Autor: Marek Moravčík / FOTO: Jakub Kováč
Text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2025.
V roku 2015 si myslela, že spoločnosť speje k zhode, čo sa týka zrovnoprávnenia dúhovej menšiny, teraz sa podľa nej politická situácia na Slovensku vyvíja k horšiemu. Hana Fábry sa ľudskoprávnemu aktivizmu venuje už takmer tridsať rokov, čím sa radí k najdlhšie pôsobiacim LGBTI+ aktivistom a aktivistkám.
Menšine podľa nej chýba charizmatický a empatický líder alebo líderka, ktorý by ju „nakopokol“.
„Som otvorená akejkoľvek forme prezentácie, len nech sa deje,“ hovorí pre QYS. „Keď bude korporátna ako ostatné dúhové pochody, nech je, a keď bude protestná ako pochod v Trnave, tiež nech je. Hlavne aby pribúdali, lebo to je presne to, čo potrebujeme. Keď nás nebudú počuť a vidieť, povedia si, že tu nie sme a že vyhrali, a potom to už len legislatívne ukončia v parlamente.“
Čo ste počúvali cestou na stretnutie?
Toto je pre mňa ťažká otázka. Hudba bola kedysi pre mňa život, môj svet. Zažila som dokonca aj walkmany, keď boli ešte nové, a tvrdila som, že ich vymysleli kvôli mne, lebo som neustále žila s hudbou. Veľmi silne emočne ju prežívam, čo som postupne prestávala zvládať popri tom, ako sa mi mrvil môj osobný aj pracovný život a prepadala sa do depresií a úzkostí. Teraz žijem v tichu. Úplnom. Počúvam ju jedine, keď chodím behať.
Napríklad?
Iba popík. Nejaká tá world music, český intelektuálny folk, vážna hudba a zo slovenskej muziky som šla maximálne po Modus a potom už nič. V zásade šlo vždy o ženské speváčky, lebo som sa do nich zamilovala, a takú Suzi Quatro som počúvala, aj keď hrávala rock, ktorý vôbec nemusím. Za socíku som si púšťala aj Mercuryho, Queen bola jediná čisto mužská kapela, ktorú som počúvala.
Máte nejaký album alebo konkrétnu pesničku, ktorú si spájate s coming-outom alebo aktivizmom?
Nie. Skôr osoby, napríklad tenistku Martinu Navrátilovú, ktorú považujem za svoju lesbickú matku a mala som aj šťastie sa s ňou stretnúť. Stala sa z nej veľká hviezda a pričinila sa o rovnaké odmeňovanie tenistiek a tenistov aj o rozširovanie coming-outu v tomto športe. Teraz však brojí proti trans športovcom a športovkyniam, z čoho som hrozne smutná, a zaráža ma to zvlášť pri jej muskulatúre.
Sledujete nejakých súčasných kvír hudobníkov a hudobníčky?
Evidujem, ale nepočúvam. Nikdy som cielene nešla po tom, že je niekto LGBTI+.
Okrem relaxu môže hudba cez svoju ľudskosť niesť aj odkaz, ako napríklad tvorba od Vojtika alebo B-Complex. Vnímate ju aj ako nástroj vzdoru alebo spájania?
Určite, a nielen v teplej téme. Hudba nie je len zábava, mala by poskytovať i pridanú hodnotu. Myslím, že hudba, ktorá nemá odkaz alebo nie je z muzikologického hľadiska výnimočná, nemá šancu dlhodobo prežiť.
Prvý verejný útok prišiel od KDH
Zažili ste mečiarizmus, vládu KDH aj Mikuláša Dzurindu. V čom je terajšia rétorika štvrtej vlády Roberta Fica voči menšine odlišná od deväťdesiatych a nultých rokov?
V zásade by som povedala, že sa nelíši, respektíve sa zhoršuje. Nielen rétorika, ale aj konkrétne činy, lebo jedna vec sú silné slová a druhá, keď sa prechádza k činom. Ja som hovorievala, že raz príde aj inštitucionalizované násilie. Úplne prvým príkladom bola tlačovka ministra spravodlivosti a zakladajúceho člena KDH Jána Čarnogurského v roku 2001, ktorý doslova povedal, že pokým bude ministrom spravodlivosti, dovtedy registrované partnerstvá na Slovensku nebudú. Pri takýchto výrokoch platí, že keď si ich môžu dovoliť tí hore, môžu si to dovoliť aj tí dole – ich reakcie však môžu byť drsnejšie, násilnejšie a odmietavejšie.
Tá veta z verejného priestoru nezmizla. Nástupom internetu sa rozšírila a pridala k zápornej energii a doslova očierňovaniu. Neskôr si politická – v úvodzovkách – reprezentácia uvedomila, že sa to môže používať aj ako zástupná téma a zároveň taktika na podchytenie istého typu voličstva.
Ako na to reagovala komunita?
Najprv reagovala organizácia Ganymedes a potom aj lesbická organizácia, ktorú som spoluzakladala, Museion. Popritom vznikali po celom Slovensku aj skupinky, z ktorých nie všetky mali právne formy, a vytváralo sa tak komunitné podhubie. Dovtedy sa komunita hľadala medzi sebou a zrazu sa po Slovensku organizovali podujatia, víkendovky, spoločné dovolenky, diskusie, linky pomoci, comingoutové sedenia – teplá komunita sa začala cielene a vedome politizovať.
Čarnogurský nám vlastne explicitne odkázal, že nejakej skupine neuzná jej ľudské práva. Zahral sa tak na parlament, pričom bol len ministrom a zákony musia prechádzať cez Národnú radu. Toto bolo brutálne cez čiaru, bol to pre nás šok. Ľudia chodili z Košíc, Prievidze, Vrábel, Banskej Bystrice, zo Zvolena, z Levíc, len aby sme sa stretávali v Bratislave s tým, že sa musíme spojiť. Už sme sa nemohli len hrať na diskotékach a organizovať komunitné akcie, toto potrebovalo odozvu, tak sme spravili mediálny výstup a upozornili na seba.
Takto vznikla Iniciatíva Inakosť. Bola našou čisto politickou neformálnou strechou len pre tému zrovnoprávnenia LGBTI+ menšiny so zvyškom spoločnosti. Odvtedy sa Inakosť formalizovala do občianskeho združenia, čo považujem za škodu, ale nevadí, to je každého osobný názor a pohľad na veci. Platí, že odvtedy sa snažíme dostať k pozitívnemu výsledku, no nakoniec je to skôr stále horšie, ako bolo.
Napriek tomu z vás necítiť cynizmus. Ako to, že ste popri tom neznecitlivela?
Antidepresíva. (smiech) Robila som tieto veci dlho, nechránila sa, neoddychovala a nedostávala za to peniaze, aktivizmu som sa venovala popri inom zamestnaní. Postupne ako hustla atmosféra, som sa dostala do kolotoča úzkostí a depresií, až som z toho v istej chvíli musela vyskočiť a prestať robiť „aktívny“ aktivizmus.
Čo robíte teraz?
Volám to pasívny aktivizmus. Používam naň Facebook, cez ktorý môžem oslovovať (najmä) boomerskú generáciu, ktorá potrebuje ešte stále počúvať veci, že aj teplí ľudia sú ľudia. Stalo sa to mojou mantrou a misiou zároveň. Som tam veľmi aktívna, aby na mňa algoritmus nezabudol. Využila som ho aj v roku 2009, keď som za Stranu zelených kandidovala do europarlamentu, lebo som nemala peniaze na kampaň. Skúšala som aj nové siete, ale z pohľadu toho, čo chcem dosiahnuť, mi Facebook pripadal najefektívnejší.
Komunita nemá lídra
Očakáva sa, že tohtoročný Pride v Budapešti bude čeliť zásahom zo strany štátu – pre politiku premiéra Viktora Orbána, podobne je na tom aj USA s nenávistnou anti-LGBTI+ kampaňou prezidenta Donalda Trumpa. Na Slovensku sa zas Fico spája s KDH v snahe pretlačiť do ústavy svoju „hrádzu proti progresivizmu“, čo sa dotkne hlavne kvír rodín a osôb. Prichádza to po rokoch, keď sa zdalo, že spoločnosť pomaly speje k zhode, čo sa týka zrovnoprávňovania menšiny, čo ste v roku 2015 spomínali aj vy v rozhovore pre portál Lesba.sk. Je komunita pripravená čeliť otvorenému útlaku?
To, že spejeme k zhode, ma už prešlo.
Otázka je, čo je otvorený útlak a aká je odpoveď na otvorený útlak. Budapešť to vymyslela tak, že pride organizuje mesto ako svoj vlastný event, aby sa vyhol zákazom polície, čo môže byť inšpirácia aj pre iné krajiny, kde je problém s povoľovaním pochodov. Môj názor je taký – a sú takí, čo to nemajú veľmi radi –, že keď chýba nejaký charizmatický a ideálne ešte aj múdry a empatický líder alebo líderka, ktorí sú obklopení podobne naladenými ľuďmi, nie je veľká šanca na zmeny. Ak sa také líderstvo nájde a podarí sa mu nakopnúť komunitu, viem si predstaviť, že bude dostatočne rezistentná a viditeľná.
V tejto chvíli je na tom ako?
Hoci veľmi nepoznám súčasnú kvír generáciu, ľavicoví aktivisti z trnavského vysokoškolského spolku Status Queer sú mi blízki. Ale či dokážu zobudiť a „zastrešiť“ citeľnejší tlak a odpor po Slovensku, si nie som istá. Druhá vec je, že v parlamente teraz sedia ľudia, ktorých sme si vychovali neustálym vysvetľovaním, že to sami nedáme a potrebujeme od väčšiny podporu. Zároveň je dôležité, že majú aj odbornosť. Toto sme tu predtým nemali. Ak by sa spojili s niekým, kto by vykukol z komunity a snažil sa ju cielene ťahať, tak by tu bola šanca na nejakú silnejšiu reakciu. Hoci pri fašisticko-konzervatívnom a hlupácky nacionalistickom nastavení našich vlád a parlamentov je skôr na mieste skepsa. Ale zároveň aj naďalej nevzdávať tlak na zmeny…
Niektoré slovenské dúhové pochody posledné roky smerovali k oslavovaniu inakosti podľa vzoru západných krajín. Bude sa trend v najbližších rokoch otáčať naspäť k forme protestu?
V tomto smere som absolútne otvorená akejkoľvek forme prezentácie, len nech sa deje. Keď bude korporátna ako ostatné dúhové pochody, nech je, a keď bude protestná ako pochod v Trnave, tiež nech je. Hlavne aby pribúdali, lebo to je presne to, čo potrebujeme. Keď nás nebudú počuť a vidieť, povedia si, že tu nie sme a že vyhrali, a potom to už len legislatívne ukončia v parlamente.
Mne sa inak veľmi páčia aj také drobné prejavy ako napríklad dúhové zástavy na protestoch združenia Mier Ukrajine. Ja tam mávam svojím veľkým dúhovým šálom. Toto tam však nie je až také kontroverzné, kamarátov, čo tam prišli s palestínskou zástavou, sa snažili z protestov „priateľsky“ vytlačiť.
Podľa organizátorov narúšali tému ich protestu tým, že porovnávali nevyprovokovanú ruskú vojenskú inváziu na Ukrajine s izraelskou odvetnou inváziou do Gazy.
Mala by tam viať zástava každej krajiny, ktorá zažíva útlak. Tie veci sa nedejú oddelene, zvlášť v období internetu. Agresori sa vzájomne posilňujú a čím viac je svet prepojený, tým viac musíme ukazovať, že aj my sme prepojení v myšlienke, že si každý zaslúži žiť bezpečný a ideálne aj dobrý život.
Žiť v utajení vie byť vzrušujúce, no bez slobody
Čo naštartovalo prvý pochod na Slovensku?
V deväťdesiatych rokoch, keď vznikali prvé teplé organizácie, západné organizácie z Holandska a zo Škandinávie si brali pod patronát novovznikajúce organizácie z bývalého východného bloku. Za socializmu sme nemali skúsenosti s budovaním občianskej spoločnosti. Partnerské mimovládky nás učili, ako mimovládny svet funguje, a v roku 1992 tu spravili medzinárodnú konferenciu, ktorú zastrešila Medzinárodná asociácia lesieb, gejov, bisexuálnych a trans ľudí (ILGA). V rámci nej sa spravil aj prvý pochod s transparentmi z YMCA na dnešné Námestie slobody, kde sme pod sochou Gottwalda urobili z kahancov trojuholník, teda symbol pre gejov v koncentračných táboroch.
Potom sa diali aj ďalšie pochody, napríklad sme pred Prezidentským palácom neformálne oddali dve nevesty a prešli sme sa s nimi cez mesto. Len to nebolo v takom veľkom meradle ako oficiálny pride, ktorý sa zorganizoval o čosi neskôr.
Kebyže ste v týchto časoch dvadsiatnička, organizovali by ste znova protesty?
To je veľmi ťažká otázka, cítim dva veľmi protichodné pocity. S týmto mozgom by som do toho v minulosti už nešla. Lebo tak ako ma hreje pocit, že som minimálne na osobnej úrovni pomohla mnohým ľuďom aj ich rodinám a snáď aj spoločnosti, samej sebe som zmrvila život. Začínali sme bez peňazí, zarábali sme, aby sme mohli robiť nejaký aktivizmus, a šli sme na úkor svojho zdravia a psychiky. Keby som dnes mala dvadsať, určite by som do toho šla.
Je niečo, čo by ste odkázali nevyoutovaným ľuďom v politike a vo verejných funkciách?
Že ich potrebujeme, a keď ich potrebujeme my a oni sú našou súčasťou, potrebujú oni sami seba. To je niečo také zásadné, byť zrazu sám sebou, tá emócia sa nedá s ničím porovnať.