Autorka: Dominika Chrastová / FOTO: Jakub Kováč
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2023.
Pripomínať si výročie zavraždenia novinára pár mesiacov po útoku na queer osoby je pre LGBTI+ novinárov a novinárky zvláštne. Osobne mi pritom v myšlienkach vždy hrá skladba „25“ od The Pretty Reckless, v ktorej Taylor Momsen dookola spieva: „Still alive.“ Stále nažive.
Februárové zhromaždenie na bratislavskom Námestí SNP akosi nepôsobilo ako spomienka na Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú. Všetky príhovory hostiek a hostí sa veľmi rýchlo zvrtli politickým smerom. Samozrejme, tieto témy navzájom nespochybniteľne súvisia, no tej politiky bolo v posledných mesiacoch príliš. Keďže strany stíhajú vznikať a zanikať rýchlejšie, než to náš magazín s trojmesačnou periodicitou stíha reflektovať, Popoluškiným jablkom, „edokratmi“ a modrými Šmolkami sa začneme vážnejšie zaoberať, až keď prežijú aspoň tri naše čísla.
Dovtedy aj potom sa zaoberajme sebou. Počas najhorších vĺn pandémie sa aj v týchto komentároch písalo, že na volanie po zrovnoprávnení nie je najlepší čas. No stačí sa pozrieť na východ – Ukrajina sa bráni vo vojne a začiatkom marca sa aj tak dostal do ich parlamentu návrh zákona o zavedení partnerstiev pre páry rovnakého pohlavia. Medzitým sa u nás nedokázala viesť seriózna debata aspoň o „kozmetických úpravách“ ani po teroristickom útoku pred Teplárňou. Zato téma „kto s kým“ sa v súvislosti so spomínanými politickými stranami bude s nami vliecť ešte asi pol roka.
Čas teda na Slovensku plynie naozaj svojsky – vždy sa niečo nestíha, na nič dôležité akoby nikdy nie je vhodná chvíľa a zmena ročných období sa dá počítať aj podľa pravidelných diskusií o materniciach. Niekedy sa tu dokonca môžeme ocitnúť aj späť v čase. Usmernenie o postupoch pri tranzícii predsa platilo už minulý rok v apríli. Tentoraz to tak už snáď aj zostane.
Ak nie, nesmieme sa prestať ozývať – LGBTI+ osoby, podporovatelia, podporovateľky… Hlas každého empatického človeka, ktorý si uvedomuje, že ľudské práva majú byť pre všetkých, musí byť počuť. Je čas na „dúhovú spoločenskú objednávku“, ktorú populistické a iné strany nebudú môcť prehliadnuť.
Ozývať sa dá všelijako. Všetky články v tomto seriálovo-filmovom čísle ukazujú, že svoj názor, svoju podporu môžete vyjadriť napríklad aj vytvorením niečoho umeleckého či kreatívneho. Môže ísť o krátky film, skladbu, poviedku, obraz, reels video… Čokoľvek, čo rozšíri empatiu medzi ďalších ľudí. Zrejme to znie idealisticky, ale najhoršie by bolo nerobiť nič.
Niektoré LGBTI+ osoby, ktoré počuť vo verejnom priestore, sú už možno unavené. Nie je náhodou, že vyhorenie veľmi často pociťujú práve aktivisti a aktivistky. Vo svojom voľnom čase za niečo neustále bojovať a nevedieť pritom, kedy sa dostaví výsledok, to vplýva na psychiku a zdravie človeka. Preto vo význame hesla Romana Samotného „všetci sme Tepláreň“ prispejme, hoci aj anonymne, v rámci svojich schopností a možností aj svojou troškou. Forma je naozaj individuálna.
A medzitým si na seba dávajme pozor. Nielen v kontexte bezpečnosti, ale aj vlastného prežívania. Upadnúť do letargie či smútku je oveľa ľahšie než udržať si šťastie. No azda práve to by Matúš Horváth a Juraj Vankulič chceli – aby všetci queer ľudia napokon našli šťastie a aby sa oň podelili napríklad aj 22. júla na ďalšom ročníku Pride podujatia.