Autor textu: Matej Uhlár / Fotografie: ČT, Radek Miča
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2021
„Teší ma záujem vášho periodika o interview so mnou, ale hneď na úvod treba asi zdôrazniť, že postoje a vnímanie LGBTI+ komunity medzi Českom a Slovenskom sú diametrálne odlišné.“ Týmito slovami začal rozhovor Jan Souček, riaditeľ brnianskeho štúdia Českej televízie. Jeho rozprávanie čiastočne aj odkryje dôvody, prečo tento rozdiel medzi krajinami, ktoré boli niekedy jedným štátom, existuje.
Médiá majú svoje pravidlá. Občas sa zdá, že si vytvárajú vlastnú skutočnosť. O mediálnom svete sa zvykne hovoriť aj ako o zrkadle spoločnosti. Čo vám toto zrkadlo prezradilo o vás? V čom vám osobnostne pomohla, prípadne uškodila dlhoročná práca v mediálnej sfére?
O pár mesiacov to bude dvadsaťosem rokov, čo pôsobím v médiách. Na začiatku mojej kariéry ma diváci mohli vidieť pred kamerou, alebo za rozhlasovým mikrofónom, v súčasnosti som riaditeľom štúdia Českej televízie. Je pochopiteľné, že také dlhé pôsobenie v médiách má vplyv aj na vašu osobnosť a nejakým spôsobom ju formuje. Mňa však na tejto práci aj tak asi zo všetkého najviac fascinuje vedomie, že môžem divákovi prinášať pravdivý obraz o spoločnosti, rozširovať mu jeho obzory, tým mu taktiež možno pomáhať riešiť jeho problémy, či skvalitňovať jeho život. A to je veľká zodpovednosť. Preto často svoju prácu prirovnávam k adrenalínovému športu. To, čo už raz vo vysielaní zaznie, nemôžete zobrať späť. Preto si táto profesia od človeka vyžaduje veľkú dávku koncentrovanosti a pripravenosti. Možno aj toto je jeden z dôvodov prečo vo svojom súkromí už potom nevyhľadávam nejakú veľkú dávku adrenalínu. Moja profesia ma taktiež naučila empatii a lepšiemu pochopeniu ľudí. Avšak na rozdiel napríklad od povolania lekára, ktorý sa musí často zmieriť s tým, že ľudské telo má isté zákonitosti a veci sa proste musia diať a on ich nemôže ovplyvniť, ja som tento pocit vo svojej práci ešte nezažil. Prostredníctvom informácií sa dá totiž vždy nájsť nejaká cesta a mňa baví tieto cesty hľadať.
Čo sa týka LGBTI+ komunity, osobne si myslím, že Česko má už v tejto oblasti veľa významných míľnikov za sebou. Ja sám som zástancom toho, že táto minorita sa nemá vyčleňovať z mediálneho obsahu tým, že by vznikli špecializované relácie, ktoré by hovorili len o inak orientovaných ľuďoch, ale treba ich vnímať ako bežnú súčasť vysielania.
Kedy budú české médiá pripravené informovať o dianí v queer komunite aj trochu inak, ako len reportážami z dúhových pochodov? A je vôbec nejaký optimálny spôsob, ako túto tematiku sprostredkovať diváctvu?
Ono to tak nejak prirodzene vyplýva. Najprv človek, samozrejme, musí žiť a byť zdravý na to, aby mohol napokon viesť rovnoprávny život. Tým ale nechcem vôbec povedať, že by problémy nejakej menšiny pod vplyvom pandémie boli zámerne vytesňované z obrazoviek Českej televízie. Všetci, kto pracujeme vo verejnoprávnom médiu, si uvedomujeme, že pre väčšinu obyvateľstva sme prvým zdrojom informácií, náš mediálny obsah je prvý, po ktorom siahnu. Toto nás minulý rok inšpirovalo aj k vytvoreniu tretieho kanála Českej televízie, ktorý je primárne určený pre rizikovú skupinu obyvateľstva v dobe pandémie – pre seniorov. Chceli sme ľuďom, ktorí musia ostať doma a nemôžu sa stretávať so svojimi rodinami a blízkymi, poskytnúť príjemný pocit zábavy, bezpečia a pohodlia.
V tejto otázke narážame asi na ten rozdiel medzi Českou a Slovenskou republikou, ktorý som spomínal na začiatku. Čo sa týka LGBTI+ komunity, osobne si myslím, že Česko má už v tejto oblasti veľa významných míľnikov za sebou. Ja sám som zástancom toho, že táto minorita sa nemá vyčleňovať z mediálneho obsahu tým, že by vznikli špecializované relácie, ktoré by hovorili len o inak orientovaných ľuďoch, ale treba ich vnímať ako bežnú súčasť vysielania. Týmto spôsobom môžeme zbúrať predsudky, bariéry medzi jednotlivými ľuďmi. Treba ukazovať, že aj homosexuáli alebo lesby sú úspešní právnici, právničky, politici, političky, lekári, lekárky, s úplne bežnými problémami a životmi. Myslím si, že naša krajina sa pomaly vzdáva zaužívaného neduhu, že táto menšina sa na obrazovkách zvykne zobrazovať s istým špecifickým nádychom, čo mohlo vyvolávať u diváka dojem, že ide napríklad prevažne o ľudí z umeleckého sveta. Som presvedčený, že stojíme pred ďalším významným krokom, keď sa ku LGBTI+ komunite začnú hlásiť politici. Občan si ich tak bude môcť zvoliť aj na základe toho, že majú poznanie aj z tejto menšiny.
V čom teda nastal ten rozdiel medzi Slovenskom a Českom? Veď kedysi sme boli jedna krajina. Ako to, že sa naše názory v LGBTI+ otázkach tak líšia?
Myslím si, že vysvetlenie nie je vôbec zložité. Aj z historického hľadiska je Slovensko krajina, ktorá je oveľa viac orientovaná religiózne, hlavne s dôrazom na katolícku vieru. A niektoré konzervatívne prvky, ktoré do problematiky vnášajú vaši politici, ovplyvňujú veľmi výraznú časť populácie a ich postoj k LGBTI+ ľudom. Na druhej strane aj progresívny pohľad pápeža Františka dáva silno katolícky orientovaným krajinám nádej, že sa veci čoskoro výrazne pohnú správnym smerom. Pre mňa je napríklad z tohto pohľadu zaujímavé Španielsko, kde majú katolícke tradície tiež veľmi silné postavenie, no k inak orientovaným ľuďom majú oveľa benevolentnejší postoj ako Slováci.
Čiže akoby náboženské presvedčenie vytváralo lockdown slovenskej LGBTI+ komunite…
Nenadobudol som pocit, že by slovenská LGBTI+ komunita bola nejakým spôsobom ostrakizovaná alebo že by sa jej príslušníci museli báť nejakého znevýhodnenia v práci, vo vzdelaní a podobne. Na druhej strane, treba povedať, že vychádzam iba z vlastných zážitkov a skúseností. Aj médiá nám častokrát ponúkajú obraz o LGBTI+ komunite z rôznych krajín a kultúr, kde to často vyzerá, akoby k nim v tejto súvislosti 21. storočie jednoducho ešte nedorazilo. Ide skôr o to, že ešte stále veľké množstvo katolíckych veriacich vidí v homosexuálne orientovaných ľuďoch nejaké ohrozenie rodinných a náboženských hodnôt.
Je o vás verejne známe, že patríte k LGBTI+ komunite. Pocítili ste niekedy negatívne dôsledky toho, že ste viac na očiach?
Musím povedať, že nie. Alebo možno to niekedy negatívny vplyv malo, ale ja som ho nepocítil, nevnímal. Zažil som síce pár situácií, keď povedzme pre ľudí o generáciu starších ako som ja bola moja orientácia, hlavne v pracovnom prostredí, atraktívnou témou kuloárnych klebiet. Treba si však uvedomiť, že zvedavosť je prirodzenou vlastnosťou a každý z nás si ju potrebuje uspokojiť. Preto čím som bol voči ľuďom otvorenejší, aj v téme mojej sexuality, tým menej malo moje okolie potrebu sa ňou zaoberať. Už to pre nich totiž nebolo niečo, čo sa tají a o čom by sa dalo do nekonečna špekulovať.
Nevedie otvorenosť v takej citlivej osobnej téme zákonite k pocitu zraniteľnosti?
Pred tými viac než dvadsiatimi rokmi, keď som sa rozhodol, že budem voči svojmu okoliu otvorený, mi možno táto myšlienka napadla, no v skutočnosti to funguje presne naopak. Keď o sebe niečo tajíte, zákonite sa to stáva vaším citlivým, zraniteľným miestom. Sám sa potom podvedome snažíte nebyť sám sebou, aby vaše tajomstvo nevyplávalo na povrch. A to je zle. Či už ste mali odvahu pred svojím okolím priznať, kto naozaj ste, alebo nie, tak či onak ste stále tým istým gejom. Rozdiel je však v tom, že energiu, ktorú by ste vynakladali na to, aby ste o sebe tento fakt tajili, môžete investovať do pracovného úspechu alebo jednoducho do radosti. To, akým ste človekom, predsa nezávisí od toho, vedľa koho si večer líhate do postele.