Autorka: Sabrina Katonoff / FOTO: Jakub Kováč
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2022.
Kým politici a kňazi rečnili na Námestí SNP, skupinka vyhorených queer aktivistov a kamarátov sedela obďaleč, príznačne pod sochami antifašistických partizánov. Požičiavali si cigarety, pili Kelt z plastovej fľaše a navzájom si pomáhali nájsť ten ďalší nádych, aby sa na mieste nezosypali na tisíc malinkých kúskov. V tomto súsoší queer lásky ma jeden z nich chytí za ruky a poprosí ma, aby som nebola sama. Nikto z nás nesmie byť v takýto večer sám. A aj keď sama som používala od októbra túto vetu pravidelne, až teraz si uvedomujem skrytú prosbu v nej, keď ju adresujete depresívnemu queer človeku, ktorému dochádza nádej a sila. Prosím, nebuď sám sa mení na prosím, nezabi sa. Nebuď ďalšie číslo v štatistike.
Drahé Queer,
prosím, nezabi sa. Aj keď si myslíš, že si v tom úplne samo, môžem Ti s istotou povedať, že mnoho, ak nie väčšina queer ľudí si prešla či prechádza tým istým, čo Ty. Queer depresia – teda to, čo pravdepodobne preciťuješ – je známa každému, kto sa necíti byť súčasťou cis a hetero väčšiny. Strach z okolia, z nočných, ale aj slnečných ulíc, vedomie, že naša existencia je považovaná za menejcennú, ale aj hnev z pocitu bezmocnosti zmeniť svoju situáciu sú hlavným dôvodom queer depresie. A keďže depresia bolí a zožiera nás zvnútra, siahame po sebapoškodzovaní v rôznych podobách, od alkoholu a sexu po drogy a žiletky. Možno aj Ty sa ju snažíš utíšiť týmto spôsobom.
Riskujúc, že budem znieť ako kňaz, chcem ti povedať: neromantizuj svoje utrpenie, nenechaj sa uniesť krátkodobou slasťou a zabudnutím. Čím častejšie totižto tíšiš bolesť namiesto toho, aby si sa upriamilo na samotný problém, tým hlasnejšia bude bolesť, tým viac ju budeš potrebovať utíšiť. Ja sama som roky siahala po sebapoškodzovaní v túžbe umŕtviť sa. Pomohlo mi až odrezanie kontaktu s tými, ktorý mi najviac ubližovali, terapia a útek z prostredia, ktoré iba podporovalo moje mučenie seba samej. Než som si to však uvedomila, podarilo sa mi získať nábeh na cirhózu pečene a závislosť na liekoch, z ktorých sa dostávam doteraz. Prosím, buď múdrejšie.
Depresívna téma, však? No predsa sa o nej musíme rozprávať. Samovražda je tabu, o ktorej sa nechce nikomu hovoriť. Pre väčšinovú spoločnosť existuje iba v dokumentárnych filmoch o hollywoodskych hviezdach, v smutných romantických príbehoch a ak sa nedajbože stane v ich okolí, samovražda sa stáva neduhom, niečím, po čom siahne človek s vnútornými démonmi. Tí démoni sú pritom nie v nás, ale v našom okolí. Queer človek sa totižto nezabíja preto, pretože je queer (samotná queer identita nie je žiadnou mentálnou chorobou, ktorá by sama od seba zvyšovala riziko samovraždy), ale preto, pretože cisheteronormatívna spoločnosť ho k tomu hucká.
Naši cishetero súdruhovia nikdy nepochopia, aké je dennodenne brániť niečo také základné, ako svoju identitu. S väčšinovou spoločnosťou vedieme únavný odboj, vojnu o vlastnú existenciu. Aktivista či nie, sme nútení a nútené sa brániť, pripravovať argumenty v priateľských debatách s rodinou, kamarátmi*kami, prácou a kadejakými osobnosťami, ktorí*é nám dookola pripomínajú, aby sme pri snahe brániť naše životy a životy našich queer blízkych nezabudli na slušnosť. Niet sa čo diviť, že niektorí a niektoré – mnohí a mnohé – z nás to nezvládajú.
Mrazí ma pri vedomí, koľkí kamaráti a koľké kamarátky sa mi za posledný mesiac priznali, že aj pre nich je život priveľa. S plačom alebo až chladne nezaujatým hlasom hovoria o tom, ako sa im už nechce bojovať, chcú sa vzdať. Ukazujú mi jazvy, kruhy pod krvavými očami, ruky, ktoré sa trasú, aj keď ich držím. Ukončujú svoj aktivizmus, utekajú do hôr či do zahraničia, inak by siahli po extréme, ktorý nič nevyrieši.
Možno aj Ty utekáš, alebo sa aspoň snažíš. Utekaj. V dezercii niet žiadnej hanby. No pamätaj, že tie rany si musíš raz zahojiť, najlepšie odborne. Aj keď máme ako queer ľudia zlú skúsenosť s psychiatrami a psychológmi, verím, že niekedy niet inej možnosti. Kamaráti a kamarátky dokážu veľa, ale majú limity vo svojej znalosti, ktoré by odborník dokázal doplniť. Terapia pritom nemusí byť spojená s liekmi ani s individuálnymi sedeniami – queer organizácie po Slovensku pre nás vytvárajú bezpečné miesta, kde sa môžeš stretnúť s ďalšími queer osobami, ktoré možno prežívajú to isté, čo Ty. Skús ich vyhľadať, som si istá, že Ti držia miesto.
Drahé Queer, si dôležité, chcené, nenahraditeľné a nech si parlament hovorí, čo chce, si ľudská bytosť, ktorá si zaslúži rešpekt a lásku. Ak ti ju nedokáže dať rodina, nahradí ju queer komunita, ktorá sa pokojne môže skladať z troch blízkych kamarátov a jednej transrodovej osoby, ktorá všetko organizuje, ako to už stereotypne býva. Komunita je totiž zvyknutá suplovať odoprenú lásku a dávať ju tak, ako sa má – bezpodmienečne. Je tu pre Teba, rovnako ako sú tu pre Teba Tvoji kamaráti a Tvoje kamarátky – a pre tých šťastnejších rodina.
Preto sa, prosím, nezabíjaj. Nebuď ďalšie číslo v štatistike.
S láskou,
Sabrina