Česká fotografka Libuše Jarcovjáková je Osobnosťou českej fotografie za rok 2017. Za čias komunistickej totality v Československu fotografovala nočný život pražskej LGBTIQ komunity. Fotografie sa po desaťročiach rozhodla zverejniť a dnes o tejto téme pripravuje aj knihu. V rozhovore pre QYS opisuje, čím si ju queer scéna v osemdesiatych rokoch získala.
Ako ste prišli na nápad fotografovať nočný život LGBTIQ ľudí?
Keď ma kamarát zaviedol k Petrovi Vokovi, čo bol jeden z dvoch podnikov pre LGBTIQ ľudí v Prahe, bola som fascinovaná tou energiou, slobodou a inakosťou. Hneď som vedela, že tam chcem fotiť. Lenže to bol dlhý proces. Trvalo takmer rok, než mohol do týchto podnikov človek vôbec chodiť sám, pretože v oboch boli vyhadzovači.
Prečo bolo ťažké dostať sa dovnútra?
Vyhadzovači sledovali, kto dnu patrí a kto nie. A nemuselo ísť výhradne o sexuálnu orientáciu. Oni sa snažili eliminovať rôznych „obzeračov“ a provokatérov, a ľudia vnútri vás už museli poznať alebo mať pocit, že tam patríte. A to chvíľu trvalo. Jedna vec však je dostať sa bez problémov dnu a ďalšia môcť tam vytiahnuť fotoaparát. Ľudia boli opatrní, no časom ma o to sami začali žiadať.
Aké boli reakcie, keď ste tam začali fotiť? V tom čase to asi nebolo všetkým práve príjemné.
Mňa si vyslovene pozývali, aby som fotila rozličné akcie. A fotila som s bleskom, aby bolo vidno, že fotím, a nikto si nemyslel, že tam špehujem. Síce by som miliónkrát radšej fotila bez blesku, ale rozumela som, že tam boli ľudia, ktorí nechceli byť vidieť. Rozhodne ale nešlo o žiadne komerčné fotenie – bolo to skôr o výmene, pretože viacerí chceli fotky a ja som zase bola týmto svetom posadnutá. A časom som sa dostala do jeho jadra, stala som sa súčasťou tejto spoločnosti, ktorá bola pre mňa akoby rodinou.
Čím si vás ten svet takto získal?
Bolo to hlavne o slobode prejavu. Už len vyjadriť svoju sexualitu bola obrovská demonštrácia slobody. Zároveň ma zaujímala aj tá vizuálna stránka, hostia boli veľmi pestrí – mladší, starší, v strednom veku, muži, ženy, drag queens, Nemci, Česi, Slováci aj Maďari. Bolo to niečo, čo v tom čase nebolo pre pražské nočné podniky bežné. V tomto podniku ľudia skutočne oslavovali všetko, čo sa dalo, a tiež pravidelne organizovali rôzne bály a karnevaly. Bola to ohromná zábava a taký malý svet sám pre seba.
Bol tento klub oficiálne označený ako klub pre LGBTIQ komunitu, alebo išlo o verejné tajomstvo?
Nikde sa nepísalo, že toto je gej klub. Oba priestory pre túto komunitu spravovala spoločnosť Restaurace a jídelny Praha I. a, podľa môjho názoru, to bol dobrý biznis. Pretože tí klienti boli zväčša bohatí, slušní a vždy tam bolo plno. T-klub bol rozhodne výnosný podnik a zhromažďovala sa tam pestrá vzorka ľudí, medzi ktorými boli často napríklad aj prostitútky alebo taxikári. Zároveň si klub zakladal na štamgastoch, ktorí tam chodili doslova denne, ja som bola v podstate jednou z nich.
Prečo ste sa rozhodli začať fotky zverejňovať?
Zverejnila som ich prvýkrát v roku 2008 v galérii Langhans v Prahe. Predtým z nich vznikol len krátky, dvadsaťminútový film a dozvedela som sa, že sa oň zaujímajú ľudia, ktorí do T-klubu chodievali. O tieto fotky bol veľký záujem. Momentálne pripravujem vydanie knihy o T-klube, ktorá vyjde, dúfam, už na jeseň tohto roka.
Fotiť v T-klube som prestala až po návrate z Berlína, kde v roku 1985, akože z dôvodu vyšetrovania nejakého úmrtia, chceli policajti vidieť moje fotky. Podarilo sa mi z toho vykrútiť a vtedy som si uvedomila, že odo mňa chcú, aby som ľudí z Téčka udávala.
To znie, ako keby celá tá scéna fungovala v akejsi čiastočnej ilegalite.
To nie, vyslovene ilegálne to nebolo. Všetci vedeli, o aké kluby ide, ale väčšinou to nikto neriešil. Asi aj medzi hosťami boli nejakí agenti, ale bolo to ťažké rozpoznať.
Viete, ako T-klub dopadol po zmene režimu?
Krátko ešte fungoval, ale potom sa ten priestor vrátil pôvodným majiteľom. Niekto mi hovoril, že dnes je tam obchod s hudobnými nástrojmi, ale neviem to s istotou, nikdy som sa tam už nešla pozrieť. Hneď nato sa vyrojili desiatky ďalších podnikov, ktoré prevzali gej klientelu a celá táto komunita sa začala meniť a veľmi individualizovať.
Autor: Radovan Jankovič
Foto : L. Jarcovjáková, fotografie z dokumentárnej série T-CLUB (1983-1985)