Autor: Andrej Kuruc / FOTO: Jakub Kováč
Text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2025.
Diplomat, právnik, pedagóg na Trnavskej univerzite a otec dieťaťa, ktorému ministerstvo zahraničných vecí doteraz odmieta priznať rodičovský príspevok. Ivana Novotného z rezortu prepustili po nástupe štvrtej vlády Roberta Fica. Dôvodom bola jeho orientácia.
Novotný v rozhovore pre QYS rozpráva o pripravovaných ústavných zmenách, ich vplyve na kvír ľudí, o rodičovstve aj diskriminácii na pracovisku.
„Dnes sú postavy ako Robert Fico, Milan Majerský či Viliam Karas nositeľmi opozície voči rovnosti sexuálnych menšín, tak ako boli kedysi obhajcovia otrokárstva,“ hovorí Novotný. „Aj oni si mysleli, že ich systém navždy pretrvá. Ale dejiny majú len jeden smer. A ten smeruje k rovnosti. Dúfam, že rovnosť príde skôr, než náš syn bude dospelý.“
Zmeny v ústave zatiaľ neprešli, chýbal jeden hlas. Ako to vnímaš?
Vnímam to ako malú, ale dôležitú výhru. Hoci ide len o odklad hlasovania na september, ukázalo sa, že tlak zo strany právnickej obce, aktivistov a opozície má zmysel. Podarilo sa získať čas na to, aby sme verejnosti lepšie vysvetlili škodlivosť návrhov. Verím, že tieto tri mesiace využijeme naplno.
Ako hodnotíš samotné návrhy a ich dosah na LGBTI+ ľudí?
Vidím dve roviny. Prvá je odborná, ako akademik na Trnavskej univerzite upozorňujem na problematickosť článku 7. Zavádza pojmy ako „národná identita“ či „kultúrno-etické otázky“, ktoré síce neútočia priamo na LGBTI+ ľudí, ale umožňujú Slovensku odmietať medzinárodné záväzky. To môže viesť ku konfliktu s Európskou úniou a Európskym súdom pre ľudské práva, s vážnymi dôsledkami vrátane možného vystúpenia z EÚ. Takýto vývoj by zasiahol celú spoločnosť vrátane kvír komunity.
Ktoré časti navrhovaných zmien považuješ za najnebezpečnejšie?
Okrem spomínaného článku 7 ma najviac znepokojujú návrhy KDH a Kresťanskej únie, ktoré sa priamo zameriavajú na transrodových ľudí, pretože zasahujú do práva zosúladiť rodovú identitu s tým, ako človeka eviduje štát. Práve transrodová komunita je týmto návrhom najviac ohrozená. Samozrejme, aj ďalšie zmeny, ktoré nazývam „protirodinné“.
Chcú vymazať dúhové rodiny
Čo by znamenalo, keby ústava uznala len dve biologické pohlavia – muž a žena?
Už dnes je proces tranzície právne aj administratívne náročný, závisí od arbitrárnych rozhodnutí matrík a je postavený na zastaraných pojmoch ako „zmena pohlavia“. Správnejšie by bolo hovoriť o nesúlade medzi biologickým pohlavím a rodovou identitou. Tá však v zákonoch vôbec nie je upravená, hoci je reálnou súčasťou života mnohých ľudí.
Zákony dnes síce technicky uznávajú len dve pohlavia, ale aspoň umožňujú základné zosúladenie identity, aj keď v nepresných rámcoch. Ak by novela prešla, zrušilo by sa aj toto minimum. Z právneho aj ľudského hľadiska by to bol krok späť. Právo má reflektovať realitu, nie ideológiu. A realitou je existencia transrodových a nebinárnych ľudí, ktorým je štát povinný zabezpečiť nevyhnutný právny rámec.
Aký by bol praktický dosah schválenia týchto návrhov?
Tranzícia by na Slovensku prestala byť možná. To by bolo v priamom rozpore s medzinárodnými ľudskoprávnymi záväzkami, ktoré sme prijali ako člen Európskej únie. A tu opäť vstupuje do hry článok 7, ten by umožnil vláde neplniť rozhodnutia medzinárodných súdov. V praxi by to otvorilo cestu k ignorovaniu základných práv.
Podobný krok urobilo Maďarsko. Aký bol výsledok?
Áno, Maďarsko zakázalo právnu tranzíciu, čo EÚ vyhodnotila ako porušenie záväzkov, ku ktorým sa Maďarsko v minulosti dobrovoľne prihlásilo. Súdny dvor EÚ rozhodol v neprospech Maďarska v súvislosti s porušovaním práv transrodových ľudí, no tamojšia vláda rozhodnutie zatiaľ ignoruje. V inom prípade, týkajúcom sa azylovej legislatívy, Maďarsko prehralo a za neplnenie rozsudku dostalo pokutu 420 miliónov eur. Každý ďalší deň im pribúda ďalší milión, ktorý sa kráti z eurofondov. A doplácajú na to bežní občania, peniaze sa k nim nedostanú.
Dá sa povedať, že hoci ide o právne otázky, v konečnom dôsledku sa všetko redukuje na financie?
Také nástroje má EÚ momentálne k dispozícii. V EÚ funguje princíp subsidiarity, najprv sa vedie dialóg, až potom nasledujú právne kroky. Ak však vláda členského štátu spolupracovať nechce, zostáva len finančný tlak. Napokon môže prísť aj k procesu odobratia hlasovacích práv podľa článku 7 zmluvy o EÚ. Ten si však vyžaduje jednomyseľný súhlas všetkých ostatných štátov a momentálne si Slovensko s Maďarskom kryjú chrbát. Narážame tak na limity systému, ktoré si autori zmlúv kedysi nedokázali predstaviť.
Ako vnímaš návrhy na zákaz adopcií párov rovnakého pohlavia a zákaz surogátneho materstva?
Sú to vyslovene protirodinné návrhy. Nezasahujú len LGBTI+ ľudí, ale aj heterosexuálne páry, ktoré potrebujú pomoc pri liečbe neplodnosti, či už formou asistovanej reprodukcie alebo náhradného materstva. A tie isté politické sily, ktoré sa neustále oháňajú ochranou rodiny, v skutočnosti aktívne bránia ľuďom v tom, aby si ju mohli založiť. V čase prehlbujúcej sa demografickej krízy je to nezodpovedné a krátkozraké.
Znamená to úplný zákaz existencie dúhových rodín?
Nie. Dúhové rodiny existujú, žijú tu, vychovávajú deti, fungujú ako akákoľvek iná rodina. Ale cieľom týchto návrhov je vymazať ich z právneho rámca. Napríklad keď lesbický pár absolvuje umelé oplodnenie v Rakúsku, obe ženy sú zapísané ako matky v rodnom liste dieťaťa. Slovensko však takýto zápis odmieta zapísať do našej matriky. Navrhované zmeny by to zakotvili priamo do ústavy. Ide teda o akt ústavnej homofóbie, ktorý má vážne symbolické aj praktické dôsledky.
Týka sa to aj práv detí vychovávaných v dúhových rodinách?
Áno, a to je obzvlášť alarmujúce. Dohovor OSN o právach dieťaťa, ktorého je Slovensko zmluvnou stranou a ktorý máme zapracovaný aj v našej legislatíve, hovorí jasne: pri každom rozhodnutí musí byť prvoradý najlepší záujem dieťaťa. Ten však pri dúhových rodinách zákon ignoruje. Ak dvaja dospelí reálne fungujú ako rodičia, mali by byť obaja právne uznaní. No naše zákony vytvárajú prekážky. Rodiny tak často nefungujú vďaka právu, ale napriek nemu. Rodičovstvo stojí na láske a bezpečí, nie na paragrafoch zákona. A práve to je jadrom rodičovstva. Takže aj keď zákon jedného z rodičov neuznáva, realita je jasná, sme tu, žijeme tu, staráme sa o svoje deti.
Rodiny existujú aj napriek zákonom. Ale môžu byť zraniteľné
Sú dúhové rodiny zraniteľné? Mnohí sa obávajú, že im môžu odobrať dieťa.
Tieto obavy chápem, ale chcem zdôrazniť: ak je dieťa v bezpečnom a milujúcom prostredí, a teda sú dodržané štandardy sociálnej starostlivosti, štát ho nemôže odobrať. A to ani dúhovej rodine, to je vylúčené. V praxi na Slovensku je väčšinou aspoň jeden rodič právne uznaný. Problém nastáva, keď druhý rodič nemá rodičovské právne väzby k dieťaťu. No ani vtedy to neznamená zásah zo strany štátu, ale v krízových situáciách to môže spôsobiť vážne dôsledky.
Ako to vyzerá vo vašej rodine?
S manželom sme sa na rodičovstvo pripravovali dlhé roky. Mali sme prostriedky, informácie aj právne poradenstvo. Náš syn sa narodil v zahraničí, obaja sme zapísaní ako rodičia v jeho rodnom liste. Slovensko má síce vlastné pravidlá, ale ak sa dieťa narodí v inom štáte, je povinné rešpektovať právne účinky verejných listín. Fakty nezmení žiadna ideológia, sme rodičia, a legislatíva by mala túto realitu uznať.
Čo sa stane, ak zomrie rodič, ktorý je právne uznaný, a druhý rodič nie je?
To je presne dôsledok homofóbnej legislatívy, ktorá ľudí tlačí do zložitých riešení. Mnohé dúhové rodiny preto vytvárajú neformálne modely spolurodičovstva, napríklad spoluprácu dvoch párov. Nie preto, že by to tak chceli, ale preto, že štát im neponúka bezpečný právny rámec. Vo všeobecnosti, ak zomrie právne uznaný rodič, existuje reálne riziko, že druhý rodič neuspeje na súde pri zverení starostlivosti, a teda príde o dieťa. Je to nespravodlivé, no dá sa tomu predísť. Existujú právnici aj mimovládky, ako Iniciatíva Inakosť, ktoré v tom pomáhajú. Ale je to zbytočne komplikované, pre ľudí náročné, a teda diskriminačné.
A čo zákaz surogátneho materstva? Hrozí zaň postih, ak k nemu dôjde v zahraničí?
Nie, nehrozí. Surogátne materstvo je už na Slovensku zakázané zákonom, teda na Slovensku ho nie je možné realizovať. Návrh do ústavy je len symbolický krok. Ak však pár využije túto možnosť v zahraničí, je to podobné ako pri spomínanom prípade lesbického páru v Rakúsku. Slovensko síce nemusí uznať zahraničný rodný list, ale musí uznať jeho právne účinky. Nemôže poprieť fakt, že rodičmi dieťaťa sú títo dvaja rodičia.
Robia to aj heterosexuálne páry, však?
Áno, a bežne. Hetero páry sa vrátia z cudziny s dieťaťom, sú zapísaní v rodnom liste a nikto sa nepýta. No pri kvír pároch sa situácia okamžite komplikuje. Pritom ide o ten istý právny princíp, len sa aplikuje rozdielne. A to je čistá diskriminácia.
Čo teda môžeme urobiť? Ako tomu zabrániť?
Musíme o týchto návrhoch hovoriť, jasne vysvetľovať ich dosahy: právne, ekonomické aj ľudské. Zároveň potrebujeme viac viditeľných hlasov kvír ľudí, najmä transrodových. Kým ich ľudia osobne nepoznajú, ľahko sa ich démonizuje. Situácia u gejov a lesbických ľudí sa zlepšuje, no transrodoví ľudia čelia neviditeľnosti a obrovskej nenávisti. Mnohí sa necítia bezpečne ani len na ulici, a to je niečo, čo ako spoločnosť nesmieme akceptovať a štát je povinný ich chrániť.
Otvorenosť je kľúčom k zmene
Ty a Metod ste verejne známy pár. Aká bola vaša cesta k tejto otvorenosti?
Pochádzam z konzervatívnej katolíckej rodiny. Sme štyria bratia, množstvo tiet, ujov, všetci praktizujúci veriaci. A napriek tomu som zažil lásku a časom aj bezpodmienečné prijatie. Verím, že ak chceme meniť spoločnosť, musíme byť jej súčasťou, viditeľní a autentickí. Dlho som čakal, že coming-out za mňa urobí niekto známy, herec, politik. Až som pochopil, že ho musím ho spraviť ja.
Od začiatku som bol voči okoliu otvorený. Nepoužíval som eufemizmy typu „moja polovička“, ale hovoril som „partner“, „frajer“, neskôr „manžel“. Mal som šťastie, že som sa stretol s veľmi malým množstvom homofóbie v Bratislave, v škole aj v práci. Až neskôr som narazil na inštitucionalizovanú homofóbiu.
Ako si sa zoznámil s Metodom?
Stretli sme sa na jednom medzinárodnoprávnom projekte. Metod bol otvorený gej, čo bolo veľmi osviežujúce. Neskôr som začal pracovať na ministerstve zahraničných vecí a tam sme sa dali dokopy. Boli sme jediný otvorený gej pár na ministerstve. Vždy sme sa snažili žiť prirodzene, bez skrývania. Tým, že sme boli viditeľní, sme otvárali dvere aj ďalším kvír diplomatom.
Dnes spolu vychovávate jedenapolročného syna. Čo vás k rodičovstvu viedlo?
Vždy som chcel byť otcom. Mám veľkú rodinu, milujem deti, učím. Túžba po rodičovstve vo mne bola vždy, aj počas coming-outu. Paradoxne ma vtedy viac trápila predstava zatratenia z pohľadu náboženstva než otázka, či budem môcť byť otcom. Vždy som vedel, že raz budem mať rodinu.
A hoci som mal otcovský inštinkt celý život, po narodení syna sa vo mne ešte niečo prebudilo. Rodičovstvo je niečo veľmi hlboké až magické.
Nepodlomila ťa predstava, že ako gej „nemôžeš mať deti“?
Nie. Možno aj preto, že som z generácie, pre ktorú bola dôležitá reprezentácia napríklad v seriáloch ako Sex v meste, kde boli gejovia s deťmi. To formovalo moju predstavu o tom, čo je možné. Mal som aj pred Metodom iné vzťahy, ale vždy som sa už na treťom rande pýtal: „Chceš deti?“ Ak bola odpoveď nie, nemalo pre mňa zmysel pokračovať.
Keď som sa to opýtal Metoda, odpovedal áno. A tak sme v podstate už v roku 2016 začali plánovať. Keďže sme obaja právnici, vedeli sme nájsť právne, zdravotne, eticky aj ľudsky bezpečnú cestu. Chcem týmto povzbudiť každého, kto o tom sníva, nenechajte sa zastaviť predsudkami či komplikovanosťou tejto cesty. Obavy sú prirodzené, ale často pochádzajú z internalizovaných stereotypov či mylných názorov ostatných ľudí.
Ako to máte dnes?
Budúci rok oslávime desať rokov spolu. Rodičovstvo sme začali plánovať už v roku 2016, ale predtým sme, samozrejme, museli vybudovať náš vzťah. Moja podmienka bola jasná. Ak do toho pôjdeme, musíme byť manželia. Pre mňa je manželstvo konzervatívna hodnota. Nevylučujem iné formy partnerstva, ale osobne som potreboval ten záväzok, bezpečie a dôveru. Metod bol na rovnakej vlne.
Keďže to na Slovensku nie je zatiaľ možné, využili sme možnosť uzavrieť manželstvo v Rakúsku len 15 kilometrov od nás na zámku Schloss Hof. Bolo to jednoduché, ľudské, pokojné. A hoci Slovensko naše manželstvo ako inštitút neuznáva, podľa práva EÚ musí uznať jeho právne účinky. Nemusia nás nazývať manželmi, ale musia rešpektovať práva, ktoré z manželstva vyplývajú. A to je silný nástroj, ktorý máme a ktorý funguje.
Myslíš, že váš príbeh môže niekoho motivovať?
Dúfam. A treba pripomínať, že právo nežije len na papieri či na Ústavnom súde. Právo tvoria aj ľudia: sestry, učitelia, úradníci, policajti. Keď im pokojne a vecne vysvetlíte, aké máte práva, často vám vyhovejú aj bez potreby súdneho sporu. Je absurdné, že to nie je systémovo zabezpečené, ale dá sa to zvládnuť.
Ako na to reagovala vaša rodina?
Moji rodičia sú fantastickí starí rodičia. Náš syn je ich prvé vnúča, rozmaznávané, milované. Niekedy sa doslova pretekajú, kto bude strážiť, keď sme odcestovaní. Máme v tomto veľké šťastie.
Nebáli ste sa vychovávať dieťa v dúhovej rodine na Slovensku?
Nie. Od nášho manželstva až po narodenie syna sme nezažili žiadnu negatívnu skúsenosť až na brutálnu mediálnu kampaň v bulvári. Ale v reálnom živote? Pri hospitalizácii počas covidu bol Metod v Univerzitnej nemocnici v Bratislave a ja som bol vedený ako jeho manžel. Nikto nič neriešil, pustili ma k nemu, dali mi informácie, brali nás ako rodinu. Žiadny špeciálny prístup, len obyčajné rešpektovanie reality.
Takže aj keď náš štát manželstvo neuznáva, v každodennom živote to funguje?
Áno. Ale je dôležité pomenovať veci pravým menom nahlas a bez strachu. Pamätám si jednu absurdnú situáciu: keď Metod doma odpadol, volal som 112. V panike som opisoval situáciu a prirodzene som povedal, že môj manžel odpadol. Operátor sa zarazil a naspäť sa ma spýtal: „Váš manažér?“ Ja na to: „Nie, manžel.“ On pokračoval ďalej a pýtal sa ma, že ako to, že môžem mať manžela, namiesto toho, aby riešil stav pacienta, riešil moju orientáciu. Našťastie to nič vážne nebolo a teraz je z toho vtipná historka. Ale ukazuje to, kde ešte máme rezervy.
A čo obavy zo šikany dieťaťa kvôli tomu, že má dvoch otcov?
To je bežný stereotyp a chcem jasne povedať, že sa nezakladá na reálnych skúsenostiach. Ale náš syn už chodí do detskej komunity a žiadny problém nenastal. Deti sú rôzne, niekto je vysoký, ryšavý, nosí okuliare. Vždy si nájdu dôvod na výsmech, ale rodinné zázemie nie je pre deti stigmatizujúce. Mimochodom, na želanie starej mamy sme dali syna pokrstiť. Je katolík. Ani v cirkevnom prostredí sme nezažili homofóbiu.
Čo teda zostáva najväčšou prekážkou pre dúhové rodiny?
Zákony a strach. Homofóbna legislatíva, ktorá túto krajinu systematicky oberá o ľudskosť. Samotný proces, ktorým sme si prešli, bol nesmierne náročný. A to je podstata diskriminácie, že vytvára bariéry pre ľudí, ktorí si chcú založiť rodinu. Tieto zákony odrádzajú a sú nesprávne. A robia to z ideologických dôvodov, nie na základe reality. No potom je tu strach, ktorý núti ľudí nebyť samými sebou. Chcem vyzvať všetkých ľudí, ktorí sú vnútorne presvedčení, že chcú mať rodinu, aby sa nebáli. Právne prekážky sú veľké, no prekonateľné. A na konci cesty za rodinou je bezhraničná radosť. Pozitívna zmena v spoločnosti sa deje vždy vtedy, keď sa ľudia prestanú báť.
Vyhodili ich, lebo boli viditeľní. A mali dieťa
Zažil si diskrimináciu na ministerstve zahraničných vecí. Ako k tomu došlo?
Zažili sme ju obaja – ja aj Metod. Dlhé roky sme boli na ministerstve otvorený pár a boli sme plne prijatí. Až do istého bodu. Potom nastúpila inštitucionalizovaná homofóbia, zosobnená najmä generálnou riaditeľkou služobného úradu Miroslavou Vozáryovou a ministrom Jurajom Blanárom. Práve oni vytvorili systém diskriminácie voči mne, môjmu manželovi a napokon aj voči nášmu synovi. Prostredie, ktoré bolo predtým akceptujúce, sa náhle obrátilo.
O čo konkrétne išlo?
Išlo o základné benefity pri narodení dieťaťa, päť dní dovolenky a príspevok 150 eur. Požiadal som o ne rovnako ako každý iný rodič. Predložil som všetky dokumenty podľa kolektívnej zmluvy. Namiesto odpovede si vyžiadali dodatočné analýzy. Vytvorili pre mňa špeciálnu prekážku. Požadovali dokumenty, ktoré v slovenskom právnom rámci vôbec nepotrebujem a ani ich nemám. Tvárili sa, že žiadosť nezamietli, len som „nedodal všetky podklady“. Ale tie podklady v realite neexistujú.
Ako si sa voči tomu bránil?
Obrátil som sa na Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, ktoré ako príslušný štátny orgán potvrdilo, že ministerstvo sa dopustilo diskriminácie na základe sexuálnej orientácie. Oznámil som to vedeniu. Krátko nato mi v rámci tzv. organizačných zmien zrušili pracovné miesto a dali mi výpoveď.
Podobne predtým postihli aj Metoda. Zrušili mu veľvyslanecký výjazd do New Yorku, kam sme mali ísť ako rodina a dali mu po 26 rokoch služby výpoveď. Boli sme jediný otvorený gej pár na ministerstve. Signál, ktorý to vyslalo, bol jasný, viditeľnosť sa trestá.
Ako to zasiahlo širšiu komunitu na ministerstve?
Na ministerstve je veľa LGBTI+ ľudí. Poznáme ich. Niektorí žijú polootvorene, iní v tieňových vzťahoch. V diplomatickej praxi zamestnanca na zahraničnú misiu sprevádza rodina, manžel, manželka, deti. Štát hradí ich výdavky. Rodina diplomata je teda súčasťou jeho práce. My sme boli prví, kto mal dúhovú rodinu. Namiesto toho, aby nás ministerstvo podporilo, vyhodilo nás. Bolo to cynické, nezákonné a neľudské.
Podali ste žalobu?
Áno. Metod žaloval svoju výpoveď osobitne ešte skôr. Ja som žaloval okrem nezákonnej výpovede aj diskrimináciu pri nárokoch z kolektívnej zmluvy. A keďže moja výpoveď bola súčasťou širších politických čistiek, pridalo sa ku mne aj ďalších osem kolegov. Spolu nás je deväť. Každý z nás zažil inú formu diskriminácie. Ja pre sexuálnu orientáciu, iný pre politické dôvody ako proukrajinskosť či prozápadnosť alebo zdravotné znevýhodnenie.
Ako by mali vyzerať verejné inštitúcie, ak chcú byť inkluzívne?
Za predchádzajúceho vedenia ministerstvo robilo veľké kroky. Bola tu koordinátorka pre diverzitu, podpísali sme Chartu diverzity, organizovali sme osvetové aktivity. Po teroristickom útoku na Zámockej v roku 2022 som napísal kolegom výzvu, aby sme sa postavili ako spojenci. Desiatky ľudí sa pridali na pochod. Minister Rastislav Káčer síce nemohol prísť, ale vyjadril podporu. Vystúpil som aj na zamestnaneckej konferencii o diverzite a inklúzii na rezorte. Všetko sa to však skončilo s nástupom nového politického vedenia. Inklúzia sa stala nežiaducim slovom a ľudia sa začali autocenzurovať.
Čo by si chcel na záver povedať?
Rovnosť LGBTI+ ľudí je historická nevyhnutnosť. Dnes sú postavy ako Robert Fico, Milan Majerský či Viliam Karas nositeľmi opozície voči rovnosti sexuálnych menšín, tak ako boli kedysi obhajcovia otrokárstva. Aj oni si mysleli, že ich systém navždy pretrvá. Ale dejiny majú len jeden smer. A ten smeruje k rovnosti.
Na Slovensku raz budú manželstvá pre všetkých. Registrované partnerstvá nie sú riešenie. Manželstvo je jedno, rovnaké pre všetkých. Otázkou je len, či sa pridáme k západnému civilizačnému priestoru a dosiahneme ho skôr. Alebo sa vyberieme cestou autoritárstva, temna a strachu. Aj keby, bude to len dočasné. Pretože dejiny idú ďalej a na Slovensku bude manželstvo pre všetkých.
Dúfam, že rovnosť príde skôr, než náš syn bude dospelý.