bývalou manželkou rozhodli, že syna prihlásime na nejakú školu v zahraničí, tak v tom prípade áno. Ale takto, ak by som odišla, stratila by som s ním kontakt a striedavá starostlivosť, na ktorej sme sa dohodli, by jednoducho nebola možná. Na druhej strane som veľmi silná. Možno k tomu prispel aj fakt, že som tranzíciu podstúpila až v neskoršom veku. Na jej začiatku som si myslela, že to na mne bude vždy poznať. Ale potom mi celkom dobre zabrali hormóny, takže už by som to asi pred ľuďmi skrývať mohla – no nemám na to dôvod. Prečo by som sa mala hanbiť za to, že žijem život, v ktorom som šťastná? A ak by sme sa všetci takto začali skrývať, kto by dodal odvahu ľuďom, ktorí stoja na začiatku cesty? Prečo by som si svoje skúsenosti, možno v istých okamihoch i pravdy, ale aj fakt, že všetko to za to stálo a viedlo do šťastného konca, mala nechať iba pre seba, ak tým, že o nich hovorím, môžem niekomu pomôcť?