Autorka: Kristína Gyuríková / Ilustrácia: Viktória Szabóová
Text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2025.
Prvá Eurovízia trvala jeden večer a zúčastnilo sa jej len sedem krajín, a to Belgicko, Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko a Švajčiarsko. Každá z nich poslala do súťaže vlastného interpreta a o víťazovi rozhodovala porota, v ktorej mali všetky zúčastnené krajiny dvoch zástupcov.
Za ten čas sa zo speváckej súťaže stal celosvetový fenomén. Už desaťročia odráža nielen spoločenské nálady a kultúrne trendy, ale aj geopolitické dianie vo svete.
Prvý ročník sa konal v roku 1956 vo švajčiarskom Lugane a vznikol s cieľom prispieť k zjednoteniu vojnou rozdelených európskych krajín prostredníctvom hudby. Súťaž od samého začiatku organizuje združenie európskych rozhlasových a televíznych staníc EBU – European Broadcasting Union, teda Európska vysielacia únia.
Zúčastniť sa jej môžu len aktívni členovia EBU, nie je však podmienkou, aby šlo o výlučne európske krajiny. Príkladom sú štáty ako Izrael alebo Austrália. Zúčastniť by sa mohol teoreticky aj Vatikán, ktorý však doteraz (pochopiteľne) nikdy neprejavil záujem. Pokiaľ ide o Slovensko, Eurovízie sme sa zúčastnili dokopy sedemkrát, naposledy v roku 2012, ani raz sa nám však nepodarilo dosiahnuť výraznejší úspech.
Od zjednotenia povojnovej Európy k oslave kvír kultúry
Eurovízia sa za tie desaťročia zo skromnej súťaže v koncertnej sále zmenila na multimediálnu šou plnú tanca a extravagantných kostýmov. Zároveň sa stala úzko spätou s kvír menšinou, keďže oslavuje práve to, čo spoločnosť často odmieta – výnimočnosť, extravaganciu a sebavyjadrenie. Na jej pódiách sa už roky objavujú interpreti a interpretky, ktoré sa neboja experimentovať so svojím umeleckým vyjadrením.
Narážky na vzťahy medzi osobami rovnakého pohlavia sa v súťažných piesňach objavovali takmer od začiatku. Pesnička Nous les amoureux, s ktorou v roku 1961 v súťaži zvíťazil luxemburský spevák Jean-Claude Pascal, mala zámerne nejednoznačne sformulovaný text, Pascal však spätne potvrdil, že bola o ťažkostiach, na ktoré narážal homosexuálny pár. V 60. rokoch však boli homosexuálne vzťahy v mnohých európskych krajinách trestné, posolstvo piesne bolo preto skryté.
Prvým otvorene homosexuálnym umelcom, ktorý na Eurovízii vystúpil, bol Paul Oscar z Islandu v roku 1997. O rok nato súťaž vyhrala Dana International, transrodová speváčka z Izraela s piesňou Diva. V roku 2014 si publikum podmanila Conchita Wurst, čo je drag persóna rakúskeho speváka Thomasa Neuwirtha, s piesňou Rise Like a Phoenix. Minulý ročník zase vyhrala švajčiarska nebinárna osoba Nemo, ktorá s piesňou The Code kombinujúcou pop, rap a operu porušila všetky žánrové, ako aj rodové stereotypy.
Najbizarnejšou bola Hazel Brugger
V 69. ročníku Eurovízie, ktorý sa konal v máji 2025 vo švajčiarskom Bazileji, súťažilo tridsaťsedem interpretov a trval namiesto jedného večera až tri. Najprv sa totiž konali dve semifinálové kolá, pričom z každého postúpilo do finále desať interpretov. O tom, kto postúpi, rozhodovali divácke hlasy, pričom diváci mohli hlasovať za každú krajinu okrem tej svojej.
Vo finále súťažilo dvadsaťšesť krajín – desať postupujúcich z prvého semifinále, desať z druhého, víťaz minulého ročníka, plus Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Španielsko a Spojené kráľovstvo, ktoré tvoria takzvanú „Big Five“. Ide o päticu krajín, ktoré sa automaticky kvalifikujú do finále vďaka finančným príspevkom, ktoré poskytujú EBU. O víťazovi rozhodujú divácke hlasy, rovnakú váhu však má aj hodnotenie poroty, preto sa môže stať, že vyhrá interpret, ktorý nezískal najviac diváckych hlasov.
Divákom sa tento rok ušla žánrovo celkom rozmanitá šou bez výraznejších bizarností. Vrcholom všetkých troch večerov bola švajčiarska stand-up komička Hazel Brugger, ktorá spolu s moderátorkou Sandrou Studer sprevádzala obecenstvo súťažou. Hazel trefne komentovala dianie a uťahovala si zo súťažiacich, zo seba, ako aj zo švajčiarskych stereotypov.
Zakázané slová, stereotypy aj prekrývanie vojnových zločinov
Tak ako každý rok, aj teraz bolo zjavné, že niektorí interpreti a interpretky stavili na istotu a pokúšali sa zabodovať s nevýraznými baladami či nie veľmi originálnymi popovými pesničkami, ktoré každému znalejšiemu divákovi pripomenuli aspoň tri ďalšie známe piesne. Iní sa, naopak, snažili publikum zaujať humorne ladenými piesňami. Príjemným prekvapením bolo aj to, koľko interpretov spievalo vo vlastnom jazyku namiesto angličtiny.
Estónsky reprezentant Tommy Cash si napríklad v kontroverznej piesni Espresso Macchiato robil srandu z talianskych stereotypov. Aj keď ju množstvo ľudí kritizovalo ako urážlivú, v celkovom poradí skončila na treťom mieste. Švédske trio KAJ si zase v pesničke Bara Bada Bastu robilo srandu z toho, ako Švédi vnímajú Fínov a ich kultúru vrátane saunovania.
O kontroverziu sa postarala aj maltská speváčka Miriana Conte, ktorá na žiadosť EBU musela zmeniť názov svojej piesne z pôvodného Serving kant len na Serving. Išlo o slovnú hračku, „kant“ totiž v maltskom jazyku znamená spev. To, na čo pôvodný názov naráža, určite netreba vysvetľovať. Tento krok však vyvolal vlnu nesúhlasu na Malte, kde ho kritici označili za diskriminačný voči maltskému jazyku. Plná dvojzmyslov bola aj eurodanceová pieseň fínskej speváčky Eriky Vikman Ich komme, ktorá bolo presne o tom, o čom si myslíte – o orgazme.
Lotyšská skupina Tautumeitas očarila divákov kombináciou world music, éterických vokálov a tancujúcich lesných víl, ktoré priniesli jeden z najzapamätateľnejších momentov večera.
Za zmienku stoja aj balady Asteromata od gréckej speváčky Klavdie či C’est la vie od holandského speváka konžského pôvodu Clauda. Naopak, Izrael nastúpil s genericky znejúcou baladou New Day Will Rise, ktorú zaspievala speváčka Yuval Raphael. Ani jej krásny hlas však neprekryl to, ako necitlivo pôsobil text piesne vzhľadom na prebiehajúci konflikt v Gaze a jeho obete.
Svojho zástupcu sme na Eurovízii mali aj my, nereprezentoval však Slovensko, ale Česko. Bol ním ADONXS, teda Adam Pavlovčin, víťaz zatiaľ posledného ročníka Česko Slovenskej SuperStar, ktorému sa so skvelou Kiss Kiss Goodbye napriek očakávaniam nepodarilo prebojovať do finále. Viac o tom, prečo súťažil za Česko a čo mu táto skúsenosť dala, si môžete prečítať v rozhovore na strane ?.
Po minuloročnom úspechu Nema a jeho piesne s mierne operným nádychom asi nikoho neprekvapilo, že Eurovíziu 2025 vyhral rakúsky spevák JJ so skladbou Wasted Love, v ktorej spojil elektroniku s operným spevom. Potvrdilo sa, že kombinácia silných emócií a balansovanie na hrane viacerých žánrov ešte stále funguje. Mimochodom, aj JJ je otvorene kvír.
Eurovízia ako zrkadlo spoločenskej situácie
Aj keď sa organizátori snažia súťaž prezentovať ako apolitickú a politické texty či prejavy sú v nej zakázané, opakovane sa ukazuje, že v dnešnej dobe sa politike nedá vyhnúť ani v Eurovízii.
V celkovom poradí vyhrala pieseň Wasted Love, no najviac diváckych hlasov získal Izrael. Kritici špekulujú, že za to mohla masívna online kampaň, ktorú financovala izraelská vláda. Videá, instagramové reelsy a reklamy, v ktorých izraelská speváčka Yuval Raphael v jazykoch ostatných účastníckych krajín vyzýva divákov, aby hlasovali za jej pieseň, mobilizovali hlasy v prospech Izraela. Mnohí diváci to vnímali ako nekalú výhodu a opäť to otvorilo otázku, či nie je čas na zmenu hlasovacieho systému, ktorý je podľa mnohých neprehľadný a ľahko manipulovateľný.
Kontroverzná bola pritom už samotná účasť Izraela, ktorý je známy tým, že svoju otvorenosť voči kvír ľuďom dlhodobo využíva ako nástroj svojej propagandy. Jeho účasť kritizoval aj víťaz tohto ročníka JJ, ktorý sa vyjadril, že dúfa, že budúci ročník súťaže vo Viedni sa odohrá bez účasti Izraela.
EBU už raz za vojnové zločiny vylúčila jednu zo súťažiacich krajín. Bolo ňou Rusko po tom, čo v roku 2022 napadlo Ukrajinu. Otázka znie, prečo sa tak neudialo aj s Izraelom. Krajina má však v rámci súťaže inú pozíciu než Rusko, keďže hlavným sponzorom Eurovízie je izraelská značka vlasovej kozmetiky.