Autorka: Dominika Chrastová / Ilustrácia: Viktoria Szabová
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2025.
Homofóbna šikana v školách preniká na povrch, Európa vraj „zbuznatela“ a Maďarsko zakázalo dúhové pochody. Proti únave z aktuálneho diania sa však konečne dá bojovať aj v novom komunitnom centre či pomocou inšpiratívnych skutočných príbehov.
Pred dvomi rokmi som sa vybrala na júnový Pride do Viedne oblečená veľmi konvenčne. Keďže malo pršať, prehodila som si na tričko ešte čiernu košeľu. Kým som pred radnicou čakala na vystúpenie Conchity Wurst, mala som dojem, že outfitom na tú farebnú oslavu hrdosti a slobody vôbec nezapadám. Po skladbe Rise Like a Phoenix som si teda kúpila v stánku aspoň mali dúhový odznačik a pripla si ho na hruď.
Tak som chodila po Viedni celý zvyšok dňa, až som nasadla do spiatočného vlaku – smer Petržalka. V otvorenom vozni bolo absolútne jasné, kto pochádza zo Slovenska. Stačil jediný vzájomný pohľad s mužom sediacim vo vedľajšej štvorke a zmocnila sa ma nervozita. Odznak som si pre istotu odopla. Aj s odstupom času rozumiem, že pocit bezpečia bol pre mňa na prvom mieste, no stále má táto spomienka škrie.
Zároveň ma škrie, ako sa v tunajšom verejnom priestore musíme dookola vracať k základom. LGBTI+ ľudia nie sú hrozbou, orientáciu si človek nevyberá, rodový nesúlad nie je trend. Všetci chceme ľúbiť, byť ľúbení a mať priznanú dôstojnosť – aj legislatívne, aj spoločensky.
V súčasnosti však hrozí, že Slovensko sa bude čoraz viac opičiť po Maďarsku, kde nedávno dúhové pochody zakázali. Dotácie na kvír projekty sa škrtajú, ako sa len dá. Fakt, že Fond na podporu umenia pridelil finančné prostriedky magazínu QYS, je menším zázrakom.
Vyjadrenia verejných činiteľov a činiteliek takisto ničomu nepomáhajú. Napríklad Andrej Danko v politických reláciách vyhlásil, že „Európa zbuznatela“, a preto by najradšej obnovil základnú vojenskú službu. Môžeme nad tým prevrátiť oči, rozčúliť sa alebo len mávnuť rukou – veď to je proste Danko. No podobné výroky v televízii majú aj následky, ktoré nevidíme. Čo ak ich pri nedeľnom obede zachytí dieťa premýšľajúce nad svojou orientáciou či rodovou identitou? Čo ak okolie podobne neprijíma, či dokonca zosmiešňuje jeho prežívanie? Čo ak čelí šikane?
Na východe Slovenska si nedávno vzal život trinásťročný Martin a dôvodom mala byť homofóbia v škole. Štatistiky ukazujú, že nejde o ojedinelý prípad. Tento prenikol aj do médií, no mimo kamier a novinových strán či webov kvír mládež pravidelne pociťuje únavu. Veľmi skoro si mnohí osvojujú umenie klamať, vyhýbať sa odpovediam a potláčať svoje vnútro, len aby nemuseli zažiť prípadný hejt za to, kým sú. Boja sa zranenia a sklamaní, ktoré im možno nechtiac spôsobujú aj tí najbližší, a nezostáva im kapacita na mladícku radosť.
Útechu azda nachádzajú aspoň navzájom medzi sebou. Často stačí mať v živote prinajmenšom jednu chápavú osobu a dni sú zrazu o niečo ľahšie, žiarivejšie, zapamätateľnejšie. Ak ste z Bratislavy, nové známosti môžete nabrať v komunitnom a integračnom centre In. Okrem poradenských služieb poskytuje aj pestrý kultúrny program – od diskusií so zaujímavými hostkami a hosťami až po knižný klub.
Z nedávno publikovaných knižiek stojí za prečítanie príbeh o šuhajovi na vysokých podpätkoch s názvom Všetko, čo som ti nestihol povedať. Autor Jakub Spevák nahral svojmu otcovi hlasové správy a potom ich prepísal do podoby, z ktorej sa dozvedáme, ako postupne vymenil strach a ostýchavosť za slobodu a odvahu. Vyšiel zo svojej ulity napriek pohľadom, ktoré tento proces sprevádzajú. Môže byť inšpiráciou pre nás všetkých.