Autor: Andrej Kuruc / Foto: Jakub Kováč
Režisérka a dramatička Valeria Schulczová vyštudovala divadelnú réžiu a dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. V rokoch 2002 až 2010 pôsobila v Českej republike ako divadelná dramaturgička a režisérka napr. v brnianskom HaDivadle, či v Divadle Na zábradlí v Prahe. Po návrate na Slovensko sa podieľala na seriáloch Odsúdené, Za sklom a Nevinní. Je spoluautorkou divadelných hier pre viaceré činoherné scény, pre ktoré pripravila napríklad hry Rodáci (SND), Doktor Macbeth (DPOH) a Leni (SND). Od januára je šéfkou mestského divadla DPOH v Bratislave.
Ste dramatička, scenáristka, režisérka a teraz aj šéfka mestského divadla DPOH. Čo z toho robíte najradšej a čo je pre Vás najväčšou výzvou?
Vždy ma bavilo byť rozkročená medzi rôznymi profesiami. Obohacujú ma a dávajú mi väčšiu spätnú väzbu a pocit, že nie som závislá len od jednej veci. Zároveň získavam nadhľad. Nejdem za niečím za každú cenu a cez mŕtvoly. Vo všetkých veciach, čo robím, je pre mňa jeden spoločný menovateľ. V rámci televízie je to jasné, vzniká tu a teraz. V rámci divadla je to podobné. Ale na divadlách sa mi zdá, že mnohé z nich nemajú pocit, že divadlo by malo byť politikum, že by malo mať nejakú občiansku výpoveď. To je pre mňa výzva. Baví ma, ak sa vyjadruje k stavu spoločnosti a má presah. Samozrejme, dá sa to dosiahnuť aj cez klasické texty. Možno je to tým, že som žila dlhšie obdobie v Čechách. Keď som odchádzala zo Slovenska, tak som nemala pocit, že súčasná slovenská dráma je zásadná. Tam som si uvedomila, že súčasná dráma je veľmi dôležitá pre každú krajinu. Buduje celkové kultúrne povedomie. A čo iné môže rýchlo a flexibilne reflektovať spoločnosť, ako práve divadlo? Z umenia je toto jeden z najkomunikatívnejších žánrov. A tým, že sa uskutočňuje živými ľuďmi, pre živých ľudí, tak má veľký výtlak. Nemusí byť masový, ale má šancu otvárať témy, ktoré sú pre ľudí hraničné, v niečom nepríjemné. Má šancu zvýšiť citlivosť vnímania aj v takých témach, ako je LGBTI+.
Aký je rozdiel medzi českou a slovenskou súčasnou drámou?
Česko je väčší trh, čo generuje väčší počet dramatikov i divadiel. Ale ďalší veľmi dôležitý rozdiel oproti Slovensku je ten, že majú tradične mestskú kultúru. V každom väčšom meste je divadlo. Aj keď nemá vlastný súbor, má budovu, do ktorej prichádzajú hosťujúce súbory. Kultúrne povedomie mestských ľudí sa vytvára aj týmto faktom. Buduje sa identita. My sme veľmi rurálna spoločnosť, veľmi tradičná. Som presvedčená, že u nás osvietenstvo neprebehlo. Súčasná dramatika, pokiaľ sa má vyjadrovať k aktuálnym témam, je niečo, čo Slováci až tak nechcú, nepotrebujú. Samozrejme, postupne sa to zlepšuje. Ale keď som odchádzala zo Slovenska v roku 2002, diela slovenských autorov sa hrali výnimočne, alebo boli len autorské divadlá, ako Stoka, Gunagu, Radošinci. V takom prípade sa však dramatici nemajú šancu posúvať. Pokiaľ si píšu iba do šuflíka, nerastú s výzvami. V momente, keď ich hry začínajú byť inscenované, dostávajú spätnú väzbu a rozumejú čo funguje, čo nefunguje, v tom lepšom prípade aj prečo to nefunguje, a tým pádom majú šancu rásť. A keď rastú dramatici, rastú aj inscenácie a vzapätí divák. Sú to spojené nádoby. Česká dráma a české divadlo je omnoho bližšie nemeckému typu divadla, aj v myslení, poetike, formálnom prevedení. My máme naozaj tendenciu ísť viac na východ a na Balkán. Obdivujeme nespútanosť, keď herci trhajú kulisy… a keď sa príliš veľa rozpráva, tak nás to nudí a otravuje, čo sa tiež nemení.
Vo vašej tvorbe, či už divadelnej, alebo televíznej, sa viackrát objavili aj postavy z LGBTI+ komunity. Prečo si myslíte, že je dobré ukazovať aj postavy s inou sexuálnou orientáciou a rodovou identitou?
Lebo sú medzi nami. Sú úplne legitímnymi občanmi a občiankami našej krajiny, s úplne rovnakými právami. Prečo by nemali byť zobrazení v rámci dramatickej tvorby? Myslím si, že dobu, keď postavy boli zobrazované práve pre ich sexualitu, máme za sebou. Pamätám si filmy, ktoré ma zasiahli, keď som mala dvanásť rokov. A ich obsahom bolo, že ich sexualita predstavuje problém a chcú rešpekt v spoločnosti. Pamätám si obdobie, keď som mala desať rokov a všade sa hovorilo o AIDS-e. V trolejbuse, ktorým som cestovala z Koliby do mesta, boli plagátiky, aké sú príznaky HIV. A ja som ako desaťročná stála, a hovorila som si: aj to mám, toto mám, čo keď mám AIDS? To boli prvé momenty, keď som zisťovala, že niečo ako homosexualita existuje, a vždy to malo pachuť negatívneho, pejoratívneho, vulgárneho. Minimálne to tak interpretovala socialistická morálka. Dúfam, že je tá doba už preč. Teraz je potrebné hovoriť o tom, že aj LGBTI+ ľudia sú normálni. Nejde o otázkou voľby, je to otázka vrodenej danosti, to je akoby si ľudia mohli vybrať, či chcem väčší, alebo menší nos. Postoj ľudí, ktorí sú voči LGBTI+ ľuďom vyhranení, je pre mňa úplne nepochopiteľný. Na druhej strane rozumiem tomu, že na Slovensku sme negatívne vyhranení voči elementárnym veciam, tak prečo obísť túto komunitu? V tom, čo píšem, sa snažím zobraziť v rámci divadla, že iná sexuálna orientácia nie je senzácia, ale že je to iba súčasť charakteru postavy. Podstatné je, ako sa prejavuje ako človek, a toto je ďalšia pridaná charakteristika, ktorá ju obohacuje. Veľmi ma potešilo, keď sme teraz robili projekt Generácie Z – Sused, ktorého nechcem, že pre deti z generácie Z, zoomerov, to prestala byť „téma“. Inú sexuálnu orientáciu vnímajú ako samozrejmosť. Témou je nenávisť spoločnosti voči LGBTI+ komunite. Stále medzi nimi funguje rasizmus, ktorý si oni uvedomujú ako niečo negatívne, ale keď idete hlbšie otázkami, tak je tam niekde stále zakorenený. Vyrastajú v prostrediach, kde sú predsudky, často mimo Bratislavy. Na jednom sa však dokážu zhodnúť – že téma LGBTI+ je pre ne ako dýchať vzduch. Nerozumejú, ako niekto môže atakovať niekoho sexualitu alebo rodovú identitu. To bolo jedno z najpríjemnejších zistení počas skúšania, že pre nich je to normál a sú ochotní sa do krvi pohádať so svojimi rodičmi na túto tému. Takže je šanca na zmenu. Pokiaľ ich spoločnosť nezvalcuje, aspoň v niečom by Slováci mohli byť otvorenejší.
Gejský pár sa dostal aj do vašej hry Rodáci, ktorú ste napísali s Romanom Olekšákom a hrala sa v SND. Čo vás viedlo k tomu, že ste v hre otvorili aj túto tému?
Bol tam aj gejský pár, ktorý hrali Ľubo Kostelný a Jožo Vajda. Jozef bol obsadený presne proti typu, ktorý sa s ním spája „na prvú dobrú“ – sexidol, seladón a sukničkár. Bol skvelý, bral to absolútne bez predsudkov. Hra Rodáci bola modelová vo všetkých formách nenávisti a v tom, čo spoločnosť rozdeľuje. Postavy, okrem toho, že mali svoje charaktery, vždy predstavovali istý stereotyp. Čiže bol tam nácek, skorumpovaný politik, aktivistický umelec atď. Snažili sme sa však o to, aby postavu to, ako je zadefinovaná, fixne nedeterminovalo, ale aby prekvapila tajomstvom alebo reakciou, ktorú by sme nečkali. Niekto, kto sa javí nejakým spôsobom, sa vo výsledku ukáže inak. Napríklad manželský pár dvoch mužov. V inej krajine žijú harmonický vzťah, ale vo chvíli, keď sa vrátia na Slovensko, tak aj tá harmónia sa medzi nimi vytráca. Išlo o zámerné poukázanie na to, že my sme naozaj krajina, ktorá deštruuje všetko. Okrem toho sme prepadli šialenej anómii. My nie sme rozdelená spoločnosť od pandémie COVID-u. Sme rozdelení odnepamäti a pandémia to len odhalila. Sme nezrelá a mladá spoločnosť. Riešime veci, ktorými si iné spoločnosti prešli pred desaťročiami.
Rozruch vzbudil aj plagát k predstaveniu Rodáci. Hádam prvýkrát sa na ňom v SND vyskytli tancujúce páry rovnakého pohlavia, na dôvažok aj s folklórnym motívom. Čo bolo zámerom?
Poznali sme tvorbu Ivany Šátekovej, videla som jej edíciu krojovaných hlupákov, teda veľmi zlých ľudí. Povedali sme si, že by sa hodili k Rodákom. Takže sme cez dramaturgičku inscenácie Darinu Abrahámovú kontaktovali Ivanu, či by nespravila plagát k inscenácii. A zafungovalo to. Hneď vzbudil rozruch. To bolo skvelé.
Niektorí ľudia z inscenácie odchádzali, sám som to zažil na predstavení.
Zažila som niekoľko repríz, na ktorých ma fascinovalo, že tam evidentne sedeli pravicoví extrémisti. V nejakom momente kričali. Potom tam sedeli ľudia, ktorí boli hodnotovo na úplne opačnom póle. Diváci reagovali nezvykle živo. Zrazu to bolo ako tribúna, v ľuďoch vzbudzovala potrebu reagovať. Vždy sa tam prejavili ľudia z rôznych táborov. Časť hercov bola nadšená textom. Režisér, ktorý pochádzal z Nemecka a bol veľmi talentovaný, veľmi progresívny a pomerne skúsený, bol fascinovaný tým, že určitá skupina hercov text odmietala. Nerozumel, prečo. V Nemecku by tento typ hry bol absolútny trhák sezóny. Nerozumel, prečo niektorí herci majú pocit, že také veci do divadla nepatria. Predpokladám, že to bolo ich mentálnym ukotvením, že ich osobný postoj prevážil nad profesionalitou, a tým vznikol taký zvláštny prúd odporu.
Odvtedy tá téma veľmi nezarezonovala v premiérach Slovenského národného divadla. Zľakli sa?
Podľa mňa nedávajú od témy ruky preč. Lebo o pár mesiacov budem skúšať hru, ktorú sme opäť napísali s Romanom Olekšákom. Volá sa Ostrov. Tam nie je len téma homosexuality, ale ešte aj téma incestu. Je to aj ekologická hra, jemne apokalyptická. A je tam prítomná aj téma migrácie. Je dosť možné, že bude odsúdená na neúspech. Premiéra bude v máji.
V nejakom momente kričali.
Chcú herci hrať postavy gejov?
Niektorí heterosexuálni muži gejov nechcú hrať. Ale poznám aj veľa gejov, ktorí ich nechcú hrať. A rozumiem im, v situácii, keď sa komplikovane pretĺkajú vlastným životom, keďže spraviť coming-out v našej spoločnosti je stále ťažké. A keď nájdu vo svojom živote nejaké ekvilibrium a príde takáto postava, oni sa jej môžu zľaknúť. Neobviňujem ich zo zbabelosti, ale, samozrejme, bolo by skvelé, keby sa vôbec nedostávali do takejto situácie. Prajem si, aby sa naša spoločnosť dostala do stavu, keď o tom ľudia budú schopní hovoriť bez hanby a obáv. Ak o svojej orientácii hovoria známi či slávni ľudia, zvyšujú šancu bežným ľuďom, že to zvládnu tiež a dokážu si poradiť s takouto životnou situáciou.
Malo by byť aj divadlo 21. storočia príkladom diverzity, inklúzie a zviditeľňovania rôznych menšín?
Jednoznačne áno. Ale otázne je, či to tak vnímajú aj v Spišskej Novej Vsi. Samozrejme, nechcem tamojších ľudí uraziť. Ale stále si myslím, že v Bratislave je spoločnosť pravdepodobne najotvorenejšia. Tie témy do divadla patria. Ak sa chceme v poetikách priblížiť svetu, tak sa musíme aj v témach. Ja považujem prázdny formalizmus, ktorý možno je na úrovni európskeho divadla, ale jeho téma je zápecnícka, za nepostačujúci. Formu si má vynútiť obsah a nie naopak. My sa v rámci mestského divadla DPOH snažíme napríklad otvoriť aj zdravotne znevýhodneným. Problémom je, že divadlo nebolo postavené bezbariérovo. Počas pandémie sme uvažovali, že by sa napríklad spravili aj navádzacie linky pre nevidiacich, že by pribudli načúvadlá pre ľudí so sluchovým znevýhodnením. Ale narážame v tom na finančné bariéry. Poskytujeme lístky zadarmo občianskym združeniam, ktoré sa starajú o ženy a deti zažívajúce násilie. Čiže chodia na detské predstavenia a niekedy prídu mamy samotné, aby si oddýchli, prišli na iné myšlienky. Radi by sme to robili omnoho systémovejšie, ale jednak je to koncepčná práca, musíte mať víziu budúcnosti, a musíte mať aj šťastie, že máte okolo seba ľudí, ktorí vnímajú tieto potreby. V sociologických prieskumoch v rámci Európy vychádza, že na Slovensku napríklad LGBTI+ tému ľudia veľakrát nevnímajú ako problém. Problém neexistuje, ak ho nevidíte. Obdobne je to aj s rasizmom. A divadlá nie sú výnimkou. Existenciu niečoho si musíte najprv uvedomiť, aby ste vnímali aj stav vecí – či sú, alebo nie sú problémom. Až potom dokážete veci riešiť, alebo o nich hrať inscenácie. Budovanie diverzity chce systematickú, dlhodobú a kolektívnu prácu. Nedá sa to naraz, repertoár budujete postupne.
Zdá sa mi, že to ste celkom začali robiť v DPOH. Viackrát sa tam objavili aj témy inakosti a LGBTI+ ľudí. Napríklad v projekte Anómia to bola hra Peťa Scherhaufera Cena za závisť. Je to zámer dramaturgie?
Čo sa týka Anómie, tam boli zámerne oslovení Peťo Sherhaufer a Majo Amsler ako tvorcovia, ktorí sa netaja svojou orientáciou. Bolo mi jasné, že Peter s témou homosexuality príde aj sám, ale my sme ho predbehli a zadali mu ju priamo. Najprv sme rozmýšľali, že by to spracoval režisér, ktorý nie je gej. Potom sme si povedali, že naopak, ak s tým Majo nemá problém, nie je to pre neho tabu, tak nás zaujíma, ako k téme spoločne pristúpia. To, že bola hra inscenovaná v Klariskách, bolo cieľom od začiatku projektu. Myslím si, že práve priestor kostola je ten, kam hra o závisti, láske a odpustení patrí. Nie v snahe pobúriť, naopak, v snahe znormálniť tému a problémy LGBTI+ ľudí.
Takisto v novom cykle inscenácií Generácia Z sa dotýkate pálčivých tém. Prečo ste sa rozhodli osloviť túto generáciu?
Témy tam sú, lebo ich priniesli herci, študenti konzervatória. A boli medzi aj neheterosexuálni mladí ľudia. Cyklus obsahuje silný príbeh chlapca, ktorý naozaj krásne hovorí, ako vníma a ako sa cíti v tejto spoločnosti. Zamýšľa sa, prečo má trpieť len preto, že nejaký „Jožo z Braväcova“ nikdy nepocítil lásku, takže ju závidí ostatným, alebo ju nevie prijať. Napísal si to sám. Má to o to väčšiu silu. Je tam aj veľa vtipných momentov, ale pri tejto pasáži som na skúškach opakovane plakala. Druhý silný príbeh je od dievčaťa, ktoré je Rómka a teraz má šťastné životné obdobie, lebo ju prijali na konzervatórium. A jej inakosť nie je prekážkou, ale obohatením. Ale popisuje svoju ťažkú skúsenosť, ktorú zažívala od malička. A to je naozaj tristné. Keby to hrali herci, mohlo by to pôsobiť banálne. Ale tým, že je to ich autentická skúsenosť a oni ešte ani nemajú osemnásť rokov, tak to má váhu dokumentu. Vtedy si človek uvedomí trpkosť spoločnosti, ktorá nás obklopuje, čo je úplne desivé.
Divadlo sa prihlásilo k podpore LGBTI+ komunity, pokiaľ viem, aj vyvesením dúhovej vlajky počas dní, keď prebiehal Dúhový PRIDE. Myslíte si, že je dôležité aj takto podporiť LGBTI+ komunitu? Ukázať, že divadlo je aj pre ňu otvorené?
To je to najmenej. Ak niekoho poburuje dúhová vlajka, tak by sa mal nad sebou zamyslieť. Naozaj, ja sa cítim súčasťou takého civilizačného okruhu, kde to nemá padnúť ako otázka, lebo je to normálne.
Pre ľudí v komunite je to dôležité, vidieť, že nás vnímajú aj takéto kultúrne inštitúcie.
Určite pre niektorých ľudí predstavuje problém už len to, keď sa rieši, či sa vlajka niekde vyvesí. Viem, že keď si národné divadlo vlani dalo svoju facebookovú stránku do dúhových farieb, hneď vznikol interný prípis, že sa to má okamžite stiahnuť. A to považujem za hanebné a veľmi zbabelé. Podliehať náladám väčšiny, to sme tu mali v roku 1939, aj 1942 a 1948. Nikdy s tým nebola dobrá skúsenosť.
Aké sú vaše ďalšie dramaturgické plány v divadle? Plánujete sa venovať aj v budúcnosti týmto témam?
Pripravujem aj režijne v máji v SND inscenáciu Ostrov, ktorú som spomínala. A potom verím, že si cez prázdniny oddýchnem. Uplynulá sezóna bola kvôli pandémii náročná, bol to chaos a pracovali sme a hrali aj celé minulé leto, až doteraz.