Disco Elysium: komunizmus, fašizmus, detektívny noir a kvírenie

Autorka: Sabrina Katonoff / FOTO: Steam

Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2024.

Disco Elysium (ZA/UM, 2019) je mojou nepochybne najobľúbenejšou videohrou. Keďže je hra zasadená do vlastného sveta poznačeného vojnou, nepodarenou revolúciou, kapitalizmom a demokraciou v začiatkoch, ako milovníčke histórie mi pripomína nielen našu vlastnú krajinu, ale celú východnú Európu po 1989. Na v podstate krátku videohru (dokončila som ju za približne jeden deň intenzívneho hrania), príbeh, ktorým nás sprevádzajú hlasy v hlave hlavnej postavy, skrachovaného a morálne pochybného detektíva Harriera Du Boisa, preberá závažné témy, ale aj také, do ktorých sa každý dokáže vcítiť: alkoholizmus, závislosť od drog, zlomené srdce, rastúca hrozba fašizmu, kríza osobnosti, postavenie individuálneho človeka v nádhernej mozaike vesmíru. A, pravdaže, obsahuje aj tému homosexuality.

Disco Elysium je veľmi smutná, no nádherná hra, ktorá ma akosi napĺňa nostalgiou za niečím, čo som nikdy nezažila. Je dôkazom, že aj videohra môže byť poéziou. Jej vzhľad pripomínajúci olejomaľbu a krásne melancholická hudba od British Sea Power vytvára jedinečný zážitok.

Ide o top-down RPG hru založenú na dlhých (naozaj dlhých) textoch, ktoré sú vo Final Cut verzii aj nadabované. Ide o tzv. open-world game, kde máte možnosť rozprávať sa s kýmkoľvek a možnosťou kliknúť na čokoľvek v prostredí. Dokonca aj poštová schránka má svoj dialóg. Rozprávačmi príbehu sú vlastnosti hlavnej postavy (Encyklopédia, Autorita, Vnútorný Svet), ktorú si buď vyskladáte sami z dostupných bodov, alebo si vyberiete jeden z archetypov (v skratke: intelektuál, empat alebo silák).

Vzhľadom na to, že jazyk videohry je anglický, citáty a isté termíny nebudem prekladať, najmä kvôli možnej strate ich významu v preklade. Disco Elysium: Final Cut je dostupný na platforme Steam či na stránke vydavateľa ZA/UM, discoelysium.com. Recenzia obsahuje spoilery.

This is a man with a lot of past, but little present. And almost no future.

Zobúdzate sa v studenom apartmáne kdesi na konci sveta. Vonku sneží, hmlisté ráno osvetľujú pouličné lampy. Odkiaľsi prichádzajú zvuky zobúdzajúceho sa mesta – kroky na uliciach, hudba, tichý rozhovor na chodbe. Nemáte nohavice, košeľu ani boxerky. Hrejú vás iba ponožky. Kdesi nad vami hučí lampa, na ktorej visí vaša škaredá kravata. Vytiahnete k nej ruku. Kdesi zaznie hod kocky. Jednotka. Padáte na zem s infarktom a hra sa končí.

Aj toto je spôsob, akým môžete v hre umrieť, a to priamo na začiatku. Taktiež môžete skolabovať z veľmi nepríjemnej stoličky, z toho, že vás niekto nazve hlupákom, môžete sa doslova prepadnúť od hanby, alebo sa proste iba pozriete do zrkadla a nedokážete sa vysporiadať s tým, kto sa odtiaľ na vás pozerá.

Harrier Du Bois, teda vy, sa po noci alkoholu a drog zobúdza s amnéziou. Nepamätá si svoje meno, nevie, kde sa nachádza, ani prečo sa tam nachádza. Postupne sa mu rozhádzaný obraz vlastnej minulosti a poslania spája.

Nachádza sa v meste Revachol, v štvrti Martinaise. Ide o pobrežné mestečko, ktoré bolo kedysi centrom komunistickej revolúcie; teraz, roky po nej, sa rozpadáva a jeho budúcnosť je neistá. Vítajú ho opustené budovy, siví ľudia v sivých odevoch, všadeprítomná korupcia a atmosféra strachu. Začína si spomínať, že je detektívom, no bez zbrane, nohavíc, odznaku či rešpektu. Spomína si na exmanželku, ktorá ho bude v myšlienkach trápiť celú hru – ak jej to dovolíte. Spomína si, že je závislý od alkoholu, má rád párty a zbožňuje disco.

Našťastie mu prichádza na pomoc jeho pravá ruka z iného obvodu, Kim Kitsuragi, ktorý mu pomôže dostať sa naspäť na nohy, zachovávajúc pritom profesionalitu. Detektív Du Bois musí nájsť vraha neznámeho muža, ktorého našli obeseného v dvore za hotelom. Prípad môže mať vážne následky: počas vyšetrovania sa narazí na politické záujmy miestnych elít, protichodné ideológie, na štrajk, ktorý môže viesť k vojenskej intervencii, a prekvapivo aj na akúsi mágiu s názvom the Pale, ktorá postupne hltá celý vesmír.

Say one of these fascist or communist things or fuck off

Je na ňom, ako sa k týmto výzvam postaví, pričom zároveň musí zápasiť s vlastnými démonmi a rozhodnúť sa, ktorá politická ideológia mu najviac po chuti (hra je mimoriadne politická, no zároveň ironická a robí si vtipy z každej dostupnej ideológie, no osobne si myslím, že iba jedna z nich je tzv. canon). Vyberie sa cestou mazovianizmu (akási herná verzia marxizmu)? Bude obdivovať bývalých kráľov, ktorí kedysi sídlili v Revachole? Nechá si vysvetliť základy fašizmu a rasovej nenávisti od namakaného vyhadzovača? Alebo pôjde zlatou strednou, centristickou cestou, ktorá je však každému okolo neho na smiech?

Je jasné, že autori vložili do tohto sveta skúsenosti svojej rodnej krajiny Estónska a všetky ideológie vychádzajú z našej skutočnosti. Aj preto Revachol pripomína postsovietsku krajinu na prahu dejín. Nemožno však ignorovať silnú inšpiráciu Francúzskom; mnohé názvy, mená a dokonca historické udalosti mi pripomínajú kapetovcov, Parížsku komúnu a upršanú Normandiu.

Zároveň vidno pochopenie pre nás, kvír ľudí. V hre sa zjavuje niekoľko postáv, ktoré sú buď náznakom, alebo otvorene homosexuálne či bisexuálne. Väčšina z nich sa za svoju orientáciu nehanbí a okolie ju často prijíma ako jednoduchý fakt bez negatívnych následkov.

Are you part of the homo-sexual underground?

Súčasťou hry je funkcia, ktorou si internalizujete isté koncepty a tie robia vášho Harryho Harrym. Môžete mu pomôcť zbaviť sa závislosti od alkoholu, môžete z neho spraviť komunistu za jeden deň, môžete mu dať superschopnosť hobocop alebo… z neho môžete urobiť bisexuála. Jedna z najlepších internalizácií prichádza po jeho rozhovore s istým svedkom, takzvaným Fajčiarom na balkóne.

Harry sa pri ňom cíti zvláštne, páči sa mu, ako Fajčiar na balkóne vonia, priťahuje ho jeho homme fatal povaha a nedokáže si vysvetliť, odkiaľ pochádzajú jeho pocity. Po hlbšom rozhovore s Fajčiarom Harry zistí, že je gej. Fajčiar mu potom – sarkasticky – predstaví existenciu kvír undergroundu. Harry zrazu musí zistiť, či k tomuto undergroundu patrí. A po dlhom procese zistí, že skutočne patrí ku gej undergroundu. Hrdo tak povie svojmu partnerovi, Kimovi, ktorý mu odpovedá áno, veď on si to už myslel a mimochodom, aj on sám je jeho súčasťou.

Kim a Harry nie sú jediné kvír postavy. Podozrivá a zároveň svedkyňa Klaasje je bisexuálka, ďalšia podozrivá postava Ruby je zase lesbou. Úradník a zákazník Fajčiara na balkóne, ktorý mu platí za nedeľné „kamarátske večery“ a Harryho môže posunúť vo vyšetrovaní, je gej. Silová zložka odborov a rivalská organizácia miestnej polície a úradov, Hardie Boys, má medzi sebou zatiaľ nevyoutovaného geja Glena. Starší pán, s ktorým Harry môže hrať petang a jeho zvyčajný partner na hry, je možno taktiež bisexuál.

Kvír postavy sú predstavené s rešpektom, bez predsudkov – teda, ak si ich Harry nevytvorí sám – a minimálne štyri z nich sú hlavné alebo veľmi dôležité. Koľko hier má toľko kvír postáv, ktoré nie sú v úzadí a neslúžia iba ako akási deklarácia progresívneho myslenia alebo snahy o reprezentáciu pre heterosexuálnu komunitu hráčov, aby sa cítili ako viac otvorení a inkluzívni?

Ich lásky sú silné a ako to už s hrou býva, smutné, ale nie úplne tragické, skôr vhodne melancholické pre prostredie, v ktorom žijú. Majú svoje zábavné momenty, ako keď si Harry nevie vysvetliť svoju príťažlivosť k Fajčiarovi, alebo keď sa Kimovi zapáči kabát s nápisom Piss Faggot. Nie je teda vôbec prekvapivé, že si hru obľúbili najmä kvír ľudia a doteraz nájdete silnú, živú komunitu hráčov, napríklad na takom Tumblr. A to nehovorím o fanfiction, ktoré radšej ani nečítam.

Mankind, be vigilant; we loved you

Aj roky po vydaní má hra svoje nové prekvapenia a je podľa mňa vzorom pre všetky videoherné štúdiá, ale vcelku umelcov, ktorí chcú stvárniť kvír postavy – dá sa to, bez stereotypov, bez zbytočného zabíjania jedinej kvír postavy, bez toho, aby sme boli v úzadí s jednou replikou. Hru vrelo odporúčam každému, kto má rád žáner RPG, detektívky, trochu mysticizmu a hlavne každému, kto sa rád pozerá na pekné veci, pretože Disco Elysium je jednoducho nádherné.
Citátov, ktoré mi prirástli k srdcu, je nespočetne. Na záver však použijem mottom vydavateľa, ZA/UM (a zároveň parafrázou citátu Júliusa Fučíka), ktorý si môj frajer dal vytetovať na rebrá: Mankind, be vigilant; we loved you. Či v slovách Fučíka: Lidé, měl jsem vás rád, bděte!